Po vyhlásení autonómie Slovenska 6. októbra 1938 a najmä po vyhlásení samostatného Slovenského štátu 14. marca 1939 sa jedným zo záujmov štátnej propagandy stalo aj ovládnutie filmového podnikania a uplatnenie národného princípu vo vlastníctve filmových podnikov. Počet kín na Slovensku sa v rokoch 1939 – 1945 takmer zdvojnásobil v porovnaní so stavom ku koncu bývalej Česko-Slovenskej republiky.
V novembri 1938 bratislavská Tatrabanka založila ako svoje osobitné filmové oddelenie Ústrednú správu spojených kín, ktorá začala vyrábať filmový spravodajský žurnál Nástup – slovenský zvukový týždenník. Pod vplyvom štátu a s kapitálovou účasťou štátu a Tatrabanky vznikla 7. novembra 1939 účastinná spoločnosť Nástup s predmetom podnikania v oblasti filmu. V januári 1940 štát zákonom zabezpečil spoločnosti Nástup výhradné právo výroby, dovozu, vývozu a distribúcie filmov na celom území vtedajšej Slovenskej republiky. Vznikol tak nielen oficiálny impulz na vytváranie podmienok pre filmovú výrobu na Slovensku, ale aj základ štátom ovládaného monopolu v slovenskej kinematografii, ktorý v praxi pretrval počas celej jej ďalšej existencie až do konca 20. storočia.
Spoločnosť hneď po svojom založení prevzala výrobu spravodajského týždenníka Nástup. Vyrobila viac ako 300 vydaní a jeho premietanie bolo povinnou súčasťou filmových predstavení. Začala produkovať aj ďalšie filmy a zabezpečovať filmovú distribúciu. Spočiatku pre Nástup pracovali len dvaja filmári – scenárista a režisér Ivan Július Kovačevič a kameraman Bohumil Havránek. Čoskoro sa však spoločnosť začala venovať aj príprave filmových pracovníkov, pre ktorých zabezpečila stáže v nemeckých filmových štúdiách. Po roku 1940 v Nástupe začali pracovať aj ďalší filmoví tvorcovia – Paľo Bielik, Eugen Mateička a Ján Fintora, neskôr do spoločnosti nastúpil ako zamestnanec aj divadelný režisér Martin Hollý starší, ktorý mal poverenie nakrútiť hraný film. Jeho projekt Hanka sa vydáva sa začal nakrúcať v lete 1944, no po začiatku Slovenského národného povstania zostal nedokončený.
Od roku 1940 sa každoročne vyhlasovali aj verejné súťaže zamerané na vyhľadávanie nových filmových autorov a námetov. Okrem týždenníka Nástup sa začal vyrábať aj zvukový mesačník LÚČ orientovaný najmä na slovenskú etnografiu a kultúru. Uvažovalo sa aj o založení filmových ateliérov na Slovensku a podľa historických prameňov mali záujem podieľať sa na ich výstavbe aj nemecké spoločnosti Wien Film a Prag Film. Vo vojnovej situácii sa však tento investičný zámer neuskutočnil a Slovensko muselo počkať s výstavbou svojich prvých filmových ateliérov až na povojnové obdobie.
V spoločnosti Nástup vznikli aj viaceré nehrané filmy. Spočiatku sa ich výroba orientovala najmä na filmovú propagandu a na tzv. oficiálne témy zo súčasnosti alebo zo slovenskej histórie. V roku 1942 táto tvorba vyvrcholila dlhometrážnym filmom Od Tatier po Azovské more v réžii Ivana J. Kovačeviča. Film mal byť dokumentárnou reportážou o postupe a pôsobení slovenskej armády na východnom fronte, no vo výsledku prevážil najmä jeho propagandistický rozmer.
Z línie filmovej propagandy sa okrem viacerých šotov mesačníka LÚČ vyčlenilo len niekoľko dokumentárnych filmov nastupujúcich filmárov, medzi ktorými dominovali najmä Eugen Mateička a Paľo Bielik. Mateička sa v stvárnení folklórnych motívov vo filme Leto pod Kriváňom (1943) inšpiroval lyrizujúcou štylizáciou Karola Plicku. Paľo Bielik počas svojho pôsobenia v spoločnosti Nástup postupne vyprofiloval svoj cit pre filmové zobrazenie skutočnosti, ktorý prejavil najmä v dokumentárnych filmoch Pod holým nebom (1942), Hlavátky (1943) a Na ostrove kormoránov (1944). Na etnografických či prírodopisných témach dokázal eliminovať vplyvy dobovej ideológie a vytvoril diela, ktoré sa stali základom slovenskej filmovej dokumentaristiky aj v ďalšom období.
Viacerí filmári Nástupu sa po vyhlásení Slovenského národného povstania v auguste 1944 otvorene rozišli s vtedajším režimom a pripojili sa k účastníkom povstania. Paľo Bielik a kameraman Karol Krška sa spolu s ďalšími filmovými spolupracovníkmi zaradili do propagačného útvaru povstaleckých vojsk, ktorý mal názov Film Československej armády. Začali nakrúcať zábery pre plánovaný film Odboj 1944, no nakrútený materiál bol pod názvom Za slobodu dokončený až po porážke fašizmu. Film je dokumentom o postupnej likvidácii povstania a neskôr sa stal hlavným archívnym zdrojom autentických filmových záberov pre ďalšiu povojnovú dokumentárnu tvorbu s tematikou SNP.
Osobitnou aktivitou v oblasti filmu v období 1939 – 1945 bolo pôsobenie Ústavu pre školský a osvetový film (Školfilm), ktorý vznikol nariadením vlády zo 17. decembra 1940. Ústav získal monopol na kúpu a vybavenie slovenských škôl premietacími prístrojmi, ako aj výhradné právo na výrobu, rozmnožovanie, dovoz, vývoz, požičiavanie a predaj tzv. úzkych (16 mm) filmov. Školfilm začal v rámci koncepcie použitia filmu ako výchovného a vzdelávacieho prostriedku realizovať aj výrobu vlastných filmov. Do roku 1949 vyrobil 61 nemých a štyri zvukové filmy. Ich tematika bola rôznorodá a zahŕňala politické aktuality, prírodopisné a etnografické filmy či vzdelávacie snímky. Činnosť Školfilmu sa stala východiskom neskoršej línie populárno-vedeckej a inštruktážnej filmovej tvorby v povojnovej slovenskej kinematografii. Osobitosťou v produkcii Školfilmu boli prvé animované filmy, ktoré začal nakrúcať Viktor Kubal. Jeho diela Únos (1942), Studňa lásky (1942) či Tajomný dedo (1944) sa stali základom pre neskorší vývin animovanej filmovej tvorby na Slovensku, v ktorej Kubal patril k profilovým tvorcom takmer počas celej druhej polovice 20. storočia.
Po oslobodení Česko-Slovenska spoločnosť Nástup prešla pod tzv. národnú správu, čím bola de facto zrušená. Technologická základňa Nástupu, viaceré jeho filmy aj ich tvorcovia sa však stali východiskom ďalšej existencie povojnového slovenského filmu. Napriek zložitosti historického, spoločenského a politického vývinu počas vojnového Slovenského štátu vznikli viaceré základy slovenskej kinematografie (pravidelná filmová výroba, rozšírenie siete kín, vyškolenie a prax odborných aj tvorivých pracovníkov, vznik populárno-vedeckého a náučného filmu). Vzhľadom na nevyhnutnosť štátnej podpory sa nedalo vyhnúť spojeniu s dobovou ideológiou a s chápaním filmu ako nástroja štátnej propagandy. Vo viacerých individuálnych tvorivých prejavoch sa však tento vplyv podarilo eliminovať smerom k osobnostnej autorskej výpovedi a k profesionálnemu filmovému stvárneniu skutočnosti. V tomto období vznikli základy slovenskej dokumentárnej aj animovanej filmovej tvorby. No na rozvoj hraného filmu slovenskej kinematografii stále chýbali dostatočné predpoklady.