V ďalšej etape vývoja textilnej tvorby nastupuje nová generácia výtvarníkov, ktorá sa spočiatku ešte zaujíma o tkanú tapisériu. Ale postupom času sa do popredia dostávajú aj iné textilné a autorské techniky, menej náročné na prevedenie s ohľadom na čas a priestor, vhodnejšie pre komornejšiu ateliérovú tvorbu. Experimentovanie s netradičnými, často netextilnými materiálmi a chuť objavovať ďalšie formy textilného umenia priniesla so sebou širokú paletu rôznorodých postupov a spôsobov práce. Tlač, strojová pletáž (dominantne sa touto technikou zaoberajú vo svojej tvorbe M. Klimanová-Trizuljaková a I. Dobešová), batika, čipka, výšivka, aplikácia či šitie a najmä netextilné materiály, ako napr. papier, sa dostali do popredia záujmu textilných výtvarníkov. Papier ako textilu najbližšia netextilná hmota sa používa napr. v kombinácii s vláknom, ale k slovu prichádzajú aj iné materiály ako drevo, plast a kov. Drôt je médium, ktoré vo svojej tvorbe využíva I. Miháliková a B. Šperková. Obe používajú textilnú techniku pletenia na tvorbu krehkých, transparentných objektov, pohybujúcich sa na hraniciach šperku a sochy.
Po revolúcii v roku 1989 vznikla na pôde Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave Katedra textilu, ktorá sa čoskoro po jej založení rozčlenila na tri rovnocenné ateliéry – ateliér voľnej textilnej tvorby, ateliér textilného dizajnu a ateliér odevnej tvorby. Pribúdajú aj absolventi českých, poľských, maďarských, bulharských akadémií umenia. Textilné umenie sa vplyvom rôznorodých škôl osamostnatňuje a zároveň sa akoby rozplýva až na hranice s voľným umením. Formy inštalácie a objektové vnímanie diel i vďaka týmto autorom prenikajú aj do sféry textilného umenia, podobne ako konceptuálne a minimalistické tendencie.
Jedným z predstaviteľov týchto tendencií je aj Jozef Bajus, ktorý pôsobil na VŠVU, kde viedol oddelenie textilného dizajnu. V súčasnosti je pedagógom na Buffalo State College v USA na katedre Fiber/Design. Papier bol odjakživa dominantným médiom jeho tvorby, od plošných, takmer grafických prác zo strihaného, skladaného, prepleteného a prešívaného papiera, prechádza postupne k trojrozmerným geometrickým objektom. Využíva ručný, ako aj listový papier, kde svoju rolu hrá farba aj text, ktorý tvorí vzor. Ukážkou tejto línie jeho tvorby je papierový objekt Vejár (2002). Častokrát papier spracúva ako textilný materiál, využíva napr. spôsoby tkania či farbenia, ako v diele Shibori (2005), kde uplatnil japonský spôsob batikovania textílií. Jeho tvorba sa pohybuje od rozmerných inštalácií v priestore až landartového charakteru po detailne vypracované miniatúrne objekty.
Ďalším autorom, ktorého tvorba prezentuje podobné tendencie s výraznými presahmi do iných médií je Miroslav Brooš. Je absolventom bulharskej Akadémie výtvarných umení v Sofii (textil, maľba). Jeho tvorba má na jednej strane silný procesuálny charakter, kde v duchu ideí landartu vytvára cyklus Prenášanie zeme (2006 – 2008). Pozostáva z viacerých častí – Záznamy zo Slovenského raja, Darovanie zeme a pod. Inštalácia Pokus o pestovanie kávy (1996 – 2000), kde využíva použité kávové filtre, ktoré skladá a vrství, naznačuje jeho ďalšie zaujatie iným ako textilným médiom. Papier a jeho široké možnosti spracovania alebo recyklovania využíva v cykloch z roku 2003 Plody papiera a Rozrezané/otvorené. Dôraz kladie na konceptuálny rozmer použitých materiálov, často vyhľadáva netradičné kombinácie a kontrasty ako napr. textil – kov, mäkké – tvrdé a tým vyvoláva žiadúce napätie. Jeho inštalácia Pokus o spojenie bielej a čiernej bola ocenená bronzovou medailou na Trienále tapisérie v Lodži v roku 2004. V súčasnosti pôsobí na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici.
Tvorba M. Brooša je jedným z príkladov prekračovania hraníc medzi textilným a voľným umením. Toto platí aj pre absolventa budapeštianskej VŠUP Karola Pichlera, ktorý vo svojej tvorbe vždy kládol dôraz na koncept. Do svojich inštalácií aktívne zapája aj samotného diváka formou interaktívnej hry s textom, pomocou znakov a symbolov. Vo svojich skorších dielach využíval rôzne materiály, ako papier, igelit, textil, kov. Tvorba geometrických a dekoštruktivistických kompozícií ako je triptych Localisation destructive (1988), Localisation quadratique (1989) je ukážkou týchto tendencií. V oblasti dizajnu získal v roku 2009 významné ocenenie na súťaži Pręmio Design v Sao Paulo. Dnes sa zúčastňuje prehliadok voľného umenia, textil nie je prioritným médiom jeho súčasných prác.
Ženský aspekt je evidentný v tvorbe Júlie Sabovej, ktorá má skôr komornejší charakter, napr. cyklus Denníky. V uzavretých priestoroch škatuliek vytvára rozmanité kombinácie objektov z ručného papiera, koláží, textilných fragmentov, alebo z nájdených ready-made predmetov či rôznych prírodnín, listov, plodov a pod. V jej odevno-dizajnérskej tvorbe je dominantná kolekcia plstených klobúkov. Klobúky buduje z jednoduchých geometrických tvarov, ktoré vzájomne prepája a kombinuje. Vrstvením a výtvarným spracovaním strihových konštrukcií vytvára z úžitkového predmetu objekt sochárskych kvalít. Kolekciu dotvárajú šperky R. Trizmu. Okrem textilnej tvorby sa hlbšie zaoberá aj maľbou, kde pretavuje svoje skúsenosti s prácou v textile, najmä s dezénom a vzorom, textúrou a farbou. Je absolventkou VŠVU, kde v súčasnosti pôsobí ako vedúca Katedry textilu a od roku 1994 vedie ateliér Odevného dizajnu.
Na VŠVU pôsobí aj Blanka Cepková, ktorá od roku 2009 vedie ateliér Textilnej tvorby v priestore. Cepková je absolventkou ateliéru Textilnej alternatívy na pražskej VŠUP. Vo svojej práci sa venuje tvorbe textilných i netextilných objektov, šperku, ale aj technike emailu. Využíva bohatú tradíciu slovenských ľudových textilných techník, pomocou ktorých vytvára trojrozmerné objekty, zväčša menších formátov alebo textilné šperky – kolekcie brošní a náhrdelníkov, pendantov a pod. Kombinuje prírodné materiály a kovové nite rôznych farieb, experimentuje aj s plastom. Charakteristickým prvkom jej šperkov, napr. v kolekcii ihlíc, je jednoduchá geometrická štylizácia. Ďalšie objekty pripomínajú svojim tvaroslovím imaginárne postavy, archaické biomorfné útvary. V posledných prácach sa zaoberá aj digitálnym žakárovým tkaním. V technike emailu vytvára prevažne geometrické kompozície ale aj historické repliky. Svoje diela prezentuje na mnohých výstavách nielen s výhradným zameraním na textil, ale i na šperk a email.
Spolu s Cepkovou absolvovala ateliér Textilná alternatíva aj Mária Fulková, ktorá potom pokračovala v štúdiách na AMU v odbore scénografie v Prahe. Autorka sa primárne nesústreďuje len na médium textilu, v širokom zábere jej tvorby nájdeme hlboké zaujatie kresbou, maľbou, inštaláciou a kostýmovým výtvarníctvom. Najbližšia technika, ktorá vyhovuje jej grafickému cíteniu je technika tlače, ktorú použila napr. v kolekcii Vreckovky s názvom Mŕtvi gentlemani (1998). V roku 2009 vystavovala cyklus Cesty a miesta, kde využila svoje skice z ciest, subtílne denníkové záznamy a portréty, ktoré technikou digitálnej tlače prenášala na textil. Vytvorila aj cyklus pôdorysov, ktoré charakterizovali jej „nomádsky“ štýl života, neustáleho presúvania sa z miesta na miesto, ktoré inštalovala ako lightboxy. V súčasnosti pracuje s témou pamäte, medzi najnovšie diela (2012 – 2015) patria inštalácie z recyklovaného textilu (fragmenty pánskych pyžám, ponožky, spodné prádlo) svojej rodiny, ktoré zalieva do betónu. V súčasnosti vedie ateliér Textilného dizajnu na VŠVU v Bratislave.
Fulková v súčasnosti pôsobí aj na textilnej katedre Pedagogickej fakulty Univerzity Hradec Králové, ktorú vedie ďalšia slovenská autorka Mária Hromadová. Je absolventkou ateliéru E. Cisárovej – Minárikovej, po štúdiu na Slovensku absolvovala aj na AMU v Prahe odbor scénografia – kostým a maska u prof. Jany Zbořilovej. Vo svojej tvorbe používa náročné technológie, či už je to technika farbenia ikat, spracovaná rôznymi spôsobmi ako tkanie, krosienkovanie a pod., alebo inovatívne techniky spracovania nových materiálov, napr. silikónových vlákien. Ďalším charakteristickým rysom jej prác je konfrontácia histórie a súčasnosti a reakcia na aktuálne témy v dielach Hranice (2009) a Mediálne bubliny (2012).
Dielo Labyrint, vytvorené zo silikónových vlákien, ktoré bolo v roku 2007 ocenené na Medzinárodnom trienále tapisérie v Lodži vytvorila spolu so svojou sestrou Zuzanou. Z. Hromadová absolvovala pražské štúdia, najprv na VŠUP u prof. Adély Matasovej a následne AMU, odbor scénografie u prof. Jana Duška. Obojstranný tkaný triptych Živočíšna maľba z roku 1992 je len jedným z diel, kde sa zaoberala touto tematikou, s ktorou vytvárala tapisérie a objekty. Bio-materiálom z kohutích pierok a kože vytvára diela, ktoré kombinuje s voskom. Hromadová používa rôznorodé materiály, od prírodných ako ovčie rúno v technike plstenia, ktorou vytvára komorné objekty i tapisérie, až po nové materiály ako silikónové vlákna, spracovávané rôznymi technikami, napr. výšivkou. Experimentuje aj s inými tradičnými technikami. V súčasnosti pôsobí na Pedagogickej fakulte Univerzity Hradec Králové na katedre Výtvarnej kultúry a textilnej tvorby.
Na pomyselnej hranici medzi textilným a voľným umením je aj tvorba Ľuby Sajkalovej, ktorá je absolventkou E. Cisárovej – Minárikovej v ateliéri voľnej textilnej tvorby, kde aj pedagogicky pôsobila (2008/2009). Sajkalová je predstaviteľkou konceptuálnej línie, témy si vyberá z osobnej aj rodinnej histórie a hlbšie sa venuje tematike pamäte predmetov. Svoje diela vystavuje na prehliadkach voľného umenia, ako napr. na výstave v SNG Delete. Umenie a vymazávanie v roku 2012.
Okrem spomínaných rôznych foriem inštalácie, happeningu a inštalácie v krajine landartového charakteru sa u nás uplatňujú aj ostatné výtvarné presahy z iných disciplín. Textilné umenie tak stále viac posúva a rozširuje svoje hranice. Viacerí výtvarníci, (zameraním maliari, sochári a ďalší), sa vo svojich programoch zaoberajú i médiom textilu. Mäkkou plastikou môžeme nazývať diela M. Haberernovej, ktorej šité objekty a bábky sú súčasťou priestorovej inštalácie, enviromenty A. Mlynarčíka, inštalácie s použitím mäkkých potravinárskych materiálov D. Tótha. Tu môžeme zaradiť aj niektoré diela J. Jankoviča, I. Németh a E. Wargovej. Patrí tu S. Filko so svojimi nafukovacími a plastickými objektmi a O. Laubert, ktorý pracuje s papierovou hmotou, ktorú spracúvava trhaním, scvakávaním a ďalšími postupmi. K. Bočkayová vo svojich dielach cituje fragmenty z vyšívaných nástenných obrazov a dečiek. Z najmladšej generácie autorov je to sochárka M. Podmanická, ktorá vytvára textilné site specific inštalácie. Charakteristickým prvkom pre ňu je monochromatická biela farba podkladu a kresebná čierna línia výšivky.
I keď prehliadok textilného umenia je v porovnaní s minulým obdobím menej, majú dnes výtvarníci viac príležitostí prezentovať sa aj mimo Slovenska. Doba im poskytuje lepšie možnosti nielen štúdia, ale i profesionálnej realizácie v zahraničí, kde sa môžu konfrontovať s inými umelcami a reagovať na vývojové tendencie a trendy vo svete.
V súčasnej dobe existujú na Slovensku dve periodické výstavy prezentujúce textilnú tvorbu. Textilná miniatúra (od roku 2001) a Trienále textilu (od roku 2006), obe s bohatou medzinárodnou účasťou.