Po skončení vojny v druhej polovici 40. rokov 20. storočia pre vývoj slovenskej kultúry sa otvárajú nové možnosti. V krátkom období „demokratického“ Československa v rokoch 1945 – 1948 sa vymedzujú na prevádzku špeciálne zábavné podniky, reštaurácie, kúpele a kultúrne domy, kde sa okrem tých tradičných presadzujú aj kapely a orchestre nového razenia. Znejú tradičné formy – ľudová, duchovná a klasická hudba, zároveň v duchu modernej tanečnej hudby, swingu píšu starší i mladší skladatelia piesne, ktoré sa stávajú na dlhé obdobie evergreenmi. Ich interpretmi sú spevácke osobnosti B. Littmannová, H. Šimanová-Maďarová a V. Palátová v populárnom speváckom triu Tri dievčatká. S týmto triom a s Orchestrom Gustáva Broma v roku 1946 nahral F. K. Veselý tango Nečakaj ma už nikdy autorskej dvojice Z. Cón – O. Kaušitz. Rovnaký úspech dosiahli aj iní autori: J. Frank-Zemplínsky, K. Elbert (Maličká slzička 1945), P. Čády (Biele margaréty 1948), K. Valečka a jeho tzv. ľudovkový sloh (Lístoček z brezy) a iní. Osobnosť G. Broma sa zaslúžila o rozvoj džezovej a tanečnej hudby nielen v moravskom Brne, ale aj na Slovensku, keď v roku 1946 zakladá ako dirigent Bratislavský rozhlasový tanečný orchester (neskôr sa premenoval na Tanečný orchester bratislavských vysokoškolákov (1947 – 1949), na čelo ktorého sa postavil P. Polanský). Jeho členovia, vybraní hudobníci sa zameriavali na najnovšie štýly swing či progressive jazz. Krízu opäť prežíva opereta, ktorá je viac ideologicky ako umelecky atakovaná odbornou kritikou. Napriek tomu v roku 1946 vzniká pri Novej scéne „hudobná komédia“, na čele ktorej stojí F. K. Veselý. Až do svojho zániku (1951) uviedla 36 hudobno-dramatických opusov.