Výskumom tradičnej ľudovej kultúry sa v rámci systému vied zaoberá etnológia. Etnológia je vedná disciplína zameraná na štúdium dejín kultúry, ľudskej civilizácie a etnokultúrnych vzťahov v minulosti i súčasnosti. Začiatky tohto vedného odboru siahajú do poslednej tretiny 18. storočia, od 30. rokov 19. storočia sa etnológia sformovala ako špeciálna vedná disciplína. Ide o najstarší vedný odbor tohto zamerania, z ktorého sa neskôr oddelila kultúrna antropológia (Amerika) a sociálna antropológia (Západná Európa). Do začiatku 90. rokov 20. storočia na Slovensku fungovala táto veda pod starším názvom národopis.
Etnológia sa bežne vymedzuje vo vzťahu k etnografii, ktorá sa definuje ako vlastný zber a opis kultúrnych a sociálnych javov, zatiaľ čo etnológia vystupuje ako ich teoretická interpretácia. Etnografia je vedná disciplína, ktorá skúma genézu a etapy vývoja hmotnej (formy zamestnania, bývanie, strava, odev) a socionormatívnej kultúry (spoločenský život, obyčaje, viera, liečenie). Folkloristika – je vedná disciplína skúmajúca vývin, podmienky a spôsob existencie folklóru, jeho tvorcov, obsahovú a formálnu stránku folklórnej a folklorizovanej tvorby. Delí sa na folkloristiku slovesnú, hudobnú a tanečnú. Folkloristika absorbovala metódy príbuzných vied o umení, ako aj metódy z oblasti etnológie. Orientácia a vymedzenie folkloristiky nie je však v jednotlivých krajinách jednotné, čo súvisí s rozdielnym obsahovým chápaním samotného pojmu folklór.
Hudobná folkloristika je vedecká disciplína skúmajúca európsku ľudovú hudbu vo všetkých jej podobách: piesňovú tradíciu, inštrumentálnu hudbu, hudobné nástroje, hudobnú obradovosť a všetky synkretické formy folklórnej tradície, v ktorej má hudba dôležitú úlohu.
Zaoberá sa zberom, archívnym a muzeálnym pramenným štúdiom, katalogizáciou fondov, hudobnou, poetickou, sociologickou a psychologickou analýzou, klasifikáciou hudobných prejavov a ich komparáciou, pramenno-edičnou prácou, syntézou, hudobno-štýlovou analýzou, akustickým a audiovizuálnym výskumom atď. Impulzom na vznik hudobnej folkloristiky boli národnouvedomovacie hnutia na sklonku 18. a v 19. storočí, ktoré začali objavovať v tradičnej ľudovej kultúre umelecké hodnoty s cieľom ich integrácie do národného umenia. So slovenskými reáliami súvisia osobnosti ako J. Kollár, P. J. Šafárik, Ľ. Štúr a ďalší. Výrazný rozvoj hudobnej folkloristiky nastal po 2. svetovej vojne najmä vo východnej a strednej Európe, v USA a iných štátoch sveta, kde sa vytvorila široká báza národného i medzinárodného hudobno-folkloristického výskumu. Na Slovensku sa hudobnou folkloristikou zaoberá Ústav hudobnej vedy Slovenskej akadémie vied a Ústav etnológie Slovenskej akadémie vied. Výskum európskej ľudovej hudby sa realizuje regionálnymi štúdiami, ktoré sa zameriavajú na jednotlivé národné, etnické, kultúrno-regionálne, lokálne a individuálne alebo rodinné folklórne tradície. Hľadaním spoločných znakov, zhôd a rozdielov sa zaoberá porovnávacia hudobná folkloristika v rámci širšej disciplíny – etnomuzikológie.
Etnomuzikológia je súčasť muzikológie, ktorá vznikla syntézou komparatívnej muzikológie a hudobnej folkloristiky a je pod silným vplyvom etnografie, sociálnej antropológie a kultúrnej antropológie. Zaoberá sa štúdiom tradičnej ľudovej hudby a hudobných prejavov. Hlavnou úlohou je dokumentácia v podobe zvukových snímok alebo notových prepisov všetkých foriem hudobných kultúr, ktoré sa tradujú prevažne ústne a živou hudobno-interpretačnou praxou.
Štúdiom tradičných hudobných nástrojov a nástrojovej hudby sa zaoberá etnoorganológia.
Osobnosti hudobnej folkoristiky a etnomuzikológie: Jozef Kresánek, Oskár Elschek, Alica Elscheková, Ladislav Burlas, Ondrej Demo, Alexander Móži, Jana Kováčová, Bernard Garaj, Soňa Burlasová, Elena Krekovičová, Hana Urbancová, Alžbeta Lukáčová, Jana Ambrózová, Peter Obuch a ďalší.
Nástroje ľudovej hudby (Visiting Arts)Etnochoreológia (tanečná folkloristika) je špecializovaná choreologická disciplína zaoberajúca sa výskumom tradičného ľudového tanca, pohybových, rytmických a tanečných hier. Ako veda sa vyskytuje v symbióze s etnomuzikológiou. Venuje sa zberaniu, dokumentácii, analýze, systematike a mnohostrannej interpretácii tradičného ľudového tanca. Zameriava sa nielen na výrazové prostriedky a formu tanca, ale aj na spôsob existencie a tradovanie tanca, tanečných prejavov v živote skúmaných spoločenstiev, zaoberá sa i problematikou folklorizmu – druhej existencie folkloru (folklórnym hnutím – súbory, kolektívy a pod.). Ako veda sa začala na Slovensku konštituovať koncom 40-tych rokov 20. storočia v súvislosti so zakladaním folklórnych kolektívov (vznik podľa vzoru sovietskych súborov – Alexandrovci, Mojsejevovci a i.).
Výskumom tanca sa zaoberali: Cyril Zálešák, Melánia Němcová, Elena Medvecká (najmä detský folklór), Juraj Kubánka, Štefan Nosáľ (v súvislosti s tvorbou pre SĽUK, Lúčnicu), András Takácz, Jozef Lehocký a i. V rámci Ústavu hudobnej vedy SAV pôsobili etnochoreológovia: Kliment Ondrejka a Stanislav Dúžek. Ku mladšej generácii etnochoreologičiek, ktoré získali doktorát v rámci Ústavu hudobnej vedy SAV, patrí Dana Kľučárová a Barbora Morongová. Štúdium etnochoreológie vrátane doktorandského štúdia (absolventka Katarína Babčáková) v súčasnosti zastrešuje Katedra etnológie a etnomuzikológie Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Výučba odboru je realizovaná pod vedením Agáty Krausovej.