Mgr. Eva Augustínová, PhD.

Obdobie 1901 – 1918 predstavuje pre slovenský národ jednu z najťažších etáp v jeho histórii, najmä ak sa zameriame na spoločensko-politické pomery, ktoré panovali v tomto čase v Rakúsko-Uhorsku. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia sa totiž začali v politike uhorskej vlády stupňovať tendencie, ktoré dovtedy nemali obdobu. Vďaka rakúsko-uhorskému vyrovnaniu v roku 1867 sa stala maďarská vládnuca trieda suverénnym pánom politického života v Uhorsku. Jej politický cieľ bol jednoznačný – zjednotiť všetky národy žijúce v Uhorsku a vytvoriť jednotný maďarský národ. Dôvodov, prečo sa jej to až na pár výnimiek podarilo, je niekoľko. V tomto období sa dostalo slovenské národné hnutie do mimoriadne zložitej situácie. Aj keď sa významní slovenskí národovci (Ľ. Štúr, M. Hodža, J. M. Hurban, J. Chalúpka a mnohí ďalší) zaslúžili o uzákonenie spisovného slovenského jazyka, vznik slovenských gymnázií a založenie národnobuditeľskej, kultúrnej a vydavateľskej ustanovizne Matice slovenskej, nemali svojich nástupcov.
Čoraz menej hlasov sa ozývalo do boja za národ, aj preto mala uhorská vláda pri pomaďarčovaní slovenského národa zjednodušenú cestu. Navyše Slovensko v tom čase neexistovalo ani politicky, ani administratívne, ani kultúrne, chýbalo mu jednotné centrum a namiesto hlavného mesta sa národné hnutie sústreďovalo do menších slovenských miest. Slovensko bolo hospodársky veľmi slabé, nevedelo sa vymaniť zo zvierajúceho tlaku, a tak nepriamo poskytlo uhorskej vláde možnosť realizovať koncepciu jednotného Uhorska.
Vydavateľská činnosť sa na Slovensku začiatkom 20. storočia obmedzila na niekoľko slovenských miest – na Martin, Ružomberok, Liptovský Mikuláš, Trnavu, Skalicu a Bratislavu. Medzi najväčšie slovenské vydavateľstvá tohto obdobia patrili Kníhtlačiarsky účastinársky spolok v Martin, Ján Párička v Ružomberku, Spolok sv. Vojtecha v Trnave a Tranoscius v Liptovskom Mikuláši.

KNÍHTLAČIARSKY ÚČASTINÁRSKY SPOLOK V MARTINE

Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, ktorý bol založený začiatkom marca 1868, bol zároveň prvým priemyselným podnikom zo slovenskými vlastníkmi. Stredobodom týchto udalostí bolo stredoslovenské mesto Martin, ktoré sa v priebehu ďalších desaťročí stalo najdôležitejším centrom polygrafie nielen na našom území.
Podnet na založenie Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku vzišiel z prostredia Matice slovenskej. Na vybudovanie modernej tlačiarne však Matica nemala dosť finančných prostriedkov. Zvolili preto v tom období pomerne rozšírený podnikateľský model – účastinársky spolok. Jedným z jeho iniciátorov bol spisovateľ, redaktor a spoluzakladateľ Matice slovenskej – Ján Francisci Rimavský. Tento národný buditeľ bol v spolku dlhé roky i predsedom a zároveň zanieteným organizátorom tlačiarenských a vydavateľských aktivít. Do roku 1918 martinský spolok vytlačil 731 titulov kníh a 378 ročníkov časopisov v celkovom náklade niekoľko miliónov kusov. Viac ako tri štvrtiny tlačovín distribuovaných v tom čase na Slovensku vychádzalo práve odtiaľto. Účastinársky spolok tlačil aj väčšinu periodík, ktoré majú svoje významné miesto v dejinách našej žurnalistiky. Patril k nim Národný hlásnik, Ľudové noviny, Orol, Živena, Slovenské pohľady a viaceré ďalšie. Spolok tlačil aj publikácie súkromných vydavateľov a knižné publikácie spolkov a inštitúcií, ktoré vtedy vyvíjali vydavateľskú činnosť, napr. Živena, Slovenský spevokol, Muzeálna slovenská spoločnosť. V spolku sa tlačili aj významné edície tohto obdobia, napr. Slovenský divadelný ochotník, Zábavné a poučné knižky, Divadelná knižnica, Slovenský národný zábavník či Románová bibliotéka.

JÁN PÁRIČKA V RUŽOMBERKU

V roku 1909 odkúpil Ján Párička tlačiareň Karola Salvu, ktorá pôsobila v meste od roku 1888. Páričkov podnik vydal a vytlačil 120 kníh a niektoré časopisy, napr. Domácnosť a škola alebo Prúdy. Medzi najvýznamnejšie počiny Páričkovho vydavateľstva patrilo vydávanie Slovenskej knižnice. Edícia svojou koncepciou, periodicitou aj rozsahom nadväzovala na Slovenskú knižnicu Františka Votrubu. Vychádzali v nej pôvodné diela slovenských autorov, napr. J. G. Tajovského, J. Jesenského, P. Beblavého, A. Janovskej, Š. Kosorkina, A. Bieleka, aj niektoré preložené diela od A. P. Čechova, H. Senkiewicza, G. de Maupassanta, M. Czajkowskoho a ďalších. Výber autorov pôvodných aj preložených diel je dôkazom premyslenej koncepcie, ktorá sledovala upevnenie a rozvíjanie tradícií realistickej línie a ľudovosti v našej literatúre. V rokoch 1910 – 1911 edíciu redigoval J. G. Tajovský, v období 1912 – 1914 J. Párička v spolupráci s F. Votrubom.
Ján Párička je známy aj ako vydavateľ populárnych kalendárov. Keďže bol prívržencom hlasistov, bolo samozrejmé, že ideový program vychádzajúci z reálnych potrieb drobného človeka, myšlienka slovanskej vzájomnosti a československá orientácia sa odrazili i na stránkach jeho kalendárov. Pri ich vydávaní úzko spolupracoval so spomínaným Františkom Votrubom a mnohými mladými spisovateľmi a kultúrnymi pracovníkmi.

SPOLOK SV. VOJTECHA V TRNAVE

Myšlienka založiť celonárodný spolok so širokou účasťou členov z ľudových vrstiev dozrievala v slovenskom národe od bernolákovského hnutia. Jej realizácia mala viacero podôb, z ktorých ako vyvrcholenie jednoznačne treba považovať založenie Matice slovenskej a o čosi neskoršie Spolku sv. Vojtecha.
Spolok sv. Vojtecha v zámeroch jeho osnovateľov, no predovšetkým jeho zakladateľa Andreja Radlinského, mal združovať kňazov, učiteľov, mládež, ale aj roľníkov a robotníkov z celého Slovenska. Medzi nimi sa mala rozširovať nábožensko-mravná vzdelanosť, praktický katolicizmus a navyše mala zveľaďovať základné školy.
V aktivitách Andreja Radlinského a jeho spoločníkov bolo prezieravé, ba prozreteľné, že už pred vznikom Spolku sv. Vojtecha sa usilovali spolkovú myšlienku čo najväčšmi rozšíriť a vytvoriť podmienky, aby sa knihy dostali medzi ľud. Usilovali sa touto literatúrou zaujať, a najmä vyjsť v ústrety aj čitateľom so základným vzdelaním. Preto boli na prvom mieste najnovšie preklady Svätého písma, ktoré pripravovali viacerí členovia Výboru Spolku sv. Vojtecha, ďalej to boli modlitebné knihy a spevníky zároveň a napokon učebnice. Týmto spôsobom poskytoval spolok nielen duchovnú potravu, ale aj jazykovú jednotu, lebo všetky uvedené druhy kníh sa používali v kostoloch, v školách i v domácnostiach a pri zachovaní slovenčiny mali mimoriadny význam, a to aj v slovenských enklávach mimo územia terajšieho Slovenska v rámci celého Uhorska a v ďalších krajinách Európy i v zámorí.
Spolok dával svojim členom podielové knihy, riadnym členom po jednom exemplári, zakladajúcim po dva výtlačky všetkých kníh, ktoré vydával. Mal v teréne, v rôznych mestách i na dedinách svojich jednateľov, prostredníctvom ktorých doručoval spolkové knihy členom. Spolok sv. Vojtecha tlačil svoje knihy najčastejšie v Kníhtlačiarskom účastinárskom spolku v Martine, čo vyhovovalo tomuto spolku, pretože náboženská spisba sa vydávala vo vysokých nákladoch, napr. v roku 1906 vydal Spolok sv. Vojtecha Radlinského Nábožné výlevy v náklade 50 tisíc exemplárov.

TRANOSCIUS V LIPTOVSKOM MIKULÁŠI

Vydavateľský a kníhkupecký účastinársky spolok Tranoscius bol ustanovený na valnom zhromaždení 27. apríla 1898. Sídlil v Liptovskom Mikuláši a jeho správcami boli Jur Janoška a Ľudovít Šenšel. Názov prevzalo vydavateľstvo z latinizovanej podoby mena významného teológa, tvorcu evanjelického spevníka Cithary Sanctorum a evanjelického kňaza pôsobiaceho aj v Liptovskom Mikuláši Juraja Tranovského.
Úlohou spolku bolo vydávať a podporovať vydávanie náboženskej a inej literatúry v slovenskom jazyku. Bola to aj odpoveď na vtedajší národnostný tlak v rakúsko-uhorskej monarchii. Ciele spolku definoval jeho zakladateľ nasledovne: „kupovať a predávať všetky, vo vlasti našej dovolené evanjelické knihy, umelecké predmety a učebné prostriedky, vydávať na svoj a cudzí účet evanjelické knihy, spisy, časopisy v slovenskej reči, ako aj iné, do oboru kníhkupeckého patriace predmety.“
Prvá kniha, ktorá vyšla nákladom spolku je Zátureckého spis Nevyhováraj sa. Bol vydaný v náklade 3 000 exemplárov. Druhá kniha bola Mockova práca s názvom Pojď za mnou.
Tranoscius nemal vlastnú tlačiareň, ale bol známy tým, že si nechával tlačiť publikácie u rôznych tlačiarov od Ružomberka u K. Salvu až po Prahu u firiem ako V. Kotrva, Neubert a ďalší. Snažil sa tým podporovať svojich vlastných tlačiarov a konať aj druh sociálnej práce.
V rokoch 1901 – 1918 vyšli vo vydavateľstve náboženské učebnice: Malý modlitebník od Jána Kmetiho, Čítanka pre ev. a. v. ľud. školy od Rehora Urama, Školský zpevník od Martina Ježu, notovaný podľa Tranovského kancionála a Zpevníka, Evanjelická čítanka od Rehora Urama, Naučenie o Písme svätom pre 5. a 6. tr. ev. ľud. škôl od Daniela Bodického, Malý katechizmus Dr. Martina Luthera a Krátky dejepis cirkve kresťanskej pre ľudové školy.
Spolok vydával aj rôzne časopisy, napr. Priateľ dietok, Evanjelická mládež, Nový rod, Kristov kríž, Milej mládeži, Životný zmysel ev. slovenského mladíka a mladice, K výšinám a Klásky od Samuela Štefana Osuského, Emila Boleslava Lukáča a Jána Gavalca. Od roku 1894 tu vychádzal aj Evanjelický kalendár Tranovský.
Okrem týchto štyroch vydavateľstiev sa na vydávaní kníh v rokoch 1901 – 1918 podieľala ešte približne sto menších vydavateľstiev. Boli to súkromné osoby, spolky, združenia, redakcie časopisov, vydavateľstvá a tlačiarne.

LITERATÚRA

FRANKOVIČOVÁ, Lenka. Vydávanie slovenských učebníc na pozadí maďarizácie. In: Knižnica, 2012, roč. 13, č. 3, s. 35.
GEŠKOVÁ, Želmíra. Kalendáre Jána Páričku. Dostupné na: www.viks.sk/dkk/kniha97_98_55_60.doc
NITRANSKÝ, Tibor. Kapitoly z dejín vydávania a rozširovania literatúry. Bratislava: Vydavateľstvo Obzor, 1972, s. 128-129.
Od začiatku tlačili knihy. Dostupné na: http://hn.hnonline.sk/od-zaciatku-tlacili-knihy-324765
Spolok sv. Vojtecha. História. Dostupné na: http://www.ssv.sk/historia.xhtml
ŠENŠEL, Ľ. Sobrané spisy Dra. Juraja Janošku 1. diel. Liptovský Mikuláš: Tranoscius, 1932.