Mgr. Marián Grupač, PhD.

Situácia vo vydávaní literatúry na Slovensku v 80. rokoch 20. storočia bola z dnešného pohľadu do veľkej miery determinovaná a azda až určujúco konštituovaná práve spoločenským a politickým pozadím doby, ktorá formovala aj samotných spisovateľov – rovnako autorov krásnej literatúry i autorov kníh pre deti a mládež, ako pôvodcov diel literatúry faktu či literárnych vedcov a kritikov.
Socialistické politické zriadenie a predovšetkým mocenská a totalitná vláda komunistickej strany podmieňovala mnohé negatívne a deštrukčné fenomény a tendencie nielen v kontexte tvorby a vydávania pôvodnej literatúry, ale i v širších spoločenských a kultúrnych kontextoch. Nedemokratické a neslobodné rozhodnutia a nariadenia vládnucej garnitúry, medzi ktoré dozaista v kontexte literatúry patrí aj cielené a programové presadzovanie tzv. „socialistického realizmu“ ako jediného správneho a „pokrokového“  spôsobu či smeru v tvorbe literatúry, formovali generačne mnohých spisovateľov, a ich diela sú dnes väčšmi smutným dokumentačným materiálom doby, ako skutočným príspevkom k bohatstvu národnej literatúry, umenia a kultúrneho dedičstva.
Osemdesiate roky 20. storočia v literatúre na Slovensku niesli, ba dokonca „zveľaďovali“– i keď už nie tak exponovane a ignorantsky, ako napríklad v 50. rokoch – v sebe biľag uplynulej dekády tzv. „normalizácie“ vo forme uplatňovania (aj) v literárnej tvorbe už spomínaného socialistického realizmu, napríklad aj stále  pretrvávajúcej cenzúry.
Odhliadnuc od faktu, že oficiálne bola v Československu cenzúra zrušená po potlačení reformných úsilí v roku 1968, sa vytvoril „model tzv. následnej cenzúry, ktorý sa uplatňoval od začiatku normalizácie až do roku 1989. Podľa zákona za všetko, čo sa publikovalo v periodikách, knižne alebo v iných masovokomunikačných prostriedkoch, zodpovedali príslušní vedúci pracovníci. Ak kontrolné orgány zistili, že bolo uverejnené niečo, čo nevyhovovalo ideológii komunistickej strany, vyvodzovali sa postihy v podobe odvolania z vedúcej funkcie, uvalenia publikačného embarga, ale hrozilo aj väzenie. Ukázalo sa, že takýto ‚zastrašovací‘ typ cenzúry je veľmi účinný. Pripomenúť treba i to, že na niekoľko slovenských literárnych diel bol po ich vydaní uvalený zákaz distribúcie a boli zošrotované.“ (Hochel, 2007).
Taktiež celkom bežnou praxou bola, že ak niektoré zo štátnych vydavateľstiev chystalo vydať nejakú knihu, „muselo si najprv dať vypracovať posudky od dvoch odborníkov. V prípade, že jeden z nich dielo odporúčal na vydanie a druhý nie, bolo potrebné zabezpečiť tretí posudok. Prirodzene, tento schvaľovací systém nesledoval len zabezpečenie umeleckej úrovne vydávaných kníh, ale bol aj istou formou kontroly ideologickej nezávadnosti.“ (Hochel 2007).

SITUÁCIA V OBLASTI VYDÁVANIA KRÁSNEJ A ODBORNEJ LITERATÚRY PRED ROKOM 1989

Počas vlády komunistickej strany v Československu bol štátnou mocou stanovený súbor presne definovaných pravidiel a vyžadovalo sa ich striktné dodržiavanie, čo sa dotklo, samozrejme, aj literatúry, kde bol vylúčený akýkoľvek prejav plurality. (Alan Bitrich 2001).
Zaviedlo sa veľké množstvo regulačných mechanizmov, ako napríklad zoznamy zakázaných diel, ktorých autori boli prenasledovaní, či sťahovanie významných, ale režimu nevyhovujúcich diel z minulosti z verejného života. Tieto opatrenia následne spôsobili členenie vydavateľskej činnosti na tri smery, ktoré tvorili oficiálna, štátom akceptovaná a kontrolovaná literatúra, tajná alebo samizdatová (undergroundová) literatúra a zahraničná exilová literatúra, vydávaná mimo územia Československa.
Za oficiálny prúd vo vydávanej literatúre v Československu v 80. rokoch minulého storočia možno považovať komunistickým režimom podporovanú spisbu, od ktorej komunistická moc očakávala, že bude jej pomocníkom. Jedným z hlavných atribútov tejto oficiálnej kultúry bola predovšetkým jej masovosť, čo vládnucej strane úplne vyhovovalo.
Súčasne však bolo jasne vymedzené, ako má literatúra pôsobiť. Predstavitelia totalitného režimu sa usilovali literárnu tvorbu kontrolovať hneď vo viacerých fázach. Najprv sa malo zabrániť tomu, aby sa k čitateľom dostali nepovolené (pre socializmus nevyhovujúce…) diela a diela zakázaných autorov, ktoré odstraňovali aj z archívov knižníc. Nasledovali personálne „čistky“ vo vydavateľstvách, po ktorých nastúpilo „stranícky spoľahlivé vedenie“ (v Čechách napríklad Československý spisovateľ, Albatros, Odeon atď.), iné vydavateľstvá boli dokonca zrušené. (Janoušek 2012).
Zakázaní autori sa mohli „očistiť“ len verejným odmietnutím udalostí zo 60. rokov a svojich vtedajších názorov. (Janoušek 2012).
Vydávanie pôvodnej literatúry na Slovensku pred rokom 1989 v súčasnosti možno formálne posudzovať a prijímať najvýraznejšie azda z dvoch dominantných perspektív. Prvá rovina, nazvime ju schematická, inherentne zohľadňuje a zahŕňa tvorbu autorov, ktorí spolupracovali, súhlasili a prijímali oficiálnu ordonanciu vládneho komunistického aparátu. V  tvorbe (parciálne či en bloc) úplne, vedome, „programovo“ uplatňovali prvky schematizmu socialistického realizmu (hoci už nie tak mocne ukotveného a ortodoxného, ako v 50. rokoch), písali a v štátnych vydavateľstvách vydávali angažované, nie zriedka až propagandistické texty, za čo od štátnej moci požívali aj mnohé materiálne benefity, nie menej však aj spoločenskú „prestíž“. V tejto spoločnosti sa často ocitli alebo sa do nej zaradili, žiaľ, i autori, ktorých dielo inak dokazovalo pomerne vysokú mieru umeleckej, estetickej a filozofickej erudície a talentu. (napríklad básnici Vladimír Reisel, Pavel Bunčák, Vojtech Mihálik, čiastočne aj Miroslav Válek a i.). Samozrejme, v niektorých prípadoch napísali „kontroverzné“ texty i ďalší spisovatelia, dramatici či literárni teoretici a vedci. Ku konsolidovaniu literárneho života a znovuoživovaniu princípov socialistického realizmu dochádzalo postupne. (Pavligová 2012).
Sedemdesiate a osemdesiate roky 20. storočia sú poetologicky nevyhranené, prevažná časť autorov strednej a mladšej generácie nepublikuje (či už z vlastných pohnútok alebo je im to znemožnené zo strany štátu), pričom tento striktný útlm ustáva až v druhej polovici 80. rokov a v nasledujúcom období sa už len pomaly rozvíja ďalej proces diferenciácie a hľadania tvorivých spôsobov, vyúsťujúcich až k – v 60. rokoch zabrzdenej – postmoderne a absolútnemu otvoreniu sa po novembri 1989. (Tamtiež).
Zovšeobecňujúco, by paradigma druhej polovice 20. storočia v literatúre na Slovensku mohla vyzerať tak, že „kým roky päťdesiate sa niesli v duchu preferencií nastoleného spôsobu písania všeobecne označovaného ako socialistický realizmus, šesťdesiate roky (ba však nie určujúco počaté rokom 1960, ale už skôr v roku 1956) prichádzajú s oživenou (post avantgardnou, modernou) poetikou, ba dokonca možno u niektorých autorov zaznamenávať prvé postmoderné tendencie, ktoré však vzápätí eliminujú udalosti spojené s augustom roku 1968.“ (Pavligová 2012).
Na druhej strane, väčšina prozaikov, básnikov i dramatikov v 80. rokoch „požiadavku písať metódou socialistického realizmu, ktorú opätovne nastoľovala skupina marxisticky orientovaných teoretikov a kritikov, statočne odignorovala.“ (Hochel 2007).
V dobe najintenzívnejšej a „najtvrdšej normalizácie sa prozaici uchyľovali do azylu témy (história, návraty do detstva), básnici rozvíjali abstraktnejšie podoby lyriky s dôrazom na viacvýznamovosť básnických obrazov. Rovnako sa usilovala – v rámci daných možností – normalizačnému tlaku čeliť aj podstatnejšia časť literárnej kritiky (Vladimír Petrík, Albín Bagin, Peter Zajac, Valér Mikula a mnohí ďalší), ktorá pri hodnotení diel odmietala uplatňovať ideologické kritéria a používala výhradne estetické.“ (Tamtiež). Je teda evidentné, že napríklad diela prozaikov Jána Johanidesa, Vincenta Šikulu, Rudolfa Slobodu, Dušana Mitanu, básnikov Milana Rúfusa, Jána Buzássyho, Ivana Štrpku, Štefana Strážaya, Daniela Heviera či dramatikov Stanislava Štepku, Karola Horáka, ktoré „dobová kritika v 70. a 80. rokoch vnímala ako hodnoty, zostávajú hodnotami aj v ´novej´ realite.“ (Hochel 2007).
Napokon sa poväčšine ukazuje, že veľké nádeje a očakávania sa v slovenskej literatúre ani po roku 1989 nekonali, alebo aspoň nie v takej miere ako mnohí predpokladali, či sa nádejali. Dokonca evidujeme vyhlásenia, ktoré paradoxne uvádzajú tvrdenia, že pred rokom 1989 bola situácia pre spisovateľov predsa len v niečom „ľahšia“, jednoduchšia. Ladislav Čúzy v tejto súvislosti spomína: „Súhlasím, že v socializme sa písalo ‚ľahšie‘ (kritikom i spisovateľom), lebo ak chceli, vedeli, proti čomu píšu, a ak nechceli súhlasne pritakávať režimu, tak to aj v rámci možností, ktorých však nebolo veľa, vo svojich textoch naznačili.“ (Čúzy 1999).

RÁMCOVÁ SCHÉMA POMEROV VO VYDÁVANÍ LITERÁRNO-VEDNÝCH A ODBORNÝCH PUBLIKÁCIÍ V 80. ROKOCH

Je evidentné, že situácia v slovenskej literatúre v období dekády od 1979 do prelomového roku 1989, predovšetkým však 80. roky, niesli v sebe „pečať“ a dosah politických rozhodnutí a nariadení z predchádzajúcich normalizačných 70. rokov.  Nebolo tomu inak ani vo sfére vydávania odbornej literatúry a v tvorbe predstaviteľov vtedajšej literárnej vedy.
Začiatok 70. rokov totiž slovenská spoločnosť prežívala „v znamení straníckych previerok, nastupujúcej konsolidácie, násilných politických rozhodnutí, ktoré mali za následok ochromenie vedeckého výskumu vo všetkých oblastiach.“ (Tkáčiková 1999). Z literárnej vedy sa na dlhší čas stratili mnohé osobnosti, „viacerí sa odmlčali, boli nútení zmeniť zamestnanie, pre mnohých platil zákaz publikovania. Politická moc priamo riadila vedecké ústavy, určovala priority výskumu i jeho koncepciu a metodológiu. Vyslovene politickým rozhodnutím bolo rozhodnutie Predsedníctva SAV o zefektívnení spoločenskovedného výskumu z roku 1973, na základe ktorého sa reorganizáciou a zlúčením Ústavu  slovenskej literatúry a Ústavu svetovej literatúry a jazykov SAV vytvorilo nové pracovisko Literárnovedný ústav SAV.“ (Tamtiež). Tento krok umožnil „zdanlivo právne čistým spôsobom“ prepustiť viacerých literárnych vedcov, napríklad Milana Hamadu, Michala Gáfrika, Jozefa Bžocha, Juraja Spitzera, Michala Nadubinského a iných. (Tkáčiková 1999).
V tomto období tak vzniká a vydáva sa niekoľko publikácií, ktoré boli vytvorené „v zmysle zjazdových záverov i straníckych uznesení“ výhradne na politickú objednávku: Břetislav Truhlář – Strana a literatúra (1971), Próza socialistického realizmu (1976), Literatúra a skutočnosť (1976); Valér Peťko – Výzvy a postoje (1977); Stanislav Šmatlák – Súčasnosť a literatúra (1975). (Tamtiež).
Polovica 80. rokov je v uvedenej oblasti spojená s vydávaním literárnohistorických syntéz, ktoré boli „výsledkom viacročných úsilí celých kolektívov a vedeckovýskumných pracovísk.“ (Tkáčiková 1999). O načrtnutom kontexte možno tvrdiť, že sa v 80. rokoch na knižnom trhu objavujú tri typy syntéz: „vedecké `akademické` Dejiny (1984), tretí zväzok pedagogických Dejín ako vysokoškolská učebnica vychádzajúcich v SPN (1983) a populárno-osvetový typ dejín v podobe tretieho doplneného vydania vo vydavateľstve Obzor (1984)“. (Tkáčiková 1999).
V prvej polovici 80. rokov vyšlo aj mnoho „závažných knižných monografií, ktoré sa pokúšajú o osobnostný, individuálny pohľad na ucelenejší literárnovedný problém. Priestor na takýto typ literárnovedných publikácií poskytovalo vydavateľstvo Tatran v rámci edície Okno. V roku 1983 napríklad vychádza Števčekova práca Moderný slovenský román, ktorá nechce byť ucelenou syntetizujúcou prácou o vývine slovenského románu, sleduje skôr odhalenie vnútornej logiky vývinu tohto žánru.“ (Tamtiež).
V roku 1983 sa stal výkonným redaktorom vedeckého časopisu Slovenská literatúra Milan Šútovec, ktorý na tejto pozícii vystriedal Rudolfa Chmela.  S Chmelom sa neskôr stretol i v redakcii časopisu Slovenské pohľady, kde Chmel v roku 1988 nastúpil do pozície šéfredaktora, a Šútovec ako redaktor spoločne s Valérom Mikulom, Hanou Suchou, Petrom Uličným  a M. Vyskočilovou. Práve táto redakcia sa stala „silnou tribúnou opozičných názorov na oficiálnu kultúrnu politiku.“ (Tkáčiková 1999). V tejto súvislosti sa dnes javí bizarným, azda až šokujúcim fakt, že po spomínanom menovaní Šútovca za výkonného redaktora Slovenskej literatúry, prvé číslo tohto periodika Šútovec venoval 70. narodeninám Gustáva Husáka, ktoré prinieslo „skôr ideologicky ako literárnovedne orientované štúdie“ Z. Holotíkovej, I. Kusého, F. Mika. (Tamtiež).
Koniec 80. rokov „popri stálom otváraní dvier do modernej vedy prináša aj dve významné literárnovedné syntézy. Prvou z nich sú Števčekove Dejiny slovenskej literatúry a druhou Števčekove Dejiny slovenského románu.“ (Tamtiež).

NEOFICIÁLNE VYDAVATEĽSTVÁ A DISENT (SKICA)

V tomto období boli (museli byť…) oficiálne aktívne len štátne vydavateľstvá, hoci paralelne fungovali i „alternatívne“, ilegálne vydavateľstvá, ktoré vydávali knihy štátnou mocou zakázaných autorov, napríklad od českých spisovateľov Ivana Klímu či neskoršieho prezidenta Václava Havla, Pavla Kohouta, ale aj od slovenských autorov Dominika Tatarku, Ivana Kusého, Ivana Kadlečíka, Milana Šimečku a iných.
Najvýznamnejší predstavitelia samizdatu pôsobiaci na území Slovenska sa úzko orientovali na pražské centrum  Charty 77, čo im zároveň umožňovalo väčšiu medzinárodnú publicitu: D. Tatarka, M. Šimečka, I. Kadlečík, P. Hrúz, K. Kusý,. H. Ponická a postupne k nim pribudli aj mladší stúpenci: M. M. Šimečka ml., O. Pastier, J. Olíč, I. Hoffman. Svoje texty najčastejšie publikovali v českých podzemných vydavateľstvách a v emigračných centrách a periodikách  (napr. Horizont v Mníchove alebo Sixty Eight Publishers v Toronte). (Marčok 2004).
Mimo Bratislavy „sa prezentovalo zoskupenie tvorcov s krypto – recesným názvom Lesní speváci, ktorí sídlili v Košiciach. Vedúcou osobnosťou spolku bol básnik a esejista M. Strýco, z významnejších literátov v ňom pôsobil aj básnik a vydavateľ E. Groch. Popri neformálnych text – appealov sa im podarilo spoločnými silami vydať aj dva zborníky pod názvom Trinásta Komnata a Nacelle. Ich texty spolu so zakázanými tlačami pašovanými do zahraničia predstavovali v tej dobe – druhý tzv. neoficiálny či alternatívny obeh. V literárnom podzemí pôsobili o. i. aj „nekontaktovaní“ jednotlivci, medzi ktorých môžeme zaradiť rovnako spisovateľov ako aj literárnych kritikov: J. Bžocha, M. Hamadu, P. Karvaša, J. Silana, P. Straussa, ale aj bohémsku skupinu autorov schádzajúcu sa v kaviarni U Michala, ktorá sa špecializovala najmä na ústne alebo v ručných odpisoch šírené texty: M. Herko, K. Pém, P. Telúch… (Tamtiež).
Za hlavné znaky disidentskej alternatívnej tvorby možno považovať: programovú antiliterárnosť, radikálny/ necenzurovaný autobiografizmus, prechyľovanie textov do polôh voyeurskej obscénnosti, sebairónie, recesie a grotesknosti, miešanie žánrových postupov, tendovanie textov k hepeningovej akčnosti a improvizovanosti a k expanznej – sférickej viacvrstvovosti významov a napokon demonštratívne antiliterátsky „chybný“ či „nevhodný“ jazyk (Marčok 2004).
Medzi známejšie a aktívne neoficiálne vydavateľstvá na území bývalého Československa možno oprávnene zaradiť aj samizdatovú edíciu „Petlice“, založenú v roku 1972 českým prozaikom a publicistom Ludvíkom Vaculíkom, ktorý sa dokonca priznal, že pokým založil edíciu Petlice, nepoznal žiadneho „významného autora“.
Nie menej známym a agilným alternatívnym vydavateľstvom v období totalitných 80. rokov 20. storočia na území Československa bolo dozaista vydavateľstvo Sixty-Eight Publishers (68P), ktoré založili na jeseň v roku 1971 v kanadskom Toronte prozaička Zdena Salivarová-Škvorecká a jej manžel, niekdajší redaktor vydavateľstva Odeon, spisovateľ a prekladateľ Josef Škvorecký. Podnik pôvodne vlastnili obaja manželia, v roku 1977 však vydavateľstvo prijalo štatút tzv. „non profit company“, t. j. neziskovej spoločnosti pod verejnou kontrolou, ktorú riadila správna rada s predsedom, kanadským bohemistom Haroldom Gordonom Skillingom. V tom istom čase manželia Škvoreckí založili firmu Prague Typesetting, ktorá sa zaoberala predovšetkým sadzbou kníh a periodík, vydávaných v neanglických jazykoch, a neskôr aj ofsetovou tlačou. Nakladateľstvo ukončilo činnosť v máji 1994. (Přibáň 2003).
Sixty-Eight Publishers vydalo celkovo 224 titulov (z rady 227 číslovaných publikácií zväzky č. 94, 196 a 204 nevyšli). Ročná produkcia sa pohybovala najskôr v počte približne šiestich titulov, neskôr ročne vychádzalo desať i viac publikácií. Prvý zväzok bol vytlačený v poľskej tlačiarni Uncle Gutenberg Press v Toronte, niekoľko ďalších v Belgicku (Rosseels Printing Louvain), od polovice 70. rokov sa publikácie 68P tlačili opäť v Toronte (Web Offset i.).
Cieľom vydavateľstva 68P bolo vytvoriť zázemie predovšetkým pre väčšinou českých, ale i slovenských autorov a čitateľov, ktorí po roku 1968 odišli do exilu. V edičných plánoch prevažovala próza a literatúra faktu. Vydavateľstvo však malo záujem aj o memoáre a neskôr o práce z oblasti literárnej kritiky a histórie. Ponukové katalógy produkcie 68P sa pôvodne členili na tituly Klubu čitateľov (uvádzaný tiež ako Klub prózy) s členskými cenami pre predplatiteľov a na ostatné publikácie, neskôr však redakcia od tejto praxe ustúpila. Dlhodobé rozvrhnutie produkcie 68P do koncepčne voľných edičných radov (resp. okruhov) bolo určené predovšetkým žánrovým vymedzením a malo pomôcť na rýchlejšiu orientáciu čitateľov v ponukových listoch a katalógoch. Názvy edícií preto boli  veľmi premenlivé (Klub poézie; Rad poézie, Ilustrovaný rad; Roky šesťdesiate i.). (Tamtiež).
V uvedenom období bol činný však aj slovenský – nielen literárny – disent.
Vládna komunistická moc 14. apríla 1981 pozbavila advokácie popredného predstaviteľa katolíckeho disentu Jána Čarnogurského. V byte disidentského filozofa Júliusa Strinku v Bratislave  sa konala 1. júla 1985 diskusia o úvahe Miroslava Kusého pod názvom Slovenský fenomén. Známym je aj prípad z 12. septembra 1985, keď Okresný súd v Banskej Bystrici uznal Stanislava Fila a Milana Jamricha vinnými z trestného činu poburovania formou spolupáchateľstva. „Mali sa ho dopustiť tým, že ’z nepriateľstva k nášmu spoločenskému a štátnemu zriadeniu’  v okruhu svojich známych rozširovali časopis Listy, vydávaný emigrantom Jiřím Pelikánom, literárnu stať Milana Šimečku Obnovenie poriadku a román Gerorga Orwella 1984. Súd im uložil trest odňatia slobody na 10 mesiacov, podmienečne odložený na 2 roky. Odsúdení aj prokurátor sa odvolali. 21. novembra 1985 Krajský súd v Banskej Bystrici odsúdil Fila a Jamricha k nepodmienečnému trestu odňatiu slobody na 6 mesiacov“. (Barnovský a kol. 2007).
Činnosť slovenského disentu však nebol nijako organizovaný či inštitucionalizovaný, čo napokon potvrdil aj Martin M. Šimečka, syn spomínaného spisovateľa, filozofa a publicistu Milana Šimečku. Pre denník SME povedal: „Myslím, že neexistoval žiadny pripravený program, ktorý by počítal s pádom režimu. Disidenti boli skôr ľudia, ktorí si takto uplatňovali svoje právo na osobnú slobodu. Predstava nejakej organizovanej zmeny je podľa mňa mýtom. Disidenti boli vzbúrencami voči systému vlastne preto, že nemali inú voľbu, v prípade katolíckeho disentu navyše išlo o ľudí, ktorým štát bral ich vieru.”. (Tinková 1999).
V súvislosti s vydavateľskou činnosťou na Slovensku v 80. rokoch nie je zanedbateľná i udalosť z júla 1988, keď aktivista kresťanskej opozície na Slovensku Ján Čarnogurský vydal prvé číslo samizdatového časopisu Bratislavské listy. “Vytýčil si v ňom cieľ ’vytvoriť priestor na slobodnú diskusiu o problémoch spoločnosti a o alternatívach budúceho vývoja.’”. (Barnovský a kol. 2007). V tom istom čase bol v Banskej Bystrici za údajné rozvracanie republiky a vydávanie samizdatov odsúdený katolícky disident Ivan Polanský. (Tamtiež).
Samizdatovú literatúru, okrem vyššie načrtnutých politických pomerov spoločnosti, do podstatnej miery ovplyvnila i tzv. Charta 77, ako symbol nesúhlasu a transparentného odporu voči neslobodným manierom vládnucej garnitúry nielen v literatúre, umení, kultúre.
Samizdat bol prirodzeným aktom a „vyrástol“ z negatívneho spoločenského dopytu. Dnes už literárne diela vydané v samizdate nemusíme považovať za „alternatívne“, undergroundové, izolované, skôr naopak – boli organickou súčasťou literárnej kultúry vtedajších čias a zahŕňajú v sebe niektoré diela, ktoré bezvýhradne patria do vzácneho kultúrneho dedičstva našich literárnych a kultúrnych dejín.

ROK 1989 AKO PRELOMOVÝ MEDZNÍK VO VYDÁVANÍ LITERATÚRY NA SLOVENSKU

Prvým zo zásadných a zlomových medzníkov v možnostiach voľnejšieho, slobodného publikovania literárnej tvorby v širšom mediálnom priestore (nielen) na Slovensku bol nesporne rok 1989, ktorý zmenou politickej situácie vo východnej Európe ponúkol dlho očakávanú šancu a príležitosť konečne „slobodne tvoriť“. Spomínané očakávanie predstavovalo „vnímanie aktuálnej situácie ako „prechodu“, ako „bytia na prahu“, niečoho nového, pričom tu zohrával dôležitú úlohu pojem krízy.“ (Taranenková 2009).
“Väčšinu dejinných udalostí nám zvyčajne pripomína len jediný dátum, ktorý znamená prelom, či už v spoločenskom systéme, politickej línii, alebo v živote ľudstva vôbec. Podobne, aj keď bol 17. november 1989 iba jeden deň v kalendári, zhutnili sa v ňom zmeny spoločensko-politickej klímy, ktoré dozrievali v oveľa dlhšom časovom horizonte, pred ním a po ňom. Tak na medzinárodnej, ako aj na domácej scéne.” (Žatkuliak 2014). Zmeny v spoločenskom, politickom a kultúrnom prostredí celkom logicky neobišli ani slovenskú literatúru.
Ako predzvesť „oteplenia“ či náznak blížiacej sa zmeny sa dnes môže javiť v oblasti literatúry azda i budmerické spisovateľské zhromaždenie. Na jar v roku 1989 totiž konalo v Budmericiach stretnutie slovenských spisovateľov, ktoré „po dlhom období vynútenej intelektuálnej karantény bolo jedným z impulzov oživujúcich po desaťročia zablokovaný literárny život.“ (Matejovič 1996). Príspevky prezentované práve na tejto konferencii, resp. tie, ktoré jej predchádzali (Zajac, Jenčíková, Šútovec a i.) sa „stali na dlhší čas v podstate jedinými hlbšími aktuálnymi analýzami mapujúcimi situáciu slovenskej literatúry za vymedzené časové obdobie.“ (Tamtiež). Je nesporné, že práve rok 1989 znamenal pre ďalší vývoj a smerovanie pôvodnej slovenskej literatúry dôležitý, ak nie až určujúci moment nielen v novodobých dejinách slovenskej literatúry, ale i umenia. Práve uvedený zlomový moment transformácie spoločenského, politického a v nadväznosti i kultúrneho pohybu vo východnej Európe je v súčasnosti literárnymi kritikmi, teoretikmi a historikmi akceptovaný ako dôrazný a signifikantný prielomový moment, ktorý uviedol zmenou spoločenských a politických pomerov nový, širší a aj slobodnejší priestor pre tvorbu spisovateľov aj na Slovensku.
V novej situácii sa tak odrazu ocitla i národná, či pôvodná slovenská literárna tvorba, ktorá sa tak logicky začína vymedzovať, inherentne špecifikovať a zároveň hľadá svoju „tvár“, svoju vlastnú „mnohorakosť (v) príbuznosti“. Podľa mnohých literárnych historikov, teoretikov a kritikov bol rok 1989 v oblasti slovenskej literatúry vskutku prelomový. Zajac proklamuje, že na Slovensku v oblasti pôvodnej literatúry vraj došlo celkom iste k „prelomu v oblasti literárnej prevádzky“ (Zajac 1999). Uvedené tvrdenie zdôvodňuje argumentom, že bola zrušená priama i nepriama cenzúra. Do verejného literárneho obehu sa dostali „diela priečinkovej literatúry, ako aj diela dovtedy publikované len v samizdate či v exile. Vznikol rad malých súkromných vydavateľstiev s podporou neštátnych nadácií a sponzorov alebo Štátneho fondu Pro Slovakia.“ (Zajac 1999). Po roku 1989 sa na Slovensku začína rôzniť literárny život: „vzniklo viacero spisovateľských organizácií. Napriek všetkým likvidáciám po roku 1992 (Kultúrny život, redakcia Slovenských pohľadov) či neexistencii štátnej podpory (Fragment, Rak) sa vytvoril diferencovaný časopisecký a knižný trh.“ (Zajac 1999).
Obecne, či akosi prirodzene nastávalo po roku 1989 v slovenskej literatúre obdobie prechodné, ktoré bolo poznateľne poznačené práve akýmsi nedefinovateľným čakaním na diela, ktoré by mali byť teraz publikované v duchu slobody, a teda bez dobovej, politickej cenzúry. Odrazu bolo možné, aby sa prezentovali aj autori, ktorí v posledných rokoch z rôznych príčin mali publikovanie sťažené či úplne znemožnené; autori, ktorým sa priečilo publikovať v dobe obmedzení sa taktiež mohli konečne prezentovať svojimi slobodnými dielami. Autori prijali fakt, že sa konečne mohli slobodne vyjadrovať ku všetkému, čo minulý režim tabuizoval, a písať bez ideologického diktátu či autocenzúry (Petrík  2003 – 2013). Petrík však upozorňuje aj na to, že nová situácia radikálne zmenila postavenie autora (a literatúry) v spoločnosti. V totalitnom režime to mal spisovateľ jednoduchšie: buď súhlasil s režimom, alebo nie, a potom hľadal spôsob, ako dať svoj nesúhlas v literárnom diele najavo (Tamtiež). „Čitateľské publikum priam čakalo na takéto signály v každom diele. A čím bol spisovateľ odvážnejší (a čím bol režim liberálnejší), tým väčší účinok malo jeho dielo. Tak to bolo s Tatarkovým pamfletom Démon súhlasu alebo s Mňačkovými Oneskorenými reportážami. Táto nepísaná dohoda medzi spisovateľom a čitateľom (na úkor režimu) prestala po roku 1989 platiť a bolo treba realizovať novú, ktorá sa len hľadá.“ (Petrík 2003 – 2013).
Miloš Ferko reflektuje obdobie v roku 1989 a krátko potom v slovenskej literatúre cez možností tvorby mladých autorov. Revolúcia v roku 1989 dala príležitosť a otvorila cesty mladým slovenským, nastupujúcim literátom, ktorí vnímali a vo svojej tvorbe i pretavili novú situáciu ako autonómnu realitu, a nie cez prizmu toho, čo bolo predtým. Ferko však poukazuje na to, že „V podvedomí ostávajú spomienky na ono predtým z detstva. Spomienky, ktoré znemožňujú plné nasadenie pri dravom valcovaní dnešných dní, dravom valcovaní, v ktorom sú skutočnými majstrami tí o pár rokov mladší, skutočne deti Nového veku. (Ferko 1999).
Spisovateľ po roku 1989 nadobudol na Slovensku odlišný status a stratil reprezentatívnu funkciu (pôvodne akcentovanú oficiálnou štátnou mocou), pozícia autora z disidentského prostredia už tiež nebola efektívna. Netreba však zabúdať na fakt, že reprezentatívna funkcia sa so statusom literárneho autora viac či menej intenzívne spája v každej dobe.“ (Grochalová 2012). Samozrejmosťou sa stala účasť literárnych tvorcov na „turné“, rôznych festivaloch, či prezentácia pomocou webových stránok atď. (Tamtiež).
Očakávanie veľkej témy, knihy či autora sa napokon nenaplnilo. Čiastkovo niektorí autori krátko po roku 1989 síce priniesli vo svojich dielach závan slobody, no väčšinou sa na slovenskej literárnej scéne nezjavila nijaká výrazná osobnosť, ktorá by bola akoby „zrodená zo slobody“ a predstavila novú číru a oslobodzujúcu poetiku, pevný výraz, nové umelecké, filozofické, ale i estetické hodnoty, ktoré by mohli byť považované za prelomové, výrazné, či v súvislosti s dobou a novými možnosťami erbovné.

SITUÁCIA V LITERATÚRE V ROKU 1989 – OTVORENÝ A ŽIVÝ PROCES

Literárnu situáciu na Slovensku v období po novembrovej revolúcii nemožno hodnotiť ako „uzatvorený proces, nemožno jednoznačne stigmatizovať.“ (Matejovič 1996). Avšak aj Matejovič je v konečnom konštatovaní väčšmi skeptický, keď tvrdí, že „tí, ktorí sa domnievali, že so zmenou politického systému nastanú i adekvátne kvalitatívne zmeny v literárnom živote, musia byť sklamaní. Musia byť sklamaní i tí, ktorí vkladali nádeje do mladej generácie a do ňou spojených zmien hodnotových perspektív.“ (Tamtiež). V súvislosti s predchádzajúcim Matejovičovým tvrdením sa môžu javiť až bizarne slová Igora Hochela: „Pozitívne treba hodnotiť skutočnosť, že nové podmienky existencie literatúry a vydavateľskej praxe dokázali hneď po roku 1989 využiť mladí, nastupujúci spisovatelia, ktorí reagovali azda pružnejšie než etablovaní tvorcovia, a to aj hľadaním nových tematických okruhov, umeleckých postupov a výrazových prostriedkov.“ (Hochel 2007).
Diametrálne odlišné pohľady na jeden aspekt ponovembrového vývoja slovenskej literatúry dokazuje, či aspoň naznačuje celkom transparentnú ambivalentnosť v danej oblasti, ktorá je determinovaná predovšetkým (pozitívnym) časovým odstupom v prípade Hochela (2007), a azda až prílišnou zaujatosťou a nemožnosťou akéhosi „dištančného“ náhľadu a teda celostného zhodnotenia problematiky v prípade Matejoviča (1996). V tomto prípade je podnetný a istým spôsobom aj unifikujúci Šrankov názor, že „Písať o premenách našej literatúry za posledných bezmála dvadsať rokov je náročné, priam až absurdné podujatie. Zásadne ho komplikuje krátky časový odstup a nepretržitý príval literárnych faktov. (Šrank 2013).

ZMENY A TRANSFORMÁCIE VO VYDAVATEĽSKEJ ČINNOSTI KNIŽNÝCH PUBLIKÁCIÍ V ROKU 1989 NA SLOVENSKU (EPILÓG)

Koniec 80. rokov v kontexte vydavateľskej činnosti na Slovensku bol celkom logicky poznačený štátnym prevratom v roku 1989 a vzniknutá a formujúca sa situácia ovplyvnila nasledujúce obdobie v oblasti vydávania literatúry.
V krátkom čase „len čo bola na svete príslušná legislatíva, začali vznikať súkromné vydavateľstvá, resp. niektoré štátne sa pretransformovali na akciové spoločnosti.“ (Hochel 2007). Hochel ako príklad progresívnych vydavateľských snáh na Slovensku po roku 1989 spomína vydavateľstvá L. C. A. (Koloman Kertész Bagala), Q111, Modrý Peter, Slovenský Tatran, Petrus, Kalligram, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Hevi, Solitudo, Drewo a srd, Knižná dielňa Timotej, Slovenský spisovateľ, a. s., Tranoscius, Vydavateľstvo Matice slovenskej a mnohé iné.
V súčasnosti pôsobí na Slovensku „množstvo vydavateľstiev, avšak väčšia časť z nich vybíja svoju činnosť výlučne v záujme ekonomického úspechu, takže ak aj vydávajú pôvodnú slovenskú literatúru, sústreďujú sa iba na tituly komerčného rázu. (Hochel 2007).
Do istej miery Hochelovo tvrdenie potvrdzuje i súčasný úspešný vydavateľ Albert Marenčin, ktorého slová sú smutným konštatovaním, že ani dnes – takmer dvadsaťsedem (!) rokov od roku 1989 sa situácia v oblasti vydávania pôvodnej slovenskej literatúry, ale literatúry vo všeobecnostie na Slovensku radikálne nezlepšila, skôr naopak.  „Slovenský trh je však malý, väčšina vydavateľov žije z bestsellerov. Z nich dokážu fungovať a popri tom vydávať „chlebové“ knihy, takzvané dojné kravy. Tie nás držia, až kým raz za rok či dva nepríde bestseller. Ale kým na nemeckom či anglickom trhu ide o státisícové až miliónové náklady, u nás sú to len desaťtisíce.“ (Marenčin, 2013 pre denník SME). Na otázku koľko kníh musí dnes vydavateľ na Slovensku predať, aby sa vydanie rentovalo, odpovedal: „Ak sa predá dvetisíc kusov, sme na nule, ak tritisíc a viac, tak zarobíme. Občas však vydáme aj stratovú, ale kvalitnú knihu, a berieme to ako relatívne lacnú reklamu. Dá sa povedať, že takými knihami sme si za 20 rokov urobili meno, bestsellermi zasa pozíciu na trhu.“ (Tamtiež).

BIBLIOGRAFIA

ALAN, Josef, BITRICH, Tomáš. 2001. Alternativní kultura: příběh české společnosti 1945 – 1989. Lidové noviny : Praha. 2001. 610 s. ISBN 80-7106-449-1. str. 10 – 11.

BARNOVSKÝ, Michal a kol.. 2007. XIII. Od ľudovej demokracie po pád komunistického režimu. (1945 – 1989). In: Dejiny Slovenska. Dátumy, Udalosti, Osobnosti. 2007. 1. vyd. Slovart Bratislava a Libri Praha. ISBN 978-80-8085-596-3. 882 s. s. 649, 650, 657, 658, 667.

ČÚZY, Ladislav. 1999. Literatúra sa neráta na roky. Trialóg o literárnom roku 1998. In: Literika. Roč. IV., č. 2, s. 6, 8. ISSN 1335-180X.

FERKO, Miloš. 1999. Literatúra sa neráta na roky. Trialóg o literárnom roku 1998. In: Literika. Roč. IV., č. 2, s. 3, 8. ISSN 1335-180X.

GROCHALOVÁ, Zuzana. 2012. Mapovanie inštitucionálnych a organizačných platforiem pre začínajúcich autorov I. Selektívna reflexia možností debutujúcej generácie s prepojením na poľskú a českú scénu. In: Dotyky. Roč. XXIV., č.1, s 38. ISSN 1210-2210.

HOCHEL, Igor a Ladislav ČÚZY a Zuzana KÁKOŠOVÁ. 2007. Slovenská literatúra po roku 1989. Bratislava : Literárne informačné centrum. ISBN 978-80-89222-34-6. s. 12, 15.

JANOUŠEK, Pavel. 2012. Přehledné dějiny české literatury 1945-1989. Vyd. 1. Academia : Praha, 2012, 487 s. ISBN 978-80-200-2057-4. str. 298, 299.

MARČOK, Viliam a kol. 2004. Dejiny slovenskej literatúry III. Bratislava : Literárne informačné centrum. ISBN 80-88878-87-X. s. 52.

MARENČIN, Albert. 2013. Vydavateľ kníh Marenčin: Len z kvality nevyžijem, nie som spasiteľ. In: SME. [online]. Bratislava : Petit Press. [cit. 2013-10-16]. Dostupné na: http://kultura.sme.sk/c/6920043/vydavatel-knih-marencin-len-z-kvality-nevyzijem-nie-som-spasitel.html#ixzz2rDqGcob8

MATEJOVIČ, Pavel. 1996. Viac odvahy k premýšľaniu. In: RAK. Roč. 1., 1996, č. 1, s. 17, 19, 20. ISSN 1335 – 1702.

MATEJOVIČ, Pavel. 1996. Viac odvahy k premýšľaniu. In: RAK. Roč. 1., 1996, č. 2, s. 28. ISSN 1335 – 1702.

PAVLIGOVÁ, Mária. 2012. Literatúra a sociálny stereotyp v kontexte 70. rokov 20. storočia – Nové slovo mladých vs. otvorená perspektíva. In: ČLOVĚK – Časopis pro humanitní a společenské vědy č. 25 (8.6.2012). [online]. [cit. 2016-03-26.].

PETRÍK, Vladimír. 2003-2013. Súčasná slovenská literatúra. Po roku 1989: hľadanie dohody medzi autorom a čitateľom. [online]. Bratislava : Literárne informačné centrum. [cit. 2011-11-22].

PŘIBÁŇ, Michal. 2003. SIXTY-EIGHT PUBLISHERS 1971 – 1994. Exilové nakladatelství zaměření na beletrii, memoáry a literaturu faktu. In: Slovník české literatury po roce 1945. [online]. [cit. 2016-03-23.] Dostupné na: http://www.slovnikceskeliteratury.cz/showContent.jsp?docId=1633

ŠRANK, Jaroslav. 2013. K Hochelovmu prehľadu slovenskej poézie po roku 1989. In: Kapitoly k súčasnej slovenskej literatúre. Bratislava : Vydané vlastným nákladom pre študijné účely. ISBN 978-80-971308-5-5. s. 30.

TARANENKOVÁ, Ivana. 2009. Slovenská literatúra po roku 1989. In: Je to tak Monde diplomatique. [online]. [cit. 2012-11-5.].

TINKOVÁ, Alexandra. 1999. Slovenský disent nebol organizovaný, zhodli sa jeho členovia po desiatich rokoch. In: SME.sk. [online]. [cit. 2016-03-23.] Dostupné na: http://www.sme.sk/c/2202452/slovensky-disent-nebol-organizovany-zhodli-sa-jeho-clenovia-po-desiatich-rokoch.html

TKÁČIKOVÁ, Eva. 1999. Peripetie literárnej vedy v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch. In: Literika. Roč. IV., č. 1, s. 46, 47, 48, 49, 50. ISSN 1335-180X.

VACULÍK, Ludvík. 1987. O Petlici zámku Švarcenberku. In: Acta. Čtvrtletník Československého dokumentačního střediska nezávislé literatury, 1987, Roč. 1., č. 3-4, s. 36 – 40.

ZAJAC, Peter. 1999. Prelomové či svoje. Skica o slovenskej literatúre deväťdesiatych rokov. In: OS, Fórum občianskej spoločnosti. Roč. 3, č. 2, s. 74, 75, 76. ISSN 1335 – 2296.

ŽATKULIAK, Jozef. 2014. Historik: V novembri ´89 sa nám na námestiach vrátila ľudská dôstojnosť. Pravda.sk. [online] [cit. 2015-01-15.] Dostupné na: http://zurnal.pravda.sk/rozhovory/clanok/336204-historik-v-novembri-89-sa-nam-na-namestiach-vratila-ludska-dostojnost/