Rezervácia ľudovej architektúry Vlkolínec bola zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO ako kultúrne dedičstvo v roku 1993 v Cartagene v Kolumbii na základe kritérií iv) a v). Kritérium iv) znamená, že Vlkolínec predstavuje typ dedinského sídla s drevenou architektúrou horských a podhorských oblastí s nenarušenou zástavbou zrubových domov uprostred krajiny s poľami a pasienkami. Je to v rámci karpatského regiónu najlepšie zachované sídlo svojho druhu; kritérium v) znamená, že lokalita je výnimočným príkladom tradičného ľudského osídlenia a využitia pôdy, ktoré je reprezentatívne v danej kultúre, najmä ak ide o prípad zraniteľný v dôsledku vplyvu nezvratných zmien. Ide o súbor 45 budov s mnohými jedinečnými konštrukčnými osobitosťami.
Pamiatková rezervácia Vlkolínec je osada, ktorá tvorí mestskú časť Ružomberka, napriek tomu, že je od neho úplne oddelená. Leží vo vzdialenosti okolo 7 km južne od mesta v Národnom parku Veľká Fatra, vo vnútorných Západných Karpatoch. Dominantou územia je prírodná scenéria s najvyšším končiarom ─ vrchom Sidorovo (Hýrová, Žiar) s nadmorskou výškou 1 099 m. Vlkolínec sa nachádza na jeho úpätí vo výške 718 m. n. m. Do osady sa môžeme dostať z cesty Ružomberok – Banská Bystrica cez obec Biely Potok.
Osada sa prvýkrát spomína nepriamo v listine kráľa Ľudovíta I. z roku 1376. Osídlenie na tomto mieste však bolo už od pradávna. V bezprostrednom okolí obce sa našli stopy osídlenia z 10. ─ 12. storočia. Dejiny obce v období stredoveku sú späté s jeho vzťahom k Likavskému a Ružomberskému panstvu. Názov obce Vlkolínec je pravdepodobne spojený s povinnosťou obyvateľov udržiavať „vlčie diery“ (nariadenie z roku 1625).
Obec Vlkolínec bola vždy spojená s využívaním lúk, pasienkov a úzkych políčok, na ktorých sa pestovali základné poľnohospodárske plodiny a chovali hospodárske zvieratá. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, pastierstvom, chovom dobytka a drevorubačstvom. I dnes je úzko spätá s okolitou krajinou, nesúcou črty minulosti. Je to hromadná obec s dlhými hlbokými dvormi, spoločnými pre niekoľko obytných domov. Vďaka periférnej polohe a čiastočnej izolovanosti zostal zachovaný nielen historický ráz sídla a okolitej prírody, ale aj vonkajší vzhľad objektov ľudovej architektúry, ako aj vnútorné usporiadanie väčšiny domov. V pravidelnej radovej zástavbe po oboch stranách kľukatej cesty a potoka sú postavené obytné domy s hospodárskym zázemím.
Ľudový dom patrí k typu stredoslovenského zrubového domu. Usadlosť zvyčajne tvorí dom, maštaľ a drobnejšie hospodárske stavby vzadu so stodolou. Zrubové drevené obytné domy s kamenným soklom majú sedlové strechy pokryté šindľom, ktorých štíty sú zakončené polkružím. Steny domov sú zatreté hlinou a obielené vápnom s rôznymi farebnými odtieňmi. Do domu, ktorý je zvyčajne trojpriestorový, sa vstupuje z dvora. Na vykurovanie slúži pec s ohniskom v zadnej časti pitvora. Väčšina dnešných domov sú z polovice 19. storočia.
Okrem domov, hospodárskych budov, maštalí a drevární v obci nájdeme aj senníky, sýpky a komory.
V centre obce sa uprostred tradičnej zástavby zachovala zvonica z roku 1770, pokrytá šindľom a zakončená krížom, ktorej funkciou bolo oznamovať čas modlitieb. Zvonením sa ohlasovali aj požiare a iné nebezpečenstvo.
V obci sa ďalej nachádza rumpáľová studňa – zdroj pitnej vody, ktorá je 12 metrov hlboká. Ku kamenným stavbám patrí Kostol Navštívenia Panny Márie, postavený v roku 1875, prestavaný z kaplnky. Je to jednoloďová stavba s presbytériom a do priečelia vstavanou vežou. Dodnes patrí k najvýznamnejším miestam spoločenských kontaktov obyvateľov aj návštevníkov Vlkolínca. Po pravej strane cesty k cintorínu a kostolu sa nachádza murovaná budova bývalej školy z konca 19. storočia, citlivo osadená do prostredia.
Oproti kostolu je cintorín s množstvom zaujímavých náhrobných krížov. Stredom obce preteká potok usmernený do drevených žľabov. Neoddeliteľnou súčasťou obce sú úzke parcely zo zástavby prechádzajúce do záhrad a terasovitých políčok so senníkmi, harmonicky začlenených do okolitej krajiny.
Vlkolínec nie je skanzen ani múzeum, je to živá obývaná dedina. Ľudia tu žijú a pracujú. Na vlkolínskych prielohoch a pastvinách sa pasie dobytok.
Je to pozoruhodne intaktne zachovaný sídelný celok, patriaci k typu stredoeurópskych sídel s drevenou zrubovou architektúrou, rozšírených v horských a podhorských oblastiach. Urbanisticky prešiel iba nepatrnými zmenami, predstavuje najzachovanejší a najucelenejší urbanistický celok pôvodných ľudových stavieb v širokom kontexte okolitých krajín.

Mapa