Počas 19. storočia rástol najmä v horských oblastiach počet obyvateľstva rýchlejšie ako priemysel a hospodárska modernizácia. Bieda a nádej v lepší život priviedli asi 100 000 Slovákov do Budapešti, ďalších päťstotisíc sa ešte pred rokom 1914 vysťahovalo do USA, kde sa zamestnali hlavne v baniach a továrňach. V slobodnom prostredí sa až prekvapujúco rýchlo emancipovali občiansky, ľudsky i národne. Podobný osud zdieľali aj Rusíni na severovýchodnom Slovensku a Podkarpatskej Rusi. Bol do začiatok masového odchodu zo Slovenska, ktorý prebieha s rôznou intenzitou a z rôznych príčin prakticky dodnes.
Prvá svetová vojna radikálne zasiahla aj do života Slovenska. Zatiaľ čo v Rakúsko-Uhorsku panovala vypätá vlastenecká a nacionalistická propaganda, skupiny českých a slovenských politikov začali na Západe Európy, v USA a Rusku organizovať protirakúsky odboj. Roku 1915 podpísali zástupcovia Slovákov a Čechov v USA Clevelandskú dohodu o vytvorení samostatného Československa na federatívnej báze s autonómnym postavením Slovenska. Do čela odboja sa postavila Československá národná rada v Paríži na čele s T. G. Masarykom, M. R. Štefánikom a E. Benešom.
Vďaka premyslenej diplomacii, podpore krajanov v USA, ako aj vlastnému vojsku – légiám, ktoré bojovali v Rusku, Taliansku, vo Francúzsku, presvedčili politikov krajín Dohody o užitočnosti likvidácie Rakúsko-uhorskej monarchie a vytvorenia Československa. Pomohlo i to, že podobne postupovali aj poľskí a juhoslovanskí politici. Česko-Slovensko bolo spontánne vyhlásené v Prahe 28. 10. 1918. Slováci sa k nemu prihlásili o dva dni neskôr dokumentom Deklarácia slovenského národa, ktorú v Martine prijala Slovenská národná rada.
Zánikom Uhorska a vznikom Česko-Slovenskej republiky sa Slováci ocitli v úplne novej situácii. Prvýkrát sa oficiálne určili hranice Slovenska, jeho hlavné mesto – Bratislava, slovensky sa úradovalo aj vyučovalo. Aj v rámci Európy pozoruhodný vzostup zaznamenala slovenská kultúra, umenie, vzdelanie. Vznikla prvá slovenská univerzita – Univerzita Komenského (historicky štvrtá na území Slovenska), Slovenské národné divadlo, rad kultúrnych, umeleckých, vedeckých spolkov, medzi ktorými dominovala Matica slovenská. V demokratickej klíme sa pozitívne vyvíjala taktiež kultúra maďarskej, nemeckej, židovskej menšiny, ktoré mali aj svoje strany a politické reprezentácie.
Oveľa zložitejšie obdobie však prežívalo hospodárstvo na Slovensku. Hoci v Uhorsku tvorilo Slovensko spolu s Budapešťou najpriemyselnejšiu oblasť, v porovnaní s českými krajinami bol jeho priemysel málo konkurencieschopný. Liberálna hospodárska politika viedla k zániku viacerých tovární, nové pracovné možnosti vznikali iba pomaly, čo zvyšovalo sociálne i nacionálne napätie. Priemyselná výroba na Slovensku dosiahla úroveň z roku 1913 až v roku 1937, bola však už podstatne modernejšia.
Československo si dokázalo zachovať ako jediný stredoeurópsky štát demokratický režim aj v 30. rokoch, kedy sa stalo útočiskom prenasledovaných demokratov, komunistov, Židov z okolitých štátov. Jeho slabinou však bol unitárny charakter štátu, ústavne zakotvená idea československého národa (čechoslovakizmus) a silnejúce ambície menšín. Na Slovensku prejavovali nesúhlas s existujúcim stavom hlavne najsilnejšia strana – Hlinkova slovenská ľudová strana a menšia Slovenská národná strana. Po celé dve desaťročia vytrvalo kritizovali centralistickú politiku Prahy a požadovali uznanie Slovákov za svojbytný národ a uzákonenie autonómneho postavenia Slovenska. S postavením Nemcov a Maďarov a ich národnými právami, ktoré československé zákony stanovili, mimochodom, veľkoryso, nebola spokojná zasa väčšina ich politických strán. Tieto faktory síce posilňovali spoločenské spory a napätie a Československo oslabovali, ale jeho zánik vyvolal tlak revizionizmu zvonku.