Mgr. Mária Hriešik Nepšinská, PhD.

V prvej polovici 20. storočia sa na Slovensku oblasť úžitkovej tvorby postupne rodila čerpajúc najmä z umelecko-remeselnej tradície. Jedným z cieľov bolo vytvárať funkčné objekty vhodné na sériovú výrobu, avšak väčšina diel nespĺňala primárne kritérium masovej reprodukcie, preto sa vývoj ešte dlho niesol v duchu unikátnej ateliérovej tvorby. Bolo to obdobie konštruktívneho výtvarného a funkcionálneho prejavu, kedy sa slovenská umelecká scéna jednoznačne prihlásila k aktuálnym európskym tendenciám. Na integrácii slovenského úžitkového umenia a dizajnu sa výraznou mierou podieľala Škola umeleckých remesiel v Bratislave, zriadená v roku 1928, ktorá programovo nadviazala na stratégie Bauhausu. Neskôr v roku 1949 bola v Bratislave založená Vysoká škola výtvarných umení a absolventom stredných škôl sa otvoril priestor k vyššiemu vzdelávaniu v mnohých výtvarných profesiách. Na formovaní novej filozofie a koncepcie výtvarných odborov mali najväčšiu zásluhu výtvarníci a pedagógovia: Eduard Toran (teoretik a historik), Václav Kautman (spracovanie dreva), Viktor Holešťák – Holubár (interiér a výstavníctvo), Viola Thainová (textil), Ľubomír Jakubčík (keramika), Ľubomír Blecha (sklo), Ján Čalovka (spracovanie kovu), Igor Didov (neskôr riaditeľ Inštitútu priemyselného dizajnu v Bratislave). Výsledky ich snaženia znamenali pozitívnu transformáciu modernej úžitkovej tvorby, ktorá sa pod vplyvom integračných snáh postupne diferencovala od dizajnu a približovala sa voľným umeleckým disciplínam. Za najrozšírenejšiu formu tvorby z tohto obdobia sa dodnes pokladá individuálna ateliérová tvorba, poprípade malosériová produkcia.
Svetové udalosti 60. rokov 20. storočia sa prejavili relatívnym uvoľnením, čo prinieslo väčšiu slobodu slova, príležitosť k diskusiám a nadväzovanie kontaktov so zahraničím. Vo výtvarnej scéne prevažovala inklinácia obnoviť prerušené kontakty s aktuálnymi svetovými tendenciami postupujúcimi k výraznej individualizácii a pluralite výrazových prostriedkov. Impulzmi vo všetkých umeleckých disciplínach boli prúdy lyrickej abstrakcie, informelu, tašizmu, pop-artu, neodada, novej figurácie. Intenzívne sa prejavoval sklon k stieraniu rozdielov medzi tradičnými odbormi a úsilie o emancipáciu úžitkového umenia s ostatnými výtvarnými disciplínami. V trende bolo prehodnocovanie prístupu k materiálu a technikám, oslobodzovanie individuálnych tvorivých prístupov, vytváranie špecifických, často subjektívnych tém. Na vzostupe boli aj snahy o hlbšie preniknutie do podstaty materiálov a predvedenie ich prirodzených vlastností (optické a haptické kvality), úsilie o obnaženie ich štruktúr (štrukturálna abstrakcia a art brut). Spomedzi úžitkových disciplín sa najskôr etablovali keramika a textil, o niečo neskôr sklo a napokon šperk.
Vývoj samotného úžitkového umenia sa odvíjal dvoma smermi. Jedným bola tvorba dekoratívnych a úžitkových premetov pre súkromné interiéry v malých sériách. Druhým tvorba pre architektúru a verejné interiéry. Práve v tomto období sa dianie v oblasti úžitkového umenia a dizajnu na Slovensku podstatne zintenzívnilo. Okrem bohatej individuálnej a kolektívnej výstavnej činnosti, zveľaďovania stredného i vysokého umeleckého školstva, sa výraznejšia aktivita presadzovala aj v odbore muzeológie a galerijnej praxe. Najvýznamnejším aktom bolo založenie Kabinetu úžitkového umenia a priemyselného výtvarníctva na pôde Slovenskej národnej galérie (1960). Jeho cieľom bolo zhromaždiť zbierku pre samostatnú muzeálnu expozíciu keramickej a sklenenej plastiky, umeleckého textilu, šperku, scénografie a fotografie.
Obdobie 60. rokov v umení je možné charakterizovať ako éru uvoľnenia a v disciplínach úžitkového umenia pretrvávala ešte aj v 70. rokoch, ktoré však poznačilo uzatvorenie hraníc a spretŕhanie kontaktov so zahraničím. Popri dielach komornej povahy sa realizovali spoločenské objednávky na monumentálnu tvorbu do architektúry. Zahŕňali veľkoplošné keramické, sklenené, či drevené reliéfy a obklady stien, alebo textilné, emailové, fotografické pozadia. Ich prostredníctvom sa mohli realizovať aj výtvarníci z voľného umenia, ktoré strádalo pod prísnu kontrolu ideových komisií. V oblasti úžitkového umenia, stojaceho mimo pozornosť štátnych orgánov, našli uplatnenie najmä sochári, ktorí nemohli realizovať svoje predstavy v rozmerných plastikách a verejných objednávkach. Na predchádzajúci vývoj kontinuálne nadväzovali oblasti keramiky a skla, tapiséria prechádzala dobou mimoriadneho vzostup, no výtvarný šperk sa iba rodil.
V 80. rokoch nastáva čiastočný útlm v invencii a kreativite azda vo všetkých úžitkových disciplínach. Textilná tvorba sa zdala byť vyčerpaná a v šperku chýbali výrazné osobnosti. Obe odvetvia sa spamätali až s príchodom mladej talentovanej generácie, ktorá zreteľne vnímala svetové dianie v týchto disciplínach. Pod jeho vplyvom sa v podstate funkcionalistické chápanie tvorby pretavilo od pomerne alternatívneho prejavu označovaného ako postmoderné. Diela vytvárané dizajnérmi aj autormi z úžitkovej sféry mali charakter umeleckých originálov, nevyhovujúcich a ani neakceptujúcich priemyselnú reprodukciu. Celkovo tvorba v úžitkovej oblasti oscilovala na pomedzí dizajnu a voľného umenia. Prelom 80. a 90. rokov bol sprevádzaný zmenami vo všetkých oblastiach života. Slovenská umelecká obec mala opäť možnosť konfrontovať sa so svetovou scénou prostredníctvom výstav, sympózií, workshopov a množstvom rôznych výtvarných projektov. Sprievodným javom slobody a otvorenej komunikácie so svetom bol prílev novej tvorivej energie podfarbený spektrom inšpiračných impulzov.