Ideologizácii v literatúre sa dalo vyhnúť aj prostredníctvom tematizovania minulosti, nie totalitnej prítomnosti. Románový historizmus ballekovsko-jarošovsko-šikulovskej generácie možno pochopiť na pozadí medzivojnového a povojnového románu, magického realizmu, postmoderných tendencií a Bachtinovej koncepcie karnevalizácie (bližšie Jenčíková – Zajac). Spomenúť treba najmä tri romány: Jarošovu Tisícročnú včelu (1979), prelínajúcu vysoké – metaforu pracovitej včely a nízke (telesnosť postáv), publicistické a lyrické prostriedky (menej presvedčivé je voľné, zideologizované pokračovanie románu Nemé ucho, hluché oko, 1984); Šikulových Majstrov (1976, voľné pokračovanie Muškát, 1977; Vilma, 1979), poukazujúcich na Povstanie z pohľadu „malého“ človeka, násilne vtiahnutého do vojny a Ballekove romány z južného Slovenska ako multikultúrneho prostredia, s monumentalizáciou hlavných postáv, Pomocník (s podtitulom Kniha o Palánku, 1977) a Agáty (Druhá kniha o Palánku, 1981). Na konfrontáciu mocných a slabých poukazujú rôznym spôsobom Ján Johanides v románe Marek Koniar a uhorský pápež (1983) a Lajos Grendel v knihe Odtienené oblomky (1985). Potenciálnou reakciou Antona Baláža na zošrotovanie jeho debutu Bohovia ročných období (1971) bol únik do historizmu v diele Sen pivníc (1977); podobne Anton Hykisch prechádza od tematizácie súčasnosti do minulosti v románoch Čas majstrov I, II (1977, 1983; Milujte kráľovnú, 1984). Dejiny aktualizuje aj Ján Lenčo vo svojich textoch Egypťanka Nitokris (1972), Žena medzi kráľmi (1985) a i.
Historické romány však písal aj Milan Ferko (románová trilógia Svätopluk, 1975; Svätopluk a Metod, 1985; Svätoplukovo dedičstvo, 1989), ktorý sa najprv prezentoval ako schematický básnik, jeho texty nie sú v tomto zmysle únikom, ale využitím subžánru historickej lektúry. Postupy historickej prózy a literatúry faktu prelína vo svojich románoch Ivan Izakovič.