Slováci na Zakarpatskej Ukrajine žijú v okolí miest Užhorod a Mukačevo. Prvé záznamy o tamojších Slovákoch pochádzajú z roku 1241. Na Zakarpatskú Ukrajinu prichádzajú Slováci v 17. – 19. storočí ako drevorubači, remeselníci, furmani, uhliari a hutníci. Išlo o prirodzené slovenské etnické územia (Andruška, P., 2003, s. 104). Po prvej svetovej vojne bolo Zakarpatsko pripojené k Československej republike (vtedy pod názvom Podkarpatská Rus). V tomto období sa zakladali slovenské školy a bohoslužby sa konali v slovenskom jazyku. Po druhej svetovej vojne sa Zakarpatsko stalo súčasťou Sovietskeho zväzu. V roku 1947 prebiehala akcia presťahovania Slovákov z Ukrajiny na Slovensko. Z niektorých obcí (Onokovce, Huta, Nový Klenovec) sa Slováci takmer úplne vysťahovali. Pozatvárané boli slovenské školy, neexistovali žiadne formy kultúrno-spoločenského života Slovákov na Ukrajine.
V roku 1990 sa výrazne zaktivizovala slovenská národnostná menšina na Ukrajine a postupne sa jej postavenie začalo zlepšovať. Priaznivo sa rozvíja slovenské menšinové školstvo, kultúra a upevňuje sa i rozvíja slovenské národnostné povedomie a národnostné cítenie u všetkých generácií Slovákov. Významnú úlohu v tomto procese zohráva Oblastná kultúrno-osvetová organizácia Matice slovenskej na Zakarpatsku, ktorá je oficiálnym reprezentantom slovenskej menšiny na Ukrajine.
Prvé lastovičky krajanskej literatúry na Ukrajine predstavujú práce v Podkarpatskom Slováku A. Turákovej a nenáročné verše žiakov v tom istom periodiku a v časopise slovenských tried užhorodskej školy Lampášik Rozprávky podkarpatských Slovákov (2001) od autoriek A. Turákovej a M. Bukovinskej. Vydanie Rozprávok podkarpatských Slovákov je udalosťou, s ktorou sa spájajú nádeje na intenzívnejší rozvoj slovenskej literatúry na Zakarpatsku.