Nomádski Maďari sa od konca 9. storočia stali novým mocenským faktorom v strednej Európe. Po porážke na rieke Lech boli nútení opustiť kočovný a koristnícky spôsob života, usadili sa v strede Karpatskej kotliny, prijali kresťanstvo a ich vodcovia začali budovať nový štát – Uhorské kráľovstvo.
Jeho prvým kráľom sa stal roku 1000 Štefan z rodu Arpádovcov. Nový štát a tradície Maďari prebrali z veľkomoravskej tradície a od podunajských Slovenov (Slovákov) rad civilizačných podnetov a informácií. Svedčia o tom slová slovanského, predovšetkým slovenského pôvodu v maďarčine z tých oblastí života, ktoré Maďari dovtedy nepoznali alebo poznali iba povrchne – z poľnohospodárstva, verejnej správy, cirkevného života, remesiel, urbanizmu. Multietnické Uhorsko bolo od svojho začiatku národnostne tolerantným štátom. Etnické rozdiely tlmilo zjednocujúce kresťanstvo, dominantné používanie latinčiny, ako aj to, že k mocenským elitám patrili aj veľmoži slovenského pôvodu.
Počas 11. storočia zaujímalo dnešné Slovensko osobitné postavenie v rámci Uhorska. Rozprestieralo sa na ňom pohraničné údelné vojvodstvo, v ktorom vládli arpádovské kniežatá, zväčša mladší bratia kráľa. Sídlili v Nitre, kde aj razili vlastné mince, mali svoje vojsko. Na začiatku 12. storočia vojvodstvo zaniklo, potom Slovensko tvorilo až do roku 1918 bezprostrednú súčasť Uhorska.
Prvé storočia Uhorska boli nepokojné, stabilita krehká a kruté zápasy o kráľovskú moc časté. Na strane druhej sa budovala komitátna správa, stavali sa kostoly a kláštory (najmä benediktíni), v ktorých vznikali prvé knižnice. Uhorsko malo od roku 1083 prvých domácich svätcov – kráľa Štefana a mníchov Svorada a Benedikta, ktorých pustovnícke pôsobenie sa spájalo s Nitrou a Skalkou pri Trenčíne.
V roku 1222 sa výrazne posilnila pozícia uhorskej šľachty. Kráľ Ondrej jej priznal značné privilégiá a podiel na moci. Vďaka tomu sa Uhorsko vyvíjalo zväčša ako stavovská monarchia, v ktorej sa musel panovník deliť o moc so šľachtickým snemom a stolicami. Šľachta v ňom sa postupne sformovala v stav, ktorý vynikal početnosťou (vyše 5% obyvateľstva), sebavedomím a hrdosťou.
Najmä po ničivom nájazde Tatárov (1241/1242) zasiahli Uhorsko prevratné zmeny. Hlavne v hornatejších oblastiach sa budovali kamenné hrady, na Slovensku ich postupne vyrástlo do 200. Spišský hrad predstavuje i dnes najväčšiu hradnú ruinu v strednej Európe. Panovníci udeľovali mestské výsady (prvá na slovenskom území – Trnava v roku 1238), mestá sa obopínali vysokými hradbami. Z nemeckých krajín pozývali uhorskí králi kolonistov – hostí, ktorí založili celý rad miest, pomohli skvalitňovať baníctvo, staviteľstvo, remeslá a obchod. Na slovenskom území tvorili Nemci významné ostrovy najmä na Spiši, v okolí Bratislavy a na strednom Slovensku. Tento pozitívny trend sa naplno rozvinul počas 14. storočia.
Na jeho začiatku však Uhorsko zachvátila mocenská anarchia, ktorá vyvrcholila po vymretí dynastie Arpádovcov roku 1301. Veľmoži neuznávali kráľovské nariadenia a vo svojich regiónoch vládli neobmedzene. Najmocnejší z nich, Matúš Čák (Csák), ktorý sídlil v Trenčíne, ovládol takmer štvrtinu územia Uhorska. Kráľovskú moc sa opäť podarilo skonsolidovať až po smrti (1321) tohto „pána Váhu a Tatier“.
Tak za panovania Karola Róberta a jeho syna Ľudovíta Veľkého, ktorý vládol do roku 1380, Uhorsko prežívalo obdobie rozkvetu a pozdvihlo sa na najmocnejší štát strednej Európy. Zvlášť priaznivo sa rozvíjalo slovenské územie, ktoré bolo až do 19. storočia po každej stránke najrozvinutejšou oblasťou Uhorska. Koncom 15. storočia ležalo z 10 najväčších miest Uhorska 6 na území Slovenska. Nástenné maľby, plastiky, románske a gotické stavby v slovenských mestách predstavujú najvzácnejšie hodnoty stredovekého umenia v Uhorsku. Medzi skvosty patrí najmä najvyšší gotický oltár na svete v Levoči (18,6 m), súbor krídlových oltárov v Bardejove či košický Dóm sv. Alžbety, ktorý je najväčšou cirkevnou stavbou v stredovýchodnej Európe.
Tento kultúrny a staviteľský rozmach umožnila predovšetkým „zlatá éra“ baníctva drahých kovov v 14. a 15. storočí. Sústreďovalo sa na Spiši, v Gemeri a najmä v stredoslovenskom regióne s najvýznamnejšími centrami Banskou Štiavnicou, Kremnicou, Banskou Bystricou. Hlavne vďaka týmto regiónom sa ťažilo v Uhorsku 25% európskej produkcie striebra a zlata. Bane na Spiši a v okolí Banskej Bystrice zasa boli najväčšími dodávateľmi medi v Európe. Tunajší podnikatelia Thurzovci a bankári Fuggerovci z juhonemeckého mesta Augsburg vytvorili na začiatku 16. storočia najväčší obchodný a ťažiarsky podnik v Európe, ktorý nakrátko ovládol svetový obchod s meďou. V Kremnici sa nachádza pravdepodobne najstaršia aktívna mincovňa na kontinente (založená v roku 1328).
V 15. storočí sa na uhorskom tróne vystriedalo viacero dynastií, čo naznačuje istú nestabilitu. Z panovníkov sa stal najvýznamnejším Matej Korvín, ktorý sa usiloval modernizovať Uhorsko cestou absolutizmu a podporou humanizmu. Vďaka nemu vznikla roku 1467 v Bratislave v poradí tretia univerzita v Uhorsku – Academia Istropolitana. Hoci pôsobila iba 20 rokov, predznamenala vzostup Bratislavy v nasledujúcich storočiach.
V 14. storočí žilo na území Slovenska asi pol milióna ľudí, v 17. storočí už milión. V tomto časovom rozpätí sa odohrali aj dôležité etnické i sociálne zmeny.
Riedko obývané horské oblasti osídľovali valasi (pastieri) – Rumuni, Rusíni, Poliaci, Slováci. Z juhu Uhorska na Slovensko utekali pred Turkami Maďari, predovšetkým šľachtické rodiny. Preto na ňom žila ešte na začiatku 18. storočia väčšia polovica uhorskej šľachty. V jeho západných častiach sa usadili Chorváti a nemeckí novokrstenci – habáni, ktorí boli vynikajúcimi keramikármi, rozptýlene tu žili Židia aj skupiny českých protestantských exulantov. Po krajine kočovali nepočetní Cigáni – Rómovia.
Zároveň sa výrazne posilňovala slovenská národnosť. V mestách narastal počet slovenského obyvateľstva, ktoré sa u panovníkov hlásilo o rovnoprávne postavenie s Nemcami (v Žiline už v roku 1381). Rad miest a mestečiek sa na ich úkor úplne alebo výrazne poslovenčil. Popri latinčine sa začal používať aj domáci jazyk – čeština v slovakizovanej podobe. Prirodzená asimilácia (slovakizácia) zasahovala vyššie spomínané etniká aj na vidieku.