Turnýrová móda (70. roky až začiatok 90. rokov 19. storočia)

POSLEDNÉ OBDOBIE SPODNÝCH KONŠTRUKCIÍ

Od roku 1868 v parížskych módnych salónoch vznikla nepatrnou zmenou nová móda – objem zadnej časti sukne sa začal zväčšovať nad časťou dámskeho zadku. Pretrvávajúca línia útleho drieku stále výrazne kontrastovala so sukňou. Presun objemu do zadnej časti nebol náhly, nadväzoval na siluetu druhého rokoka, keď sa koncom 60. rokov 19. storočia opäť objavila aranžovaná vrchná sukňa polonéza. Musela sa pod ňu kvôli želanému efektu začať nosiť turnýra – spodná výstuž (obr. 21). Poznáme viaceré tvary a materiály, z ktorých bola vyhotovená. Oceľové pružiny, z ktorých sa dala vyrábať, už boli výsledkom priemyselnej výroby. Malé vankúšiky z konského vlásia alebo z pletiva vyrábali aj remeselníci. V európskych mestách sa dali kúpiť v obchodných domoch alebo v špecializovaných obchodoch. Od rôznych firiem, ktoré sa propagovali v módnych časopisoch, si ich záujemkyne mohli objednať cez zásielkovú službu. Výber vhodnej turnýry pod šaty alebo pod komplet, či už na vychádzku v horách či na bál, závisel od postavenia majiteľky a jej finančných možností, ale aj od typu šiat, pod ktoré sa dala obliecť (obr. 22a, obr. 22b).

Silueta turnýry až bizarne akcentovala objem vo vrchnej časti sukne nad zadkom. Etymologicky pojem turnýra súvisí s francúzskym slovom tournure s významom vzhľad, tvárnosť, ale aj držanie tela, postava. V Čechách mala táto spodná výstuž aj pomenovanie honzík. Hanlivý názov cul de Paris (parížsky zadok) bol jej súdobým hovorovým označením.

Okrem turnýry, ktorá predstavovala skrytú pomôcku pri tvarovaní siluety, sa objem štylizoval aj inými krajčírskymi postupmi. Jedným z nich bolo vyhotovenie sukňovej časti z dvoch druhov sukní – spodnej alebo základnej sukne (ale nie spodnice) a vrchnej sukne, dobovo označovanej aj ako tunika. Tá mala veľmi zložitú formu. Jej sofistikovanosť spočívala v tom, že vďaka zložitým krajčírskym postupom (nábery, sklady, riasenia, podkasávania) vytvárala efekt objemného balóna alebo buftanu. Ten sa dal zhotoviť aj druhým postupom tak, že bol  zhotovený a aranžovaný zo šosov kabátika. To, že zhotovenie týchto náberov na sukni alebo kabátiku bola náročná krajčírska práca dokladá aj fakt, že existovali tzv. trusirérky, špecializované krajčírky (obr. 22c). Drahšie odevy sa zdobili čipkami, stuhami a najmä nášivkami z pozamentierskych ozdôb kombinované s perličkami a čiernymi žetovými ozdobami. Ešte stále sa namáhavo ručne prišívali.

Účesy podobne ako  sukňa pôsobili ležérne aranžované, vyčesávali sa vysoko do hora a dopĺňali sa malými klobúčikmi kapotkami. Predĺženiu postavy napomáhali i topánky na vysokých podpätkoch. Šili sa z kože, ale aj z hodvábnych tkanín; šnurovali sa zvyčajne vpredu pomocou háčikov alebo sa zapínali malými gombičkami (obr. 23a, obr. 23b).

Vrchnými odevmi boli viaceré typy kabátikov, vpredu priliehavých, zväčša siahajúcich pod pás alebo trojštvrťových a často vzadu prestrihnuté tak, aby sa mohli nosiť na turnýru. Šili sa z vlnených a hodvábnych látok, zimné sa podšívali. Pri modelovaní kabátikov a dlhších kabátov pre ženy sa začalo siahať po inšpirácii z mužských kabátov. Obľúbené boli stále aj rôzne formy pelerín (obr. 24).