Formovanie literárnej kultúry na Slovensku je späté s účinkovaním gréckej byzantskej misie Konštantína a Metoda (863 až 885 n. l.), ktorí zaviedli do liturgie okrem východného obradu aj náboženské texty písané hlaholikou a preložené do macedónskeho nárečia z okolia gréckeho mesta Solún. Toto nárečie nazývané staroslovienčina, resp. cirkevná slovančina, sa nestalo jazykom pôvodnej domácej tvorby veľkomoravských Slovanov. Podstatné však je, že v ňom, podobne ako aj v mladšej cyrilike, vytvorené písomné pamiatky sa stali súčasťou slovesnej kultúry tých slovanských národov, ktoré patrili do oblasti byzantsko-ortodoxnej cirkvi.
Z textov, ktoré sa vzťahujú k veľkomoravskému prostrediu, sa zachovali v neskorších odpisoch predovšetkým legendy Život Konštantína a Život Metoda. Uvedené diela predstavujú typické ukážky hagiografického žánru s jeho charakteristickými črtami štýlu a poetiky. Z vecného hľadiska ide o texty, v ktorých dominujú náboženské obrany a spory, pričom v ich pozadí sú zobrazené kľúčové etapy pôsobenia oboch vierozvestcov.
Slovensko sa po zániku Veľkomoravskej ríše stalo súčasťou Uhorského kráľovstva. Slovenská literatúra a kultúra sa začala formovať v politických, spoločenských a kultúrnych súradniciach stredovekej Európy a západného kresťanstva. Nositeľmi slovenskej literatúry a kultúry v tomto čase boli mníšske rehole benediktínov, cisterciánov, dominikánov a františkánov. Jej prirodzenými centrami sa stali opátstva, kláštorné školy, skriptóriá a bibliotéky, ktoré sa usilovali propagovať antickú literatúru a rozvíjať medzikultúrny dialóg v rámci stredovekej strednej, západnej a východnej Európy. Spomenúť treba najmä najstaršiu slovenskú stredovekú po latinsky napísanú legendu O svätom Svoradovi a svätom Benediktovi, ktorej autorom je päťkostolský biskup Maurus.
Vznik a rozvoj mestskej kultúry priniesol aj nový typ laického spisovateľa, ako ho predstavuje Ján z Turca, ktorého zaznamenala Uhorská kronika (1488). Literatúra tohto obdobia rozvíjala nové žánre, z ktorých sa v slovenskej literatúre uplatnili stredoveká latinská hymna a vagantská poézia, od 14. storočia aj česká náboženská poézia. Najznámejšou literárnou pamiatkou, ktorá vznikla v 14. storočí na Slovensku, je hymnus Vítaj, milý Spasiteľu, vyznačujúci sa jednoduchým, ale sugestívnym poetickým jazykom.
Po latinsky napísaná Chváloreč na básnické umenie (1461) od Krištofa Petschmessinga je príkladom vysokej jazykovej rétorickej a básnickej kultúry, odlišujúcej sa od plebejského jazyka. Toto dielo pripravilo pôdu pre nástup humanizmu a renesancie v podmienkach slovenskej literatúry a kultúry.