Po roku 1948 nemožno prehliadnuť spojenie ideológie a literatúry, prejavujúce sa v podobe socialistického realizmu a schematizmu (spojenie indivídua a kolektívu; kladný, triedne uvedomený hrdina; sociálna stratifikácia postáv atď.). V prevažne syntetickej epike dominujú témy kolektivizácie, industrializácie a druhej svetovej vojny, a to aj v textoch autorov debutujúcich v medzivojnovom období, napríklad v románe o združstevňovaní Radostník a budovateľskom románe Družné letá (oba 1954) od Dominika Tatarku. Povojnovú, transformujúcu sa dedinu tematizuje Katarína Lazarová v románe Osie hniezdo (1953), František Hečko v románoch Červené víno (1948) a Drevená dedina (1951), Ferdinand Gabaj v Ryžiaroch (1953) či Vladimír Mináč v zbierke polemických krátkych próz Na rozhraní (1954). Mináč napísal aj mládežnícky román Modré vlny (1951), banícke prostredie konkretizoval Jozef Horák v Šachtách (1953).
Diskusiu o socialistickom realizme, s istým prehodnotením schematizmu, vyvolal román Petra Karvaša Pokolenie v útoku (1952), končiaci tematizovaním Povstania a nadväzujúci na román Toto pokolenie (1949). Po pokuse o širší pohľad (nedokončenú trilógiu) Karvaš vydáva satirické prózy Čert nespí (1954), Čertovo kopýtko (1957). Ďalšiu epickú syntézu predstavuje trilógia z vojnových a prvých povojnových rokov od Vladimíra Mináča Generácia (Dlhý čas čakania, 1958; Živí a mŕtvi, 1959; Zvony zvonia na deň, 1961). Psychologickými prózami o Povstaní Madlenka debutovala v roku 1957 Viera Handzová, autobiograficky poňal sujet o ranenom partizánovi Ladislav Mňačko v románe Smrť sa volá Engelchen (1959).
Nesporne hodnotným svedectvom o Povstaní z pohľadu komplikovaného indivídua (denníkových záznamov Emy Klaasovej) sa stal román Alfonza Bednára Sklený vrch (1954), problematizujúci metódu socialistického realizmu. Priestor Tichej doliny (vysokohorské prostredie oproti nížine) Bednár modeluje ako pozitívnu hodnotu, určujúcu aj konanie človeka. Podobne návratný motív rozprávky o Sklenom vrchu je podobenstvom o nie jednoduchej životnej ceste človeka. Zložitú pásmovú kompozíciu i konfrontáciu vojny a prítomnosti nájdeme aj v Bednárovej zbierke próz Hodiny a minúty (1956) s často tragickými príbehmi ľudí v 50. rokoch. Podobne román Rudolfa Jašíka Námestie svätej Alžbety (1958) zachytáva druhú svetovú vojnu cez tragický ľúbostný príbeh židovského dievčaťa Evy a Igora. Kontroverzné stanovisko k Povstaniu prezentuje Jozef Cíger Hronský vo svojom najširšom románe Svet na Trasovisku, vydanom v exile (1960), uvažovať však možno aj o jeho ideologizácii (jednostranné odmietnutie Povstania ako vzbury ľudí proti vlastnému štátu, idealizácia Martina Hrančoka ako Slováka a katolíka atď.).
Prechod od schematického románu k problematickému stvárneniu existenciálnych situácií je evidentný tiež v románe Františka Švantnera Život bez konca (1956) či v jeho posmrtne vydanej zbierke noviel Dáma (1966). Románom Život bez konca autor vytvára syntézu hocako individuálneho bytia Paulínky (reagujúc aj na polemiku o tzv. anjelských zemiach), na druhej strane však človeka determinovaného biologicky i spoločensky, poníma cez metaforu života – rieky, t. j. iracionalisticky.