V júli 1945 Povereníctvo informácií zriadilo Slovenskú filmovú spoločnosť (Slofis), ktorej predsedom sa stal Karol Plicka. Na základe dohody medzi slovenským Povereníctvom informácií a Ministerstvom informácií v Prahe sa súčasťou aktivít Slofisu stala správa kín, distribúcia a výroba filmov. Rozhlasové štúdio na Jakubovom námestí v Bratislave bolo prispôsobené na nakrúcanie menších interiérových filmových scén a stalo sa prvým provizórnym filmovým ateliérom na Slovensku. Ostatné technologické a obchodné oblasti (ateliéry a laboratóriá, vývoz a dovoz filmov a ďalšie) boli centrálne riadené z Prahy. Filmové laboratóriá na Slovensku začali svoju činnosť až v roku 1947. Rok po svojom vzniku sa Slofis stal súčasťou Česko-Slovenskej filmovej spoločnosti.
V nadväznosti na dekrét prezidenta republiky Eduarda Beneša č. 50/1945 Zb. o opatreniach v oblasti filmu došlo v Česko-Slovensku hneď po skončení druhej svetovej vojny k právnemu zoštátneniu celej kinematografie a k prevzatiu majetku vtedajších filmových podnikov do vlastníctva štátu. Prezidentský dekrét určoval všetkým neštátnym podnikom a jednotlivcom podnikajúcim v kinematografii povinnosť odovzdať štátu všetok majetok, filmy, materiál a zásoby používané na filmové podnikanie. Odovzdaním prešli na štát aj všetky majetkové práva vrátane práv na filmové diela. Na Slovensku sa dekrét prezidenta legislatívne uplatnil až nariadením Slovenskej národnej rady z roku 1947. No vzhľadom na to, že aj v predchádzajúcom období platil v slovenskej kinematografii štátny monopol, mal povojnový prechod filmu do štátnych rúk v slovenskej praxi oveľa jednoduchší priebeh ako v Čechách.
Opatrenia v oblasti filmu a zavedenie štátneho monopolu do kinematografických aktivít boli jedným z prvých politických opatrení, ktoré neskôr smerovali k úplnému prevzatiu štátnej moci nad súkromným podnikaním. V podmienkach povojnovej nestabilnej demokracie došlo v kinematografii ako v prvom odvetví ekonomiky k úplnému zoštátneniu majetku a k štátnej monopolizácii podnikateľských činností. Táto politicko-ekonomická tendencia napokon vyvrcholila po komunistickom prevrate v roku 1948 zrušením súkromného podnikania a zoštátnením vlastníctva všetkých výrobných podnikov. Štát a jeho organizácie sa na území celého Česko-Slovenska stali jedinými oprávnenými subjektmi na výrobu, vývoz, dovoz, požičiavanie a verejné premietanie filmov, ako aj na prevádzku filmových ateliérov a na laboratórne spracovanie filmov. Výnimkou bol len amatérsky film.
Neskôr vznikla monopolná štátna organizácia Československý štátny film, zriadená vládnym nariadením z 13. apríla 1948. Po zoštátnení všetkých rozhodujúcich kinematografických aktivít došlo aj k centralizácii administratívneho riadenia kinematografie v Česko-Slovensku. Táto centralizácia pretrvala v praxi až do roku 1969, keď po vyhlásení federácie prešla kinematografia na Slovensku z väčšej časti pod správu slovenského ministerstva kultúry. Niektoré oblasti (export filmov, výber a nákup zahraničných filmov pre distribúciu v ČSSR, výskum, vývoj, výroba a údržba filmovej techniky) však zostali naďalej v pôsobnosti centrálnych organizácií so sídlom v Prahe.
Prezidentský dekrét zostal v platnosti takmer polstoročie a až počas 90. rokov ho po páde komunistického režimu nahradili nové právne predpisy pre oblasť kinematografie a audiovízie (v Čechách v roku 1992, na Slovensku až v roku 1996). Aj napriek svojej rozporuplnosti znamenalo úplné zoštátnenie kinematografie a direktívny model jej riadenia pre slovenský film počas nasledujúcich desaťročí základné východisko jeho výrobného, technologického aj personálneho rozvoja. Štát postupne svojimi investíciami do filmovej oblasti zabezpečil na Slovensku vytvorenie a kontinuálny rozvoj kinematografie ako uceleného a funkčného ekonomicko-kultúrneho systému (hraná, dokumentárna, spravodajská aj animovaná tvorba, komplexná filmová výroba vrátane priestorov aj technológií, distribúcia a kiná, archív, školstvo, osvetové aktivity a amatérsky film).
Po roku 1945 sa hlavnou ambíciou slovenského filmu a jeho tvorcov stala hraná filmová produkcia. Zoštátnenie kinematografie a jej centralizácia viedli k tomu, že v začiatkoch svojej hranej tvorby bol slovenský film odkázaný na pomoc českých tvorcov aj filmových technológií. Slovenský film stále zápasil s nedostatkom technologických aj profesionálnych kapacít. Až v prvej polovici 50. rokov sa začalo s výstavbou filmových ateliérov v Bratislave, produkcia slovenských hraných filmov z hľadiska kvantity získala výrobnú kontinuitu aj finančné zázemie a začalo sa formovať technické aj tvorivé profesionálne zázemie slovenského filmu.
V roku 1946 vznikol podľa námetu divadelnej hry Ivana Stodolu Bačova žena dlhometrážny hraný film Varuj…! Film bol nakrútený v produkcii Slovenskej filmovej spoločnosti, s účasťou českých tvorcov v rozhodujúcich tvorivých profesiách (réžia Martin Frič, kamera Václav Hanuš, scenár Karel Steklý) a so spoluúčasťou Paľa Bielika, ktorý hral vo filme hlavnú úlohu a pôsobil aj ako spolupracujúci režisér. Premiéra filmu sa uskutočnila 24. apríla 1947 v Bratislave. Film zobrazuje tému slovenského vysťahovalectva a svojím spoločensko-kritickým zameraním s dôrazom na silný dramatický príbeh s prvkami národného či sociálneho pátosu sa stal jedným z prvých impulzov rozvoja dominantnej tematickej línie slovenského hraného filmu nasledujúceho obdobia.
S účasťou skúsených českých tvorcov (režisér Václav Wasserman, kameraman Jan Roth) a už v produkcii Česko-Slovenského štátneho filmu na Slovensku (Štúdio umeleckých filmov Bratislava) vznikol v roku 1948 ďalší hraný film Čertova stena. Námet filmu napísal Ondrej Jariabek, ktorý bol s dramatikom Ivanom Bukovčanom aj spoluautorom scenára. Význam tohto filmu spočíva najmä v tom, že sa slovenský hraný film prvý raz pokúsil vyrovnať aj so žánrovo populárne orientovanou tvorbou (situačná veselohra).
Prelomovým filmom vo vývine slovenskej hranej tvorby sa stali až Vlčie diery (1948) režiséra a autora námetu Paľa Bielika. Film otvoril jednu z hlavných tém slovenskej kinematografie v povojnovom období – protifašistický odboj. Príbeh z čias Slovenského národného povstania nesie v sebe výraznú dramatickosť situácií aj profiláciu jednotlivých postáv. Zložitosť vzťahov a historických súvislostí protifašistického odboja na Slovensku neilustruje na princípe anonymného „kolektívneho hrdinu“, ale stavia najmä na silných charakteroch a na autentickosti prostredia aj vzťahov. Na rozdiel od mnohých ďalších slovenských filmov s tematikou vojny Vlčie diery neprinášajú zjednodušené vykreslenie postáv podľa ich politického zázemia či národného pôvodu, ale usilujú sa vytvoriť živé a nejednoznačné charaktery, ktoré sa prejavujú v dramatických životných situáciách. Paľo Bielik týmto filmom (a v druhej polovici 50. rokov aj vo filmoch Štyridsaťštyri a Kapitán Dabač) preukázal osobnostný postoj k interpretácii historickej skúsenosti aj skutočnosti a zároveň dokázal vytvoriť filmársky pôsobivé a vyspelé dielo. Premiéra filmu sa uskutočnila 25. decembra 1948. Vlčie diery sa po svojom uvedení do distribúcie stali divácky najúspešnejším slovenským filmom a režisér Paľo Bielik sa stal určujúcou filmárskou osobnosťou celého desaťročia povojnového vývinu slovenského filmu.