Prof. PhDr. Ján Gbúr, CSc.

Slovenská literatúra sa v prevažnej časti svojej existencie vyvíjala v rámci multietnických a viacnárodných štátov. Literárne texty, ktoré do nej zaraďujeme, patria buď autorom slovenského pôvodu, alebo tzv. dvojdomým či viacdomým autorom, ktorí sa narodili na Slovensku, ale pôsobili mimo jeho územia, príp. sa narodili mimo územia Slovenska, ale tvorili na území Slovenska. S tým súvisí aj rozličná jazyková podoba týchto textov. V období začiatkov písomnej podoby slovenskej literatúry (9. storočie) to bola staroslovienčina, v období stredoveku až po barok sa popri univerzálnej latinčine uplatňovali rozličné podoby slovenského jazyka v predspisovnej fáze. Od humanizmu sa vo významnej časti literárnej tvorby na Slovensku používala čeština. Popri týchto jazykoch sa príležitostne uplatnili v dielach patriacich do slovenskej literatúry aj nemčina a maďarčina. Po štúrovskej kodifikácii slovenčiny sa dominantným jazykom autorov slovenskej literatúry stáva spisovná slovenčina.
Súčasná slovenská literatúra sa vyhraňovala od osemdesiatych rokov 18. storočia, pričom na svojej historickej ceste mala nielen pozitívne, ale aj negatívne míľniky. Osobitne nepriaznivé podmienky pre jej rozvoj sa vytvorili po rakúsko-uhorskom vyrovnaní (1867), ktoré zdeformovalo všetky stránky slovenského národného vývinu. Po vzniku Československého štátu (1918) vznikli priaznivejšie podmienky pre rozvoj slovenskej literatúry. Rozdelením Česko-slovenskej federatívnej republiky (1992) a vznikom dvoch samostatných štátnych útvarov – Českej a Slovenskej republiky (1993) sa zavŕšilo národnoemancipačné úsilie Slovákov o samostatný štát. Jeho súčasťou sa stala aj literatúra, ktorá dostala nové možnosti pozitívne ovplyvňovať národnú kultúru.