Vo vývoji sklárskej disciplíny v druhej polovici 20. storočia sa tvorba diverzifikovala do polohy dizajnérskej produkcie v rámci sklárskeho priemyslu, na ateliérovú tvorbu unikátnych diel a realizácie do architektonických priestorov. Významné postavenie si vyslúžila geometricko-abstraktná línia foriem brúseného skla charakteristická optickým brusom s vyznením prirodzených vlastností skla ako je lom svetla, čírosť či farebnosť. Neskôr sa presadila lyrizujúca alternatíva s mäkšou modeláciou sklenenej hmoty a hutne tvarované tavené sklo.
V 50. rokoch sa sklárska tvorba sústreďovala na navrhovanie stolovacieho skla a výrobu úžitkových a dekoratívnych predmetov. Ako návrhár v sklárňach Lednické Rovne pôsobil Karol Hološko, ktorý k navrhovaniu úžitkového skla pristupoval s uplatnením čistých a triezvych línií a systematicky pracoval na kultivovaní nápojových a stolovacích súprav. Inšpiroval sa domácou tradíciou (tvaroslovie, spôsob dekorácie) a pri realizáciách aplikoval nové technologické postupy fúkaného tenkostenného skla (tvarovanie nôžky do kamienku, ťahané nôžka). Novú dobovú tvár produkcie sklárne zas vytvoril Jaroslav Taraba. Rozvinul aplikácie výrobných postupov fúkaného skla založených na princípe otvorenej formy a nedofúkanej skloviny (ťahaná nôžka, laserový dekor), ktoré na dlhú dobu poznamenali výtvarno-remeselnú úroveň úžitkového sortimentu.
Celkom inú polohu predstavuje voľná sklárska tvorba Ľubomíra Blechu vychádzajúca zo základného tvaru sklenenej bubliny fúkanej sklárskou píšťalou. Tvoril atypické, tvarovo uvoľnené objekty s odvážnou mierkou a vonkajšou deformáciou, fúkané z voľnej ruky do drôtených foriem s vnútornou textúrou (niťovanie). Rozmerné tenkostenné objekty z fúkaného krištáľového skla neskôr ozvláštňoval dramatickými vpichmi alebo zárezmi drôtom. Tvoril i objekty zo sklenených ťahaných tyčí tvarovaných za tepla – priestorové uzliny reflektujúce samé seba a okolie. Tvaroslovie rozšíril o fúkané plastiky asociujúce figuratívne tvary. Následne sa v plastikách zameral na problém vyjadrovania pohybu, ktorý vnímal v rytme a multiplikácii sklenených reflexov prostredníctvom zmnožovania základných prvkov v zredukovanej farebnej škále (číra a dymová sklovina). V 80. rokoch tvoril plastiky z plného materiálu. Pulzujúci pohyb kompozícii ťahaných a krútených sklených zostáv bol buď determinovaný dotykom diváka, alebo išlo o fiktívny pohyb svetelného toku prechádzajúceho plastikou. Z pohľadu využitia tradičných sklárskych techník fúkaného a ťahaného skla voľnej sklárskej produkcie stojí Blechova tvorba v opozícii k tendenciám opticky brúseného skla prezentovaného tvorbou Václava Ciglera a jeho nasledovníkov.
Filozofia Václava Ciglera, ktorý založil oddelenie skla v architektúre na VŠVU v Bratislave (1965-1979), ovplyvnila prácu mnohých slovenských sklárskych dizajnérov. Vytvoril vlastný koncept vzdelávania s etický rozmerom, ktorý viedol k vzniku pojmu známemu ako „Ciglerova škola“. Programová výučba ateliéru sa delila medzi voľnú a úžitkovú tvorbu. Vznikali monumentálne dekoratívne práce pre architektúru, dizajn nápojových setov pre sériovú výrobu, dizajn funkčných objektov do interiéru i exteriéru a šperk. Nová funkcia skla ako dominantného prvku architektonickej koncepcie bola podporená využitím optického skla so špecifickými fyzikálnymi a optickými vlastnosťami. Čistý geometrický tvar obohatený o farebné hry spektra bol dosahovaný celoplošným výbrusom povrchu, brúsením do konkávnych a konvexných tvarov, spájaním hrán a prekrývaním plôch. Ideovo sa Cigler hlásil k hnutiu neokonštruktivizmu a novej citlivosti. Sklársku tvorbu obohatil o geometrickú abstrakciu konštruktivistického smeru. Fascinoval ho priestor, svetlo, kinetika, virtuálny priestor hlavne konceptuálna rovina diel. Jeho land-artové objekty, architektúry, priestorové aj svetelné inštalácie reálne obsiahli vopred premyslené optické či kinetické vlastnosti.
Program sochárskeho „minimalizmu“ rozvíjali v Ciglerovom ateliéri v transparentnom materiáli skla Jozef Vachálek, Ľubomír Artz, Milan Pulík, Ivan Polák, Askold Žáčko, Josef Tomečko, Štěpán Pala, Karol Drexler, Michal Gavula, Eva Potfajová – Ilkovičová, Milan Gašpar, Juraj Opršal. Títo a ďalší pracovali vo svojej tvorbe s opticko-prizmatickým brúsením, kinetickými efektmi či kompozičným využitím lomu svetla, ktorými dosahovali zjavnú vizuálnu kvalitu. V geometrickom výtvarnom jazyku pokračovali aj mladší absolventi sklárskeho ateliéru (Miloš Balgavý, Vladimír Prihel, Ivan Žákovič, Oliver Leššo).
Po Ciglerovi prevzal vedenie ateliéru Askold Žáčko a pôvodný koncept obohatil o nové elementy – lyrické, poetické a metaforické pôsobenie, dynamický tvar a farebnosť. Dokonalosť optického skla nahradila hravosť a intuitívna fantázia taveného, líhaného a fúkaného skla. V proporciách objemov, kombinácii fúkaného a brúseného skla, cítiť Žáčkov vzťah k stvárňovaniu krištáľových sklených blokov, v ktorých sa spája „robustnosť“ a transparentnosť s expresívnym a dramatickým výrazom. S nástupom postmodernej estetiky sa jeho tvorba príznačne „zbarokizovala“. Dôraz kladie na figuratívnu obraznosť vyvažovanú kompozičným zmyslom smerom k plastickejšiemu tvarovému výrazu expresívnej surreálnej poetiky a účinku farby. Ciglerov odkaz „experimentálnej dielne“ rozvíjal v sklárskom ateliéri (1990-2007) Juraj Gavula, ktorého tvorba je predchnutá sochárskym výrazom. Sugestívne a vtipne kombinuje rôzne materiály (kameň, kov) so sklom a jeho optické vlastnosti len dotvárajú vnútornú výstavbu diel. Koncepciou tvorby zdôrazňuje nadčasové hodnoty sochárskeho diela spracovaním večných, archetypálnych tém a motívov. Sústreďuje sa na monumentálny elementárny tvar, vyjadrený prostredníctvom metafor a symbolov. Tvorbe Juraja Opršala dominuje ambícia komponovať, organizovať a vytvárať priestor. Objekty v podobe akýchsi metafyzických meta-architektúr sú zložené z primárnych prvkov, ktoré možno letmým dotykom kineticky rozhýbať. Striedmym gestom vztyčuje na vodorovných (matných či zrkadlových) podložkách vertikálne, horizontálne a triangulárne útvary, často kombinované s iným materiálom. Obdobne prehodnocuje optickú geometriu Pavol Hlôška. Jeho diela vynikajú vo vzájomnej symbióze dômyselnej kompozičnej skladby a precíznej práce s detailom. V objektoch sa rafinovaným spôsobom spája farebný výraz, optické ilúzie, hry s odrazmi svetla a reflexy dosahované použitím listrov a kovových fólií. Najčastejšie variuje tvary trojuholníka, ihlanu a disku, lepených z viacerých segmentov a dotvorených vákuovou metalízou zlata či striebra. Vzniknutá štruktúra v sebe nesie vizuálny dojem fraktálovej geometrie s farebnými svetelnými transformáciami. Dielo Jána Zoričáka charakterizujú dokonale brúsené tvary priziem, kvádrov, hranolov, ihlanov s vnútornou štruktúrou vytvorenou lepením viacerých prvkov, na ktorých sú nanesené farebné a kovové listre. Počíta s prvkom náhody vyváženej precíznym tvarom brúsených foriem s prizmatickým lomom svetla a zrkadlenia znásobujúceho vnútorné štruktúry. Nezriedka uplatňuje i kombináciu kameňa a skla vo vzťahu transparencie a nepriehľadnosti. Tradičnejšiu sklársku líniu brúseného skla s optickými charakteristikami skloviny sleduje Milan Opalka. Diela komorného a poetického introvertného rázu zachytávajú príbehy plné emocionálnych lyrických prvkov. Inú polohu predstavuje cyklus diel inšpirovaných princípmi ready-made. Venuje sa tiež dizajnu nápojového skla, ktorý sa vyznačuje experimentálnym tvaroslovím a hrubšími stenami s brúseným okrajom. Tvorbe environmentu z optického a tabuľového skla, svetelným realizáciám, interiérovému dizajnu a exteriérovým projektom sa venuje Viktor Oravec. Posúva tradičné vnímanie sklenej plastiky smerom k minimalisticky ladeným objektom a inštaláciám z tabuľového skla. Širokospektrálna tvorba otvorená voči novým médiám je prínosom najmä v silnom konceptuálnom náboji. Tvorba Jána Mýtneho je rozsahom a kvalitou spektrom klasickej sklenej plastiky a inštalácie. Spočiatku tvorí dekoratívne, geometricky riešené plastiky z brúseného tabuľového a optického skla, zaujíma ho vnútorná architektonické výstavba tvaru a dynamický efekt umocnený kinetickou inštaláciou. Postupne prechádza k experimentálnym objektom, umelým prostrediam s využitím mix mediálnej persifláže svetla, pohybu, znaku a odpadových materiálov. V 90. rokoch preferuje konceptuálne vnímanie tvorby s viacvýznamovými obsahmi, ktorými sa vyjadruje k spoločenským a civilizačným témam (ekologickým otázkam a globalizácii) v kontexte postmodernej viacznačnosti, irónie a kombinácii prvkov vysokého a nízkeho umenia. Sklárska dvojica Zora Palová – Štěpán Pala tvorili v 70. rokoch tvorivý tandem, no postupne sa ich cesty i záujmy špecifikovali. Štěpán Pala sa zameral na rozvinutie racionálnej priestorovej koncepcie založenej na princípe matematických formulácií a fraktálovej geometrie. Jeho autorský program spočíval v exaktnej kombinatorike radenia rovnakých geometrických prvkov a modulov na základe konštruktivistických a konceptuálnych postupov. Zároveň v realizáciách monumentálnych diel pre architektúru aj komorných objektoch z optického a tabuľového skla s geometrickou výstavbou tvaru s šošovkovými výbrusmi vyzdvihoval estetickú hodnotu materiálu. Zora Palová sa od konca 80. rokov venuje skúmaniu možností využitia technológie tavenej plastiky v expresívnej a emotívnej výpovedi s dramatickou geometriou tavených sochárskych diel. Odhaľuje tajomný a vášnivý vnútorný svet taveného skla, modeluje ho sochárskym gestom, vnáša doň intenzívnu farebnosť, citový náboj, metaforu aj ikonické narážky. Podobne postavila svoj autorský program aj Eva Fišerová, na prvkoch asymetrie, náhody, rotácie objemov, dynamických kontrastov a vnútornej štruktúry tavenej skloviny. Sochársky cítené kompozície charakterizuje dramatická tvarová dikcia, hlboké zlomy, prázdne a plné formy, diagonálne komponovanie tvaru, kontrast hladkých a drsných povrchov, dôraz na farbu.
Maľbe na sklo sa programovo venujú Palo Macho a Ivica Markovičová. Macho kombinuje techniku maľby s technikou líhania skla alebo termoformáže. Pohybuje sa od abstraktnejších štrukturálnych motívov cez geometrické až po figuratívne námety. Pracuje s transparentnosťou skla aj aplikovaných farieb a so svetlom. Špecifikum predstavujú sklené grafiky vytvorené kombináciou maľby, kresby platinou a leptom na sklenej tabuli. Markovičová pracuje predovšetkým s technikou líhania tabuľového skla v kombinácii s kovom. Jej maľba sa pohybuje v abstraktnejšej expresívnej rovine náhodného splývania farieb a prekrývania jednotlivých vrstiev, objavujú sa v nej dekoratívne motívy šachovnice, špirály, vlnoviek, kruhu.
90. roky sú v médiu skla obdobím odvážnych experimentov a hľadania nových kontextov v súlade s komplexnou situáciou vo voľnom umení charakterizovanom zbližovaním rôznych výtvarných médií. V ateliéri sklárskeho výtvarníctva prevažuje tvorba voľného objektu a inštalácie, zdôrazňuje sa význam vnímania priestoru. Hoci niektorí z absolventov Vladimír Zbyňovský, Martin Masarovič a František Csandal pokračujú v tradičnejšej línií vizuálne pôsobivej sklenej plastiky s uplatnením emotívnej lyrickosti, vnímavo reagujú na materiálovú podstatu skla v kombinácii s inými materiálmi (najmä kameňa) a dôraz kladú na citlivé uplatnenie farby. Diela Slavomíra Bachoríka sú mnohovrstvové, plné rozmanitých významov s bohatou ikonografiou a prvkami čerpajúcimi z mysticizmu, numerológie i biblie. Osobitou skupinou sú objekty vychádzajúce zo surealistických a neodadaistických princípov s ústrednými výtvarnými elementmi fragmentov tiel živočíchov. Minimalistické a neokonceptuálne prístupy sa prelínajú i v tvorbe Petra Ondrušeka inklinujúceho k postminimalistickému tvarosloviu a práci s lingvistickými prvkami založenými na intelektuálnom, teoreticko-analytickom prístupe a redukovanom výtvarnom slovníku. V závere 90. rokov poznamenal tvorbu v ateliéri skla silný ideový prúd neokonštruktivizmu, technicizmu, neokonceptuálnych stratégií, kinetického a interaktívneho umenia, pop artu a recyklácie. Tvorba mladých sklárov reflektovala aktuálne dianie vo svete, pojednávala otázky vnímania času a priestoru, významu slova a textu, o to menej využívala optické vlastnosti skla. Patrik Kovačovský, Peter Miko, Palo Macho, Matej Gavula, Peter Ondrušek, Martin Múranica konštruovali objekty, priestorové a svetelné inštalácie s využitím technického, tabuľového a taveného skla kombinovaného s inými materiálmi (kov, kameň, betón), pričom sklo uplatňovali ako jeden z viacerých rovnocenných materiálov. Objavovali i netradičné materiály ako plexisklo, guma, motorový olej či industriálny odpad. Ich tvorba sa vyznačovala chladnou, odosobnenou, racionálnou poetikou s aplikovaním stratégií postštrukturalistickej filozofie. V súčasnosti ich tvorba reprezentuje diferentné autorské koncepcie.
Sklársky dizajn v súčasnosti produkuje jediná skláreň na Slovensku – RONA a.s. v Lednických Rovniach. Ako dizajnéri sa tu uplatnili Ivan Polák i Ladislav Pagáč, ktorý v 80. rokoch obohatil sortiment výrobkov o tvarovo netradične koncipované prvky stolovania strohých geometrických foriem rytmizovaných až do úrovne matematického modelu a tvorivo uplatňoval diagonálne orientácie osí nádob. Návrhy Jozefa Kolembusa zas zahŕňali širokú tvarovú škálu od polohy lyrizujúcej línie pohára až po prísne geometrické formy. Juraj Steinhübel v nápojových súpravách s jednoduchou primárnou formu využíval svetelno-optické vlastnosti materiálu. V 90. rokoch priniesol Peter Šipoš klasické tvaroslovie inšpirované historickými štýlmi, napríklad stredovekým sklom s nálepmi, renesančnými benátskymi krídlovými pohármi alebo robustnými barokovými pohármi. Na väčšinu nápojových súprav aplikoval masívnejšie užitie sklenej hmoty a hojné farebné dotváranie, iné sú subtílnejšieho tvaroslovia z číreho skla. Bohatú farebnosť dizajnu úžitkových predmetov uplatňoval Peter Miko. Výsledkom zručnej práce s hutníckymi sklárskymi technikami sú diela bizarných tvarov s množstvom expresívnych kriviek a výčnelkov. K najmladšej generácii dizajnérov, ktorá produkcii sklárne vtlačila pečať originálnosti patrí Patrik Illo. Už počas štúdia tvoril špecifické tvaroslovie experimentálneho nápojového skla organických kriviek, hravých postmoderných tvarov, farebných nálepov v tvare slimákov či ostňov. Prostredníctvom transformácie historického tvaroslovia a využívaním tradičných sklárskych techník hľadal vlastný výtvarný výraz opretý o funkčný a významový detail. Od záveru 90. rokov pracuje s čírym bezfarebným fúkaným sklom, ktorému dominuje jednoduchý funkčný tvar a optické vlastnosti čírej skloviny. Okrem návrhov pre priemyselnú strojovú výrobu sa sústreďuje na dizajn ručne fúkaného nápojového skla. Jeho prínosom je objavovanie nových tvarov s dôrazom na domácu tradíciu a históriu sklárskych techník.