MODERNÁ ŽENA

Súčasťou boja o ženskú emancipáciu, ktorá nadobúdala už od osemdesiatych rokov 19. storočia v Európe konkrétne podoby, bola aj snaha o zmenu odievania. Ženy, ktoré sa svojou prácou stávali nezávislé od otca, brata či manžela, prispeli najväčšou mierou nielen k emancipácii žien, ale aj k zmene odevu. Požiadavka vzdelaných a samostatných žien na módu vytvárala tlak na jeho praktickosť, a to nielen pri nosení, ale aj údržbe. Tieto ženy nemali vyvinutú potrebu reprezentovať svojim odevom svoj rod, či manžela. Reprezentovali svoje schopnosti. I keď čas, keď sa stanú mužom rovnocennými občiankami ešte len príde. Ženy s obľubou používali na odevoch maskulínne prvky: kravaty, motýliky, pánske typy klobúkov, výrazné gombíky, vrecká. Alebo si osvojovali pánske typy strihov na kabátiky a kabáty (obr. 1, obr. 2).

Najobľúbenejším typom odevov pre pracujúce a študujúce ženy sa stalo najmä kombinovateľné oblečenie, pozostávajúce  z blúzky a sukne alebo aj dámsky kostým v skladbe sukňa, kabátik a blúzka. Postupne sa stali symbolom modernosti a obľúbili si ich aj ženy z aristokratického či veľkoburžoázneho prostredia (obr. 3, obr. 4, obr. 5).

 Jedným z impulzov na zmenu ženského odevu bol vplyv športu. Meranie fyzických  síl medzi ženami a mužmi v športových arénach zohralo dôležitú rolu pri búraní rodových stereotypov. Šport  ponúkal využitie voľného času a podporený ešte zdravovedou sa stal fenoménom životného štýlu. Medzinárodné súťaže, mužské a ženské disciplíny sledované tlačou pripomínajú už dnešné časy. Popri starodávnych aristokratických záľubách v jazdectve na koni a v lovoch na zvieratá si nachádzali obľubu medzi dámami aj korčuľovanie, lyžovanie, bicyklovanie, plávanie, člnkovanie, či tenis. Dokonca vo vyšších spoločenských vrstvách sa stali aj súčasťou výchovy a dobrých zvykov. A dámy, ktoré chceli športovať, museli byť primerane oblečené (obr. 6, obr. 7, obr. 8).

DÁMSKE SECESNÉ SILUETY. LÍNIE X, S SPÚTANÉ KORZETOM

Od začiatku deväťdesiatych rokov 19. storočia bola silueta šiat v tvare presýpacích hodín. Exponovaný tvar turnýry sa vytratil. Priliehavý uzavretý živôtik s rukávmi rozšírenými v partii pliec i ramien a dlhá zvonová sukňa zreteľne poukazovali na inšpiráciu biedermeierom. Pozornosť sa preniesla zo sukne na živôtik a rukávy objemné v ramennej časti (obr. 9). Základným prvkom, ktorý formoval ženské telo do požadovanej módnej línie ešte stále zostával korzet. Bol pevne vystužený, na vonkajšej strane pošitý čipkami, na chrbte sa sťahoval dlhými tkanicami. Pod korzet sa obliekala dlhá biela spodná košieľka z jemných tkanín. Na korzet sa obliekal ľahučký jemný živôtik. K spodnému oblečeniu patrili ešte dlhé biele nohavičky, viacero spodných sukní a pančušky, ešte stále najmä v tvare nadkolienok, ktoré sa fixovali na nohy podväzkovou stužkou.

Koncom deväťdesiatych rokov sa pomerne strohá a masívne pôsobiaca línia odevu zvláčnila a zvlnila (obr. 10). Legendárna esovitá línia sa dosahovala  drastickým spôsobom. Korzet, ktorý ju formoval, bol veľmi dlhý a pevný. Vytváral neprirodzene vypuklé poprsie, obopínal boky, ktoré mali byť štíhle a formoval vyklenuté pozadie. Bol taký dlhý, že sa naň začali pripevňovať elastické gumené podväzky ukončené sponou, ktorou sa pripínali pančuchy.

Esovitá línia sa vytvárala aj strihom živôtika a sukne ako aj skrytými pomôckami: korzetom a vankúšikom nad zadkom. Živôtik šiat a blúzky mali v prednej časti množstvo padajúcej splývavej látky ukladanej do záhybov, riasenia s padajúcimi aplikáciami čipiek, stužiek a korálikov (obr. 11). Strih sukne bol zvonovitý so záhybmi v zadnej časti pásu, ktorú zdôrazňoval aj podkladaný malý vankúšik na spodnici. Pásová línia nebola rovná, ale vpredu klesala do špicu a vzadu mierne nad pás. Pri pohľade zboku vytvárala diagonálu, čo vizuálne spôsobovalo vnímanie vypuklého zadku. Rukávy tejto línie sa zmenšili, prestali byť masívne v ramennej časti, ale ešte stále boli naberané v prieramku, čím vytvárali buftan v hornej časti. Na všetky typy denných, aj počas dňa konaných slávnostných aktivít, sa stále nosil priliehavý vystužený vysoký stojačik (obr. 12).

V tomto období sa začali nosiť už aj veľmi veľké klobúky, ktorých krempa často prečnievala šírku ramien. Okrem klasických modistských ozdôb sa na ne umiestňovali nielen dekoratívne vtáčie perá (ako aj v minulých obdobiach) ale celé vtáky, aranžmány ovocia a kvetín (obr. 13, obr. 14, obr. 15).

LÍNIA TUBY – NOVOEMPÍROVÁ. OSLOBODENIE OD KORZETU

Nad korzetom zvíťazil vtedajší popredný francúzsky návrhár a úspešný diktátor módy Paul Poiret, ktorý v rokoch1906-1907 zásadne zmenil módnu líniu. Vlniacu sa esovitú krivku vystriedala úzka tubovitá línia s mierne zvýšeným rovným pásom. Poiret tvorivo využil veľký záujem o japonskú kultúru a do módy uviedol strih japonského kimona, ideálneho pre šaty bez korzetu. Aj jeho zásluhou sa začali uprednostňovať odevy bez vysokých golierov, po dlhom čase s oslobodenými krkmi (po takmer tridsiatich rokoch) (obr. 16). So zmenami dámskej odevnej línie sa menili aj materiál, strih, farebnosť a množstvo spodnej bielizne. V šatníkoch dám a slečien sa objavili prvé pokusy o podprsenky.

Nielen šaty pochádzajúce z našich múzeí, ale aj zahraničných, dokladajú fakt, že sa ešte do začiatku druhej dekády nosili šaty, ktoré kombinovali esovitú a tubovitú líniu. Napríklad mali už rovný pás a kimono strih rukávov na vrchnom živôtiku šiat, pod ktorý si ešte ženy obliekali spodný živôtik, alebo blúzku s vysokým stojatým golierom (obr. 17, obr. 18).

LÍNIE ROZŠÍRENÝCH SUKNÍ

Dlhá, úzka, rovná sukňa sa v parížskych salónoch okolo roku 1912 začala šiť so zvýraznenými bočnými partiami v stehennej časti. Sukne nadobúdali vajcovitý tvar (obr. 19). Pod vplyvom nových výtvarných vplyvoch v móde prichádzajúcich z exotického Orientu sa menila aj farebnosť odevov, decentné jemné farby ako napríklad koralová, bledofialová, či odtieň čajových ruží vystriedali výrazné a pestrofarebné farby. Inšpirácie z Orientu mali vplyv aj na tvar pokrývok hlavy na spôsob turbanov, tokov a čeleniek s vtáčími pierkami (obr. 20).

Vypuknutie prvej svetovej vojny neznamenalo zánik záujmu o módu. V zmenách, ktoré nasledujúce roky priniesli, sa už odrážali  nové pohľady na postavenie žien. Aktuálnou sa stávala aj požiadavka hygienickosti a jednoduchšej starostlivosti o odev. Prvá svetová vojna bola vojnou pozemnou, spôsobujúcou nedostatok textilných surovín. Začali sa preto používať nové náhradné materiály, ako napríklad viskózový hodváb. Módna silueta sa zmenila aj napriek prvej svetovej vojne a to najmä v tvare a dĺžke sukne. Po dlhšej dobe boli opäť obľúbené zvonovité a súdkovité sukne, ale už len v dĺžke nad členky (obr. 21, obr. 22, obr. 23).

MÓDA NEPRÍSTUPNÁ VŠETKÝM

Napriek tomu, že prostredníctvom módy dochádzalo v 19. storočí ku demokratizácii spoločnosti, naďalej pôsobila móda i ako faktor spoločenskej diskriminácie. Módny odev bol dostupný okrem aristokracie len buržoázii a inteligencii. Mestské, fyzicky pracujúce vrstvy – proletariát, boli ešte vyčlenené z tohto vizuálneho pripodobňovania sa (prinesie ho až druhá polovica 20. storočia). Dodržiavanie meniacich sa odevných siluet, nosenie módnych doplnkov a dodržiavanie systému odevnej etikety vytvárali podobnosť medzi aristokraciou a meštianstvom. Lenže rozdiely demonštrujúce ekonomické možnosti sa prejavovali v kvalite materiálu, strihov, pestrosti odevných súčiastok, množstve odevov a doplnkov, ale aj v celkovom štýle. Na ich vytváraní sa stále podieľal rozdiel medzi centrom a perifériou, vzdialenosť od zdrojov a obchodov.