Oslavy milénia, tisíc rokov od usídlenia Maďarov v Podunajskej nížine v roku 1896, boli symbolicky spojené s budovaním maďarského národného povedomia. Rozhodujúcu úlohu pri tom hralo nielen štúdium histórie, ale najmä konštruovanie národnej mytológie. To zasiahlo aj architektúru. Hľadanie pôvodných architektonických foriem maďarského národa a formovanie národného slohu ovplyvnilo stavebnú konjunktúru prvých dvoch desaťročí 20. storočia a zameranie maďarskej secesie. Podobu maďarského národného slohu určovala kombinácia románskych a gotických motívov spojených s obdobím vzniku uhorského kráľovstva, architektúry Indie, ktorá sa považovala za pravlasť Maďarov a prvkov ľudového staviteľstva južného Karpatského oblúka. Na Slovensku sa tieto formy najvýraznejšie uplatnili v oblasti verejných budov investovaných štátom, osobitne na školských stavbách realizovaných po schválení nového školského zákona v roku 1907. Medzi pôsobivé príklady uhorskej školskej výstavby z toho obdobia patrí ľudová škola v Skalici (J. Bábolnay, 1913), kráľovské gymnázium v Liptovskom Mikuláši (Z. Bálint, L. Jámbor, 1918) a evanjelické gymnázium v Rožňave (L. Baumgartner, 1903). Za najvýznamnejšie dielo maďarského národného slohu na Slovensku však treba považovať chlapčenské kráľovské gymnázium s Kostolom sv. Alžbety v Bratislave (1908). Štýlovo jednotný komplex budov je posledným dielom zakladateľa a kľúčového reprezentanta tohto štýlu Ödöna Lechnera (1845 – 1914). Charakteristické prvky maďarskej secesie má aj ďalší kostol, ktorý na území Slovenska navrhol jeden z jej najvýznamnejších reprezentantov István Medgyaszay. Kostol v Muli však popri pôvabe svojej architektúry zaujme aj tým, že na jeho konštrukcii po prvý raz v Uhorsku použili oceľobetón.
Na konci 19. a začiatkom 20. storočia rezonovala téma národnej architektúry v celej Európe. Súvisela s vlnou emancipácie európskych národov a myšlienkou národného štátu. Pozoruhodnú transformáciu nemeckej románskej stavebnej tradície do nových foriem secesie predstavuje mauzóleum rodiny Andrášiovcov (Andrássyovcov) v Krásnohorskom Podhradí (1904), postavené podľa návrhu mníchovského architekta Richarda Berndla, ale aj neologická synagóga v Trenčíne (1912), ktorú navrhol architekt Richard Scheibner, piešťanský rodák pôsobiaci v Berlíne.
Zatiaľ čo veľké európske národy opierali národnú identitu svojej architektúry o stavebnú kultúru tisícročných impérií, novým národom Európy neostávalo nič iné, len sa utiekať k jedinej autentickej tradícii v podobe ľudového staviteľstva. Ľudovou tvorivosťou sa pri svojich prvých dielach inšpiroval aj pravdepodobne najznámejší slovenský architekt Dušan Jurkovič (1868 – 1947). Jeho najslávnejšie diela, turistické ubytovne na vrchu Radhošť (1900), kúpeľné budovy v Luhačoviciach (1903), Spolkový dom v Skalici (1905) sú dokonalou kombináciou ušľachtilého výtvarného prejavu secesie a írečitých ľudových motívov a tradičných stavebných konštrukcií. Práve schopnosť oživiť ľudovú tradíciu drevených stavieb vyniesla Jurkovičovi aj prívlastok „básnik dreva“. Pôsobenie Dušana Jurkoviča však nemožno zredukovať na otázky národného svojrázu. Vojenské cintoríny, ktoré navrhol a na ktorých stavbu aj osobne dozeral počas svojho pôsobenia v Haliči (1916), ukazujú ako majstrovsky dokázal reagovať na danosti miesta, a aká pozoruhodná bola jeho tvorivosť pri práci s materiálom.