Pôvodné osídlenie v Rumunsku (v Banáte) úzko súvisí so slovenským osídľovaním Dolnej zeme, najmä s tzv. sekundárnou kolonizáciou zo slovenských obcí v maďarskej békešskej oblasti. Roku 1748 tak vznikla najstaršia slovenská osada v Rumunsku Mokra (Mocrea, kedysi Apatek) presťahovaním sa Slovákov zo Sarvaša a Békešskej Čaby, ku ktorým neskoršie pribudli ďalšie slovenské rodiny z Gemera a Hontianskej stolice. Do začiatku 19. storočia sa v Banáte, ani inde v Rumunsku, nestretávame s ďalším slovenským osídlením. Až v rokoch 1802 – 1803 sa prvých 200 slovenských rodín zo Slovenského Komlóša, Sarvaša, Békešskej Čaby a Poľného Berinčoka usadzuje po vysťahovaní srbských hraničiarov na komorskom majetku v Nadlaku. Tunajšie slovenské obyvateľstvo neskoršie rozmnožili prisťahovalci zo slovenských stolíc, najmä z Gemerskej, ako aj väčšia skupina z banátskej Slovenskej Stomory, takže v roku 1806 žilo v Nadlaku už 3 335 Slovákov a v roku 1930 až 7 754 (v ďalších rokoch vyše 8 000). Slováci v Nadlaku predstavovali značnú etnickú silu, takže čoskoro sa Nadlak stal kultúrno-národným strediskom Slovákov v Rumunsku (Sirácky, J., 1985, s. 104 – 105).
Slovenskí spisovatelia v Rumunsku udržiavali kontakty s literárnym životom na Slovensku, pričom intenzívne komunikovali aj s rumunským literárnym kontextom, takže rumunská krajanská literatúra má základné atribúty živého, dynamického literárneho organizmu. Slovenskí autori v Rumunsku píšu prózu, poéziu, detskú literatúru, zaoberajú sa literárnou teóriou, kritikou i historiografiou, publicistikou, divadelníctvom, spolupracujú na tvorbe školských učebníc.
Prvé básnické pokusy Slovákov v Rumunsku možno datovať do druhej polovice 19. storočia a spájajú sa najmä s menom Karola Hrdličku. Aj keď pôvodné literárne práce slovenských autorov v Nadlaku vychádzali aj v medzivojnovom období, o modernej slovenskej literatúre v Rumunsku môžeme hovoriť až v posledných troch desaťročiach minulého storočia, keď do literatúry vstúpila generácia zoskupená v Literárnom spolku Ivana Kraska. Vydaním prvého čísla zborníka Variácie (Bukurešť, 1978), ktorý vlastne nahradil literárny časopis, sa začala formovať súčasná slovenská literatúra v Rumunsku. V poézii po Ondrejovi Štefankovi a Ivanovi Miroslavovi Ambrušovi onedlho nastúpila výrazná nadlacká skupina Dagmar Mária Anoca, Adam Suchanský, z mladších Jaromír Novák, Anna Karolína Dováľová a ďalší.
Činnosť Literárneho spolku Ivana Kraska pod vedením Ondreja Štefanka nadobudla značné rozmery tak v edičnej činnosti, ako aj v estetickej úrovni básnickej tvorby jej členov, takže čoskoro sa táto skupina začala označovať ako nadlacký slovenský literárny fenomén. Dielo Ondreja Štefanka a Ivana Miroslava Ambruša prekročilo rámec slovenskej menšiny a významne rezonovalo aj v rumunskom literárnom povedomí. O. Štefanko, pevne zakorenený v banátskej rovine, vo svojej tvorbe pretavuje tzv. ikonografiu panónskeho archetypu, typickú pre viacerých dolnozemských autorov. Štefankov básnický druh a spolupútnik Ivan Miroslav Ambruš je v procese estetického stvárnenia života o niečo lyrickejší. Svojou bohatou a kultivovanou vyjadrovacou schopnosťou, skúmajúc podoby krásy, lásky, rodinného života, vzťah dolnozemského človeka k zemi a jazyku hlboko načiera do prapodstaty duchovného bytia dolnozemskej society.