Už na prahu 19. storočia sa u nás začali rozvíjať nové stavebné druhy, až druhá polovica storočia, keď sa územie Slovenska stalo najpriemyselnejšou časťou Uhorska, však priniesla ozajstnú stavebnú konjunktúru a väčšie množstvo architektonicky hodnotných diel. Ich vznik súvisel jednak s narastajúcou investičnou činnosťou buržoázie, mešťanov i štátnej správy, ale aj dlhým obdobím bez vojenských konfliktov, ktoré umožnilo pokojné budovanie krajiny. V tomto období súčasne pokračovala modernizácia slovenských miest. Mizli zvyšky mestských opevnení a v mestách budovali infraštruktúru v podobe kanalizácie, vodovodu či verejného osvetlenia a tiež verejné stavby ako reduty, divadlá či nemocnice. Rozvoj železničnej dopravy priniesol výstavbu siete železničných staníc. Práve pri tomto druhu verejných budov spojených s antickými ideami demokracie a humanistickou tradíciou sa architekti najčastejšie inšpirovali historickou renesančnou architektúrou. Nešlo však o čisté slohové repliky, ale skôr o parafrázy obohatené o motívy iných štýlov, najmä baroka či klasicizmu. Podobu neorenesančného paláca malo napríklad divadlo v Prešove (M. Repaszký, 1881) a mestské divadlo v Levoči (Müller, 1883). Striedmu neorenesančnú architektúru reprezentovala aj budova prvej železničnej stanice v Bratislave od významného bratislavského architekta a staviteľa Ignáca Feiglera ml. (1871). Renesančným palácom sa dal pri návrhu prvej budovy Matice slovenskej (1864) inšpirovať aj prvý architekt slovenského pôvodu Ján Nepomuk Bobula. Bohaté barokové formy sa zase uplatnili pri výstavbe veľkých mestských divadiel v Trnave (B. Grünn, 1831), Bratislave (F. Fellner, H. Hellmer, 1886) a v Košiciach (A. Lang, A. Steinhardt, 1899). Bratislavské divadlo, ktoré postavili na mieste pôvodnej klasicistickej budovy od M. Walcha pritom navrhla jedna z najvýznamnejších architektonických kancelárii vtedajšej monarchie Fellner & Hellmer, ktorá sa podpísala bod desiatky divadelných budov na území Rakúska a Uhorska. V susedstve historickej budovy bratislavského mestského divadla postavili v rovnakej neobarokovej podobe o takmer tri desaťročia neskôr aj ďalšiu reprezentačnú mestskú budovu, Redutu (1913). Navrhli ju nemenej slávni budapeštianski architekti Dezider Jakab a Marcel Komor. Pod historizujúcou formu sa pritom už skrývali moderné konštrukcie.
Objavy nových konštrukčných materiálov ako bola liatina, ktorú do podoby stavebnej konštrukcie po prvý raz v Uhorsku spracovali už v roku 1810 v železiarňach v Hronci, tiež priali stavebnému rozmachu. Prvé liatinové konštrukcie použili pri výstavbe mostov, neskôr sa liatina objavovala v podobe stĺpov alebo nosníkov na priemyselných stavbách, ale aj na verejných budovách, keď bolo treba vytvoriť väčší priestor s redukovanými podperami. Liatinové stĺpy použil Ignác Feigler ml. pri stavbe dvojposchodovej ženskej galérie v dnes už neexistujúcej ortodoxnej synagóge v Bratislave (1864) a Blažej Bulla v interiéri evanjelického kostola v Dolnom Kubíne (1894). Už v prvom desaťročí 20. storočia však tento materiál pri výstavbe nahradila ďalšia novinka – oceľobetón. Do slovenského prostredia ho do výstavby premiérovo uviedla bratislavská firma Pittel & Brausewetter.
V 19. storočí sa rozvíjal sa aj v našom prostredí dovtedy neznámy typologický druh, nájomný bytový dom. Najčastejšie išlo o dvoj- až trojposchodové budovy s dvorom. Na prvom, príp. druhom poschodí boli umiestnené väčšie byty prístupné s reprezentačného schodiska a orientované do ulice. Vyššie poschodia, resp. dvorové krídla budovy boli vyhradené malým bytom, prístupným z pavlače. Prvé príklady nájomných bytových domov navrhol v Bratislave Ignác Feigler st. a v ich výstavbe úspešne pokračoval aj jeho syn Ignác Feigler ml., ale aj posledný činný architekt tejto staviteľskej dynastie Alexander Feigler. Nájomné bytové domy z dielne Feiglerovcov dnes tvoria podstatnú časť zástavby v okolí ulíc Laurinská, Palisády či Štefánikova. Okrem týchto bytových domov, ktoré mali podobu historických palácov, sa v 19. storočí začali v mestách a pri výrobných podnikoch stavať aj prvé obytné domy pre továrenských robotníkov. Išlo zväčša o jednoduché dvojtraktové dispozície s chodbou alebo pavlačou, do ktorej ústili jednopriestorové byty. Príkladom takej ranej sociálnej výstavby bola napríklad Schulpeho kolónia v Bratislave, vybudovaná na podnet miestneho filantropa v roku 1894.
V súvislosti s jedným z najvýznamnejších diel gotickej architektúry na Slovensku, Dómom sv. Alžbety v Košiciach, sme spomínali záujem o historické pamiatky, ktorý sa v Uhorsku formoval práve v 19. storočí. Pozornosti uhorskej umenovedy sa vtedy tešili práve pamiatky stredovekého horného Uhorska. Pod obľubu stredovekých architektonických foriem sa však podpísal najmä vplyv romantizmu, ktorý do Uhorska prenikal z Anglicka a Francúzska. Romantický obdiv k stredovekým hradom podmienil na našom území prestavbu viacerých zámkov a šľachtických sídel. Najveľkolepejšia bola nepochybne romantická úprava Bojnického zámku, ktorá prebiehala od roku 1890 až do roku 1910. Inicioval ju gróf Ján František Pálfi (Pálffy), zberateľ umenia a posledný šľachtický vlastník zámku. Prestavba zámku zahŕňala úpravu hradieb, ktoré doplnili cimburím, dostavbu dominantnej neogotickej veže, výstavbu veľkej siene s gotickou klenbou, úpravu kaplnky a grófskeho bytu. Stavebné práce realizovali podľa návrhu architekta bratislavského pôvodu Jozefa Huberta (1846 – 1916) a podrobných inštrukcií grófa, ktorý mal vyhranenú predstavu o podobe svojho sídla.
Formy gotickej architektúry našli odozvu aj v oblasti sakrálnej a sepulkrálnej architektúry. Spomeňme aspoň pôvabnú architektonickú miniatúru v podobe Mauzólea Andrášiovcov (Andrássyovcov) v Trebišove (A. Meining, 1893), kalvínsky kostol v Lučenci (pravdepodobne F. Wieser, 1854) alebo trojloďový bazilikálny Blumentálsky kostol v Bratislave (F. Rumpelmayer, 1888).
Záujem o históriu a dejiny umenia, obdiv ku kultúre exotických krajín, či hľadanie pôvodných foriem niektorých stavebných druhov sa premietli do architektúry čínskych pavilónov, tureckých kúpeľov i do orientálnych foriem synagóg, ktorých výstavba kulminovala na našom území v druhej polovici 19. storočia. Pre toto obdobie boli charakteristické synagógy s horizontálnym pásovým dekórom na fasáde, združenými oblúkovými oknami a dvojicou veží na vstupnom priečelí. Medzi najhodnotnejších, dodnes zachovaných reprezentantov tohto typu patrí synagóga neológov v Malackách (W. Stiassny, 1886). Maurskými a orientálnymi vzormi inšpirovanú výstavbu synagóg na území Slovenska zavŕšili na začiatku 20. storočia diela najvýznamnejšieho európskeho staviteľa židovskej sakrálnej architektúry Lipóta Baumhorna (1860 – 1932). Podľa jeho návrhu postavili monumentálne centrály neologických synagóg v Nitre (1911) a v Lučenci (1926). Zatiaľ čo sa židovské prostredie programovo orientovalo na maurský štýl, považovaný za pôvodný vo vzťahu k výstavbe synagóg, evanjelici sa na území Slovenska východnou stavebnou tradíciou inšpirovali len zriedkavo. Výborným príkladom ojedinelosti tohto vplyvu je nový evanjelický kostol v Kežmarku (1909), dielo významného viedenského architekta Theophila Hansena. Najkrajšou ukážkou exotickej kúpeľnej architektúry sú zase turecké kúpele Hamam v Trenčianskych Tepliciach (F. Schmoranz, 1888).