Romantizmus v slovenskej literatúre (1830 – 1860) sa spája s tzv. štúrovskou generáciou, ktorej sa podarilo najmä v jej vrcholnej fáze prepracovať k romantickej estetike. Organizačnými centrami romantickej generácie boli evanjelické lýceá v Bratislave a v Levoči (po príchode Ľudovíta Štúra a jeho prívržencov v roku 1844 z Bratislavy na protest proti zosadeniu Štúra z funkcie zástupcu Ústavu reči a literatúry česko-slovenskej).
Slovenská romantická generácia autorov sa esteticky orientovala najmä na domácu ľudovú slovesnosť, osobitne na niektoré jej žánre (balada, pieseň). Dôkazom tejto orientácie boli výsledky tvorby študentov obidvoch lýceí, publikované v dvoch almanachoch: v bratislavskom almanachu Plody (1836) a levočskom almanachu Jitřenka (1840).
Kvalitatívny prelom v umeleckej tvorbe tejto generácie znamenalo rozhodnutie jej vedúcich predstaviteľov (Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana, Michala Miloslava Hodžu) v roku 1843 o používaní nového spisovného jazyka, osnovaného na báze stredoslovenských nárečí. V tomto jazyku, ktorý sa stal jednotným jazykom Slovákov, začali postupne vychádzať Slovenskje národňje novini (1845) s literárnou prílohou Orol tatránski, časopis Slovenskje pohladi (1846) a almanach Nitra, ktorý od druhého ročníka (1844) používal kodifikovanú spisovnú slovenčinu. Práve uvedený ročník almanachu Nitra možno považovať z umeleckého hľadiska za prelomový, pretože v ňom publikoval svoje básne jeden z protagonistov slovenského básnického romantizmu Janko Kráľ.
Slovenský romantizmus sa po revolučných rokoch 1848 – 1849 rozčlenil do dvoch línií. Prvú líniu reprezentujú autori mesianistickej orientácie (Samo Bohdan Hroboň, Michal Miloslav Hodža, Jozef Podhradský), do druhej línie patria autori tzv. pragmatickej orientácie (ostatná časť romantickej generácie združená okolo pragmatického národného programu Ľudovíta Štúra), ktorí veľké ideály romantizmu prispôsobovali potrebám reálneho národno-kultúrneho života.
Zo širokého radu autorov slovenského literárneho romantizmu sa umelecky vyprofilovali na najvýraznejšie osobnosti v oblasti básnickej tvorby Janko Kráľ, Samo Chalupka, Andrej Sládkovič a Ján Botto. Dominantným literárnym druhom v slovenskom literárnom romantizme bola poézia využívajúca sylabický veršový systém. Najmä v oblasti lyrickej tvorby sa zrodili umelecky vrcholné slovesné diela, ktoré sa dostali do zlatého fondu národného kultúrneho dedičstva (Kráľova balada Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, lyricko-reflexívne skladby A. Sládkoviča Marína, Detvan, Bottove alegorické balady Žltá ľalia, Margita a Besná a elegická skladba Smrť Jánošíkova a národnoobrodenecké elegické básne S. Chalupku Kráľoholská, Branko, Turčín Poničan).
V próze mal centrálne postavenie Ján Kalinčiak. Spolu s Jozefom Miloslavom Hurbanom rozvíjali romantický historizmus v epických žánroch legendy a povesti. Drobné prozaické žánre poviedky, besednice, humoresky či cestopisné črty pestovali Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský a Ľudovít Kubáni.