Z politického a kultúrneho dedičstva Veľkej Moravy výrazne čerpalo Uhorské kráľovstvo. Založil ho kráľ Štefan v roku 1000. Spojil staromaďarské kmene pod svoju vládu a prijal kresťanskú vieru. Pod ochranou Byzancie sa zaradil medzi najväčších vládcov kresťanskej Európy. Naplno využil tvorivý potenciál domáceho obyvateľstva a za pomoci cudzincov položil trvalé základy štátu, ktorý pretrval až do konca 1. svetovej vojny. Na území Slovenska sa nachádzali hlavné opory nového kráľovstva. Svedčia o tom aj zachované pamiatky, nielen sakrálne (kostoly a kláštory), ale aj svetské (obytné a fortifikačné stavby). Nimi sa Slovensko plne zaradilo do jednotnej stredovekej kultúry, ktorá ovládala celú Európu. Naďalej môžeme sledovať aj špecifické pretváranie cudzích, najmä západných a južných výtvarných štýlov.
Poznatky o Slovensku v 10. až 12. storočí sú stále nedostatočné. Ešte pred niekoľkými rokmi prevládal názor, že územie Slovenska bolo len čiastočne osídlené, že veľkú časť krajiny pokrývali hlboké lesy a existujúca architektúra bola len drevená. Výsledky výskumov najmä v posledných desaťročiach však potvrdzujú, že takmer všetky regióny Slovenska boli už v tomto období viac či menej osídlené a že tu prevládal slovenský živel. Väčšina architektúry bola iste drevená, drevo bolo dostupným a všadeprítomným materiálom. No existovali už aj kamenné a tehlové stavby. Ich hlavnými stavebníkmi bola cirkev a zemepáni. Uplatnil sa na nich románsky štýl, ktorého prvky prichádzali z Francúzska, Nemecka a Lombardie. Románske architektonické formy sa udržali hlboko do 13. storočia.
Zvýšený stavebný ruch súvisel so zmenami v cirkevnej organizácii. Princíp veľkofár si vyžadoval budovanie kostolov, ktoré by boli dostupné aj okolitému obyvateľstvu. K dovtedajším kostolom pri hradoch, panských dvorcoch a kláštoroch pribudlo množstvo vidieckych kostolov. Stavala ich nielen cirkev, ale aj miestni zemepáni. Znakom panských kostolov bola empora na západnej strane. Boli prosté, málo osvetlené, s pozdĺžnou loďou a polkruhovou apsidou. Často sa budovali na vyvýšených miestach a stali sa výraznými dominantami kultúrnej krajiny. Špecifickým typom románskych stavieb boli centrálne stavby – rotundy (Skalica, Dechtice). Slúžili ako farské alebo panské kostoly, ale aj ako karnery (kostnice). Okrem kamenných stavieb sa vyskytovali tehlové neomietané kostoly, na ktorých sa prejavil taliansky vplyv. Prevažujú na južnom Slovensku, kde nebol dostatok iného stavebného materiálu (Diakovce, Čierny Brod-Hegy). Stavebnú činnosť podnietilo aj zakladanie prepošstiev a kapitúl. Neskororománska katedrála v Spišskej Kapitule sa radí k najvýznamnejším dielam 13. storočia. Maliarskych a sochárskych diel v románskom štýle sa zachovalo menej v porovnaní s architektonickými dielami. Poznáme niekoľko románskych portálov, reliéfov, krstiteľníc, sväteničiek. Interiéry boli zdobené nástennými maľbami. K najstarším patria maľby v Kostoľanoch pod Tríbečom.
Významným kristianizačným, osídľovacím a kultúrnym činiteľom boli rehole. Prvé kláštory zakladali benediktíni (Hronský Beňadik, Diakovce, Krásna nad Hornádom) a premonštráti (Bíňa, Bzovík, Kláštor pod Znievom, Šahy, Jasov, Leles). V 13. storočí ich nasledovali cisterciti (Spišský Štiavnik), dominikáni (Banská Štiavnica, Košice) a františkáni (Bratislava, Košice). Stavby kláštorných areálov boli významnými architektonickými prvkami na vidieku i v mestách.