Obdobie 1940 – 1945 je späté s menom umeleckého šéfa Baletu SND Maximiliána Fromana. Froman bol predstaviteľom ruskej baletnej školy a bývalým členom svetoznámeho súboru Sergeja Ďagileva Ballets Russes. Pred príchodom do Bratislavy pôsobil v Záhrebe a Belehrade. Zoznámil slovenské publikum s baletmi v podobách, ktoré poznal z pôsobenia u Ďagileva.
Prechodné obdobie 1945 – 1948 prináša takmer identickú situáciu, aká bola v začiatkoch vzniku slovenského baletu. Napriek tomu, že sa stabilizovali samostatné baletné súbory v bratislavskom SND a košickom Štátnom divadle, bol evidentný nedostatok schopných tvorivých osobností a interpretov. Školstvo inštitucionálne neexistovalo. Prakticky iba škola Elly Fuchsovej-Lehotskej pripravovala na vyššej úrovni kvalifikované kádre pre baletné súbory. Pomoc prišla opäť z českých baletných kruhov. Rozhodujúce boli iniciatívy Stanislava Remara a Rudolfa Macharovského, s ktorými sa objavili interpreti, ako Eliška Slancová, Jitka Mňačková, Miroslav Kůra, Magdaléna Panová a i. Treba však spomenúť aj Tamaru Isičenkovú, Jozefa Zajka a nastupujúcich žiakov zo školy Elly Fuchsovej-Lehotskej Augustu Starostovú, Gertrúdu Mücksteinovú a Katarínu Gratzerovú.
Balet Štátneho divadla v Košiciach začínal ako miniatúrny súbor, ktorý viedli Zdenko Hornung a Hilda Hauptová. Skutočná umelecká činnosť baletu sa rozvinula v sezóne 1947/48 príchodom Stanislava Remara, ktorý predtým v sezóne 1946/47 účinkoval ako sólista v SND.