Zásadný krok v konštituovaní slobodnej reštaurátorskej disciplíny a profesie na Slovensku predstavovalo v r. 1994 založenie a legislatívne zakotvenie stavovskej organizácie – Komory reštaurátorov. Zákonom č. 200/1994 sa táto organizácia aj právne ustanovila, definovalo sa jej poslanie, určila sa jej pôsobnosť, povinnosti a práva. Zároveň sa ustanovili pravidlá a podmienky pre výkon reštaurátorskej činnosti. Taxatívne sa vymedzil okruh osôb, ktoré môžu vykonávať reštaurovanie na kultúrnych pamiatkach a zbierkových predmetoch a jednoznačne sa stanovilo, že týmito osobami môžu byť výlučne členovia Komory reštaurátorov. Určilo sa povinné vzdelanie a prax reštaurátora, stanovili sa jednotlivé špecializácie reštaurátorských výkonov (napr. drevená plastika, kamenná plastika, tabuľová maľba, nástenná maľba a historické omietky a pod.).
V zákone aj v stanovách Komory deklarované poslanie nielen chrániť a presadzovať záujmy svojich členov, ale aj zaručovať ich odbornosť a dbať o odborný výkon reštaurovania v súlade s etikou a platnými právnymi predpismi, vytvorilo východiskový predpoklad pre zabezpečenie kvalitného a kvalifikovaného reštaurovania do budúcnosti. Spolu s etickým kódexom reštaurátora to bol veľmi dôležitý faktor aj vo vzťahu k novým pomerom a novým problémom, ktoré sa s naliehavosťou vynorili v oblasti obnovy pamiatok v poprevratových rokoch.
Po spoločensko-politickom obrate po r. 1989 sa rýchlo rozmáhajúce a silnejúce uvedomenie si vlastníckych práv, nedotknuteľnosti majetku, občianskych práv a vlastnej slobody spolu so skresleným obrazom o možnostiach demokracie prudko prejavili vo sfére pamiatkovej ochrany a dopad bol a do súčasnosti je často negatívny. Nedostatočné uvedomenie si významu kultúrno-historických hodnôt pamiatky a preceňovanie vlastných práv viedlo a vedie u vlastníkov neraz k úplnej ignorancii alebo v lepšom prípade k čiastočnému nerešpektovaniu požiadaviek pamiatkarov. Situáciu ešte zhoršovala nedostatočná finančná podpora štátu pri obnove a reštaurovaní pamiatok. Na tento stav nebola pritom pripravená ani legislatíva, čo nedávalo pamiatkovej organizácii (ústavu) veľa šancí na presadenie celospoločenských záujmov proti úzkym záujmom vlastníkov a investorov. Chýbala motivácia investorov a nedostatočný bol aj ich postih. V takejto situácii aspoň zákonne zakotvená garancia odbornosti reštaurátorov bola pozitívnym faktorom. Nezabránilo to však ďalšiemu „nešváru“, ktorý sa vynoril so slobodou podnikania a súvisel s neznalosťou legislatívy zo strany vlastníkov a správcov pamiatok. Bolo to pretrvávajúce nebezpečenstvo neodborných zásahov na hnuteľných a výtvarných pamiatkach, ktoré ponúkali ako „reštaurovanie“ na základe živnosti osoby bez náležitého odborného vzdelania a bez príslušných kompetencií, prirodzene za výrazne lepšiu cenu. Výsledkom bola spravidla úprava pamiatky v rozpore s kritériami pamiatkovej obnovy a reštaurovania. A navyše, často v dôsledku nesprávnych technologických postupov a diletantizmu realizátora dochádzalo k nenávratnému poškodeniu originálu. Napriek zákonným normám sa však s týmto fenoménom stretávame doposiaľ.
Stavovská regulácia výkonu reštaurovania sa napriek tomu všetkému ukázala ako správna cesta. Prijal ju následne v r. 2002 aj nový pamiatkový zákon, ktorý sa kontinuálne napojil na zákon o Komore reštaurátorov a odkazom naň (v § 33) ustanovil jedinú možnosť reštaurovania pamiatok oprávnenými osobami, t. j. členmi Komory. Okrem toho ustanovil pravidlá výkonu reštaurovania z hľadiska pamiatkovej ochrany, spôsoby kontroly a rozhodovania. Prevratná zmena v inštitucionalizácii pamiatkovej ochrany v r. 2002, keď sa ústav stal špecializovaným úradom a prevzal výkon štátnej správy, sa pozitívne odrazila aj pri výkone reštaurovania. Pamiatkové orgány rozhodnutím určujú vlastníkovi pamiatky povinnosť zadať jej reštaurovanie podľa zákona len oprávnenej osobe, členovi Komory s príslušnou špecializáciou a majú možnosť splnenie tejto povinnosti aj kontrolovať.
Trochu odlišné okolnosti boli po celú tú dobu pri reštaurovaní v múzeách a galériách. Ako už bolo spomenuté, tu sa riadil výkon reštaurovania inými právnymi predpismi. Napriek tomu, že zákon č. 115 o múzeách a galériách vyšiel až v r. 1998, to znamená štyri roky po zákone o Komore, neodrazila sa v ňom zmenená organizačno-právna situácia v reštaurovaní. Zákon už síce priniesol povinnosť múzea a galérie vykonávať odbornú ochranu zbierkových predmetov vrátane reštaurovania (§ 6, ods. 1, písm. b), bližšie však už neupravoval spôsob realizácie, posudzovanie a kontrolu kvality vykonaných prác, spracovanie dokumentácie atď. Nereagoval na zákon o Komore a nelimitoval okruh osôb, ktoré môžu reštaurovanie zbierkových predmetov vykonávať. V skutočnosti pracovali v múzeách a galériách početní reštaurátori, členovia Komory s príslušnou kvalifikáciou a odborným potenciálom, existovali však aj pracoviská, ktoré takýchto zamestnancov nemali a ktorých výsledky pri ošetrovaní a reštaurovaní zbierkových predmetov boli prinajmenšom diskutabilné. Celkovo bolo zabezpečenie výkonu reštaurátorských zložiek múzeí a galérií nedostatočné v dôsledku obmedzených finančných možností, čím sa nedarilo napĺňať potrebu dlhodobej a hlavne koncepčnej ochrany zbierkových predmetov.
Na rozporuplnú situáciu v legislatívnom zabezpečení kvality reštaurátorských prác múzeí a galérií, keď absenciou oprávnených osôb podľa zákona o Komore tento zákon nedodržiavali, ale zákon o múzeách a galériách neporušovali, opakovane upozorňovali predstavitelia Komory aj pamiatkari, ktorí zdôrazňovali neodôvodnený kvalitatívny organizačno-právny nepomer medzi situáciou v oblasti ochrany pamiatok a situáciou v oblasti múzeí a galérií. Problém nakoniec vyriešil až novelizovaný zákon č. 206 z r. 2009, ktorý už sa rovnako ako pamiatkový zákon nadviazal na zákon o Komore a odvolaním sa naň (v § 13, ods. 9) vymedzil okruh osôb, ktoré môžu vykonávať reštaurovanie zbierkových predmetov. Ďalšie novelizácie spomenutých zákonov situáciu podstatne nezmenili. V roku 2010 bol novelizovaný zákon o Komore, a to nepriamou novelou prostredníctvom zákona č. 136/2010 Z.z. o službách na vnútornom trhu. Táto novela okrem iných zmien priniesla definovanie reštaurovania ako regulovaného povolania (podľa zákona č. 293/2007 Z.z. o uznávaní odborných kvalifikácií), ktoré je podmienené splnením kvalifikačných predpokladov a ktoré je na základe členstva v Komore spojené s používaním profesijného titulu reštaurátor (§ 4 ods. 4). Komora bola tiež v novelizovanom zákone určená ako orgán, ktorý o.i. rozhoduje o uznaní odbornej kvalifikácie pre reštaurovanie v Slovenskej republike a reguluje prístup k výkonu reštaurátorských činností (§ 2 ods. 3).
Súčasný stav disciplíny v Slovenskej republike z hľadiska realizačného a organizačno-právneho vo vzťahu k zabezpečeniu kvality a odbornosti reštaurovania možno aj v európskom kontexte jednoznačne považovať za veľmi dobrý. Reštaurátorská činnosť sa zabezpečuje v troch základných polohách, vychádzajúc z platnej legislatívy. Je to buď priamo podľa zákona o Komore, alebo podľa zákona o ochrane pamiatkového fondu, alebo podľa zákona o múzeách a galériách. Keďže však oba posledne spomenuté zákony sa odvolávajú na zákon o Komore, prakticky celá reštaurátorská činnosť na Slovensku sa riadi týmto zákonom a dáva reštaurovaniu jednotné podmienky.
V prvej polohe je reštaurovanie vykonávané reštaurátormi v slobodnom povolaní – členmi Komory reštaurátorov, pričom reštaurátorské akcie realizujú buď ako samostatné fyzické osoby, alebo ako zákonom určené právnické osoby (obchodné spoločnosti a združenia). V súčasnosti sa v tejto polohe vykonáva prevažný objem reštaurátorských prác na Slovensku. Odbornosť a kvalitu výkonov zabezpečujú a sledujú vo vzájomnej spolupráci pamiatkari (Pamiatkový úrad SR a krajské pamiatkové úrady) a stavovská organizácia (Komora reštaurátorov), k čomu je vytvorený dostatočne účinný legislatívny rámec. V oblasti praktického výkonu reštaurovania je kooperácia pamiatkarov a reštaurátorov na dobrej úrovni, medzery sú ešte v koordinácii a spolupráci na poli teoretickom a metodologickom, ktorá celkovo zaostáva za praxou.
V druhej polohe sa realizuje reštaurovanie v zmysle zákona o ochrane pamiatkového fondu výkonnou zložkou Pamiatkového úradu SR, ktorou sú Oblastné reštaurátorské ateliéry v Bratislave a Levoči. Výskumnú zložku reštaurovania – a to aj pre externých objednávateľov – zabezpečuje Chemicko-technologické oddelenie Pamiatkového úradu.
V tretej polohe reštaurátorské zložky niektorých múzeí a galérií realizujú v zmysle zákona o múzeách a galériách odborné ošetrovanie, reštaurovanie a konzervovanie zbierkových predmetov.
Okrem toho menší objem prác realizuje aj VŠVU (ktorá má už od r. 1979 samostatnú katedru reštaurovania s viacerými špecializovanými odbormi) v rámci výučby a diplomových prác.
V ostatných rokoch sa realizujú po celom Slovensku početné reštaurátorské akcie, od malých (samozrejme iba rozsahom, nie významom reštaurovaného diela) záchranných zásahov až po veľké, komplexné reštaurátorské realizácie – spomenúť možno napr. Bratislavský hrad, banskoštiavnickú Kalváriu či dóm sv. Alžbety v Košiciach. Na reštaurovanie sú každoročne poskytované značné finančné prostriedky. Okrem rôznych zahraničných grantov, prostriedkov z Európskej únie, od nadácií, sponzorov, zo zbierok či z vlastných zdrojov majiteľov pamiatok nezanedbateľné financie poskytuje aj štát. Iba na reštaurátorské akcie (to znamená nepočítajúc napr. stavebné či komplexné obnovy nehnuteľností, kde sú reštaurátorské zásahy tiež prítomné, ale nekonkretizované) bolo vyčlenených z dotačného programu Ministerstva kultúry SR „Obnovme si svoj dom“ napr. v r. 2011 takmer 1,5 milióna eur, v r. 2014 ešte o cca 300 tisíc eur viac. Napriek tomu sa postupne stále viac vyhraňuje silne konkurenčné prostredie, kde začína skutočná kvalita a odbornosť reštaurovania strácať pozíciu prvoradého kritéria. Rizikovosť týchto tendencií sa odráža aj v činnosti Komory, ktorá prostredníctvom spomenutej novely zákona z r. 2010 zintenzívnila v reštaurátorskom prostredí svoje dostredivé snahy a prisúdila si kompetencie, presahujúce právomoci stavovskej organizácie. Takéto sústreďovanie kompetencií, aj keby bolo vedené snahou o zachovanie a kontrolu kvality a odbornosti reštaurovania na Slovensku, ukázalo sa byť kontraproduktívnym a čiastočne narušilo atmosféru spolupráce medzi inštitúciami a orgánmi, pôsobiacimi v oblasti ochrany, obnovy a reštaurovania súčastí nášho kultúrneho dedičstva. Ukazuje sa, že bude potrebné prehodnotenie východísk, vrátane úpravy a zosúladenia právnych predpisov tak, aby sa našla spoločná platforma pre ďalší plnohodnotný spoločný postup v záujme rozvoja reštaurovania vo všetkých jeho polohách, a to nielen na Slovensku, ale aj v rámci Európskej únie.
Z hľadiska teoreticko-metodického možno súčasný stav disciplíny považovať za dobrý, i keď nemožno povedať, že sa ešte nevyskytujú nedostatky. Teória, metodológia a základné koncepčné prístupy reštaurovania sa na Slovensku postupne formovali a kryštalizovali počas druhej polovice 20. storočia. Ako už je vyššie spomenuté, už v 60. rokoch sa začala presadzovať tzv. syntetická metóda reštaurovania, rovnocenne pristupujúca k hmote aj forme diela. Dôkazom prijatia a stabilizovania tejto metódy v našich podmienkach ochrany pamiatok a reštaurovania je zakotvenie jej základného princípu do zákona o Komore, do definície reštaurovania: „Cieľom reštaurovania je čo najväčšie zamedzenie hmotného úpadku diela a sprístupnenie jeho duchovnej, obsahovej hodnoty, a to pri najvyššej miere rešpektovania pôvodnosti a fyzikálnej, historickej a estetickej celistvosti hmotnej podstaty i výtvarnej formy diela.“ (§ 4, ods. 1)
Je mimoriadne dôležité si uvedomiť, že toto je základný princíp, ktorý však nemožno mechanicky a plošne uplatňovať. Každé dielo je jedinečné, a preto si každé vyžaduje individuálny prístup. Vstupné podmienky reštaurovania sa nikdy neopakujú, pri každom diele sú iné. Vychádzajúc z uvedenej základnej platformy, musí reštaurátor aj metodik zohľadňovať všetky osobitosti a špecifické charakteristiky diela, jeho materiál, jeho umeleckú formu, techniku a technológiu jeho vytvorenia, stav zachovania, druh, rozsah a príčiny poškodenia, mieru a vhodnosť či nevhodnosť mladších zásahov, ktoré sa na diele zachovali a tiež aj funkciu, akú dielo plnilo a bude po reštaurovaní plniť, vrátane prostredia, v ktorom sa nachádzalo a v ktorom bude umiestnené. To všetko sú jednotlivé súčasti skladačky, z ktorej sa poskladá výsledný obraz. Ten je potom akousi „bránou“ k spoznaniu a k určeniu toho, ako k dielu pristupovať, aký spôsob, akú metódu a akú mieru reštaurátorského zásahu zvoliť, aké postupy, materiály a technológie použiť. V každom prípade sa však musí reštaurátor snažiť zachrániť a sanovať pôvodnú hmotu diela vrátane jeho autentických úprav (konsolidačnými a konzervačnými procesmi, ako sú čistenie, spevňovanie, odsoľovanie, likvidácia drevokazného hmyzu, dezinfekcia, nažehľovanie na nové plátno a pod.) a usilovať sa obnoviť pôvodnú formu diela (ak je to možné), alebo formu upravenú mladšou kultúrnou vrstvou, pokiaľ je táto esteticky aj technicky a technologicky vyhovujúca. Vtedy už spravidla ide o umelecký reštaurátorský zásah (doplnenie hmoty, retuš, rekonštrukcia), ktorý vyžaduje tvorivosť a výtvarné cítenie reštaurátora a ktorým sa obnoví estetické pôsobenie diela. V tejto súvislosti je na záver potrebné zdôrazniť, že napriek všetkým obmedzeniam, ktoré reštaurovanie jeho autorovi spôsobuje, ide o tvorivú umeleckú činnosť, ktorá prináša novú estetickú kvalitu, sprítomňujúcu hodnoty kultúrneho dedičstva súčasnej aj budúcim generáciám.