Cesta reštaurovania až k súčasnému stavu bola zložitá, dlhá a náročná. K dnešnej vysokej úrovni bolo nutné prepracovávať sa postupne, cez rôzne prekážky a problémy, niekedy aj cestou pokusov a omylov, podľa podmienok, ktoré spoločensko-historický vývoj ponúkal. Začiatky reštaurovania u nás možno hľadať v 19. storočí, keď v podstate v celoeurópskom rozsahu nastupuje zvýšený záujem o kultúrne dedičstvo a „starožitnosti“. Boli to hlavne teoretici a historici umenia (ako napr. Viktor Myskovszky, Imrich Henszlmann, Arnold Ipolyi, Péter Gerecze a i.), ktorí sa začali intenzívnejšie zaujímať aj o možnosti a spôsoby, ako toto dedičstvo zachovať pre ďalšie generácie, ako zlepšiť jeho stav a skvalitniť jeho prezentáciu. Okrem toho, že upozorňovali na zlý stav mnohých pamiatok, načrtávali už aj teoretické východiská pre ich obnovu a reštaurovanie. Pochopenie skutočnej závažnosti problematiky ochrany kultúrneho dedičstva sa odráža aj v postupnom budovaní špecializovaných štátnych orgánov zriaďovaných s týmto poslaním (od r. 1850 Centrálna komisia vo Viedni, od r. 1872 Uhorská dočasná pamiatková komisia – bližšie pozri v kapitole Ochrana pamiatok v minulosti) a k prvým pokusom o sformulovanie príslušnej legislatívy (v r. 1881 bol vydaný zákon o udržiavaní pamiatok). V súvislosti s tým sa v druhej polovici 19. storočia pomaličky rodí aj odborné reštaurovanie ako špecializovaná metóda obnovy hlavne umeleckých diel, nebolo to však ešte reštaurovanie v dnešnom ponímaní (okrem toho termín reštaurovanie či reštaurácia sa používal aj pre obnovu pamiatok všeobecne). Druhú polovicu 19. storočia najvýraznejšie ovládli puristické tendencie. Purizmus ako pôvodná snaha o obnovu stredovekých pamiatok v ich pôvodnom slohu a „čistom“ slohovom výraze sa nakoniec pretavil do komplexného prístupu k obnove a reštaurovaniu metódou uprednostňovania „čistej“ formy na úkor pôvodnej hmotnej substancie. Poškodené alebo príslušnému slohu nezodpovedajúce a „nemoderné“ originály sa hromadne a niekedy v prevažnom až takmer kompletnom rozsahu vymieňali za rekonštrukcie v novej hmote. Tieto náhrady boli pritom často iba teoreticky vykonštruované a nepodložené skutočným poznaním originálneho diela. V lepšom prípade nová forma zodpovedala originálu, takže podoba diela ostala zachovaná, ale hmota bola nová. Okrem týchto radikálnych puristických zásahov, ktoré sa diali väčšinou na kvalifikovanej úrovni a známymi umelcami, špecializujúcimi sa už na obnovu pamiatok a reštaurovanie (ako napr. Franz Storno alebo Štefan Groh), značné škody na pamiatkach spôsobili aj početné „obnovy“ a „reštaurovania“ diel podpriemernými umelcami, ktorí nemali potrebnú kvalifikáciu ani nadanie. Ich snahy o pretváranie, dotváranie či vylepšovanie diel v duchu vtedajších estetických názorov a vkusu, obmedzené ich schopnosťami, resp. neschopnosťou, zmenili mnohé diela na „estetickú hrôzu“ až gýč a výrazne degradovali ich hodnoty. Okrem toho sa často stávalo, že použitím nevhodných materiálov a technologických postupov sa diela zdegradovali aj vo svojom technickom stave, žiaľ, niekedy boli tieto zásahy nezvratné a neodstrániteľné, čím došlo k definitívnemu poškodeniu alebo zničeniu originálneho diela. V tej dobe neexistovalo ani odborné školstvo s aspoň čiastočným zameraním na reštaurovanie, ani legislatíva, ktorá by výkon tejto činnosti regulovala.
Situácia sa len nepatrne zlepšovala v prvej polovici 20. storočia. Ešte stále bol u nás akútny nedostatok odborných kapacít, odborné školstvo stále neexistovalo. Reštaurovanie vykonávali tvoriví umelci, medzi nimi aj známi a uznávaní maliari a sochári (napr. Jozef Hanula, Peter Július Kern, František Ženíšek, Peter Mendel a i.), ktorí tak konali jednak v dobrej vôli a snahe prispieť k zachovaniu kultúrneho dedičstva, jednak z ekonomických dôvodov, pretože reštaurovanie bolo pre nich neraz jediným významnejším zdrojom obživy. Keďže ekonomická situácia na Slovensku nebola priaznivá pre rozsiahlejšie a odborne náročnejšie obnovy, k slovu a k práci na obnove a reštaurovaní sa ešte stále dostávali početní neznámi či málo známi umelci a umeleckí remeselníci, často bez príslušnej kvalifikácie a potrebných schopností. Takže k poškodzovaniu a degradácii kvalít pôvodných diel dochádzalo aj naďalej, nie však už v takom rozsahu. Kompetentnejší bol už totiž aj štátny dohľad prostredníctvom špecializovaných zložiek (Vládny komisariát na ochranu pamiatok na Slovensku, od r. 1923 Štátny referát na ochranu pamiatok na Slovensku), aj keď aj ten začínal veľmi ťažko, s nedostatkom kvalifikovaných odborníkov.
Pokročila však teória a metodológia ochrany kultúrneho dedičstva. Ako reakcia na puristické obnovy 19. storočia vznikla opačná, konzervačná teória Alojza Riegla, ktorá akcentovala záchranu a ochranu autentickej hmoty diela na úkor formy. Tak sa začalo k obnove diel pristupovať metódou zachovania a prezentovania originálu s minimalizáciou alebo úplným vylúčením rekonštrukcií. Dochovaná forma diela ostávala zachovaná aj v prípade jej poškodenia alebo neúplnosti, poprípade aj s novšími vrstvami, ktoré sa na diele nachádzali. Tento nový prístup bol rozhodne významným krokom vpred a v praxi znamenal razantný pokles nezvratných likvidácií originálov a ich autentických hodnôt. Túto metódu na Slovensku presadzoval aj vedúci pracovník Vládneho komisariátu a Štátneho referátu na ochranu pamiatok na Slovensku Jan Hofman, čím sa stala vlastne štátnou politikou v oblasti obnovy a reštaurovania pamiatok. Mechanickým alebo rigidným aplikovaním tejto metódy síce dochádzalo buď k nezmyselným, tzv. analytickým obnovám, konzervujúcim a prezentujúcim zvyšky všetkých jestvujúcich vrstiev, alebo k ponechávaniu diel v torzovitom stave, neposkytujúcom divákovi žiadny pozitívny estetický dojem, sumárne však zásadným pozitívom novej metódy bolo to, že sa prestali odstraňovať a ničiť originály, že sa začalo pietnejšie pristupovať k autenticite diel, s úctou k tomu, čo skutočne bolo výtvorom a prácou umelcov v minulosti.
Odtiaľ už bol iba krok k tzv. syntetickej metóde obnovy a reštaurovania, založenej na optimálnom zhodnocovaní hmoty aj formy, ktorá sa uplatňuje dodnes a ukázala sa jednoznačne ako najvhodnejšia.
Po 2. svetovej vojne a po r. 1948 bola na Slovensku praktická situácia v obnove a reštaurovaní katastrofálna. Veľké škody na kultúrnom dedičstve, spôsobené vojnou a povojnovými chaotickými pomermi, na druhej strane obrovský počet pamiatok, historických objektov, umeleckých diel a predmetov, ktorý sa konfiškáciami a zoštátnením dostali do vlastníctva štátu. To štát nedokázal zvládnuť a ani nemohol zvládať, na ochranu a obnovu takých dimenzií by boli potrebné obrovské odborné kapacity a samozrejme financie. Situáciu nemohol vyriešiť ani kapacitne a odborne nedostatočne vybavený štátny dohľad, ktorý bol po r. 1945 v kompetencii Ministerstva školstva a národnej osvety a jemu podliehajúcej Národnej kultúrnej komisie, neskôr krajských národných výborov. Slovensku zúfalo chýbal odborný personálny potenciál tak pamiatkarský, ako aj reštaurátorský. Stále neexistovalo žiadne odborné školstvo a pokiaľ sa reštaurátorské akcie vôbec realizovali, stále ich vykonávali rôzni známi, ale aj neznámi umelci. To, ako silno bola pociťovaná akútna potreba kvalifikovaných reštaurátorov dokazuje skutočnosť, že keď v r. 1949 vznikla Vysoká škola výtvarných umení, medzi jej štyri zakladajúce zložky patrila aj reštaurátorská „špeciálka“ prof. Karla Veselého. Jej existencia bola zásadným krokom k sformovaniu odborného reštaurovania na Slovensku a od jej vzniku sa vlastne začala u nás písať história skutočného reštaurovania. Prirodzený proces jeho konštituovania však potreboval svoj čas, a tak ešte ďalšie roky pracovali na reštaurovaní pamiatok najmä tvoriví umelci, sochári a maliari, ktorí síce mali umelecké vzdelanie, nie však zamerané na reštaurovanie, ale na voľnú tvorbu (napr. Vojtech Löffler, Ján Rybárik, Mikuláš Štalmach, Albert Leixner a i.).
Zásadným posunom v inštitucionalizovaní ochrany pamiatok aj reštaurovania bol vznik Pamiatkového ústavu v r. 1951, v ktorého štruktúre bola vytvorená aj reštaurátorská a technologická zložka. Vybudovanie reštaurátorských dielní s príslušným technickým aj personálnym vybavením bolo finančne a časovo náročné, a preto si vyžiadalo dlhší čas.
Obdobie medzi 1948 a 1989 bolo veľmi rozporuplné, zložité. Samozrejme, vtedajšie hodnotenia reštaurátorskej činnosti sú tendenčné a poznačené povinným „budovateľským nadšením“, chválou a snahou zakrývať nedostatky. Poprevratové hodnotenia sú naopak poznačené negativizmom a frustráciou, ako aj tendenciou k neobjektívnemu popieraniu čohokoľvek pozitívneho, čo sa v danej dobe uskutočnilo. Celému tomuto obdobiu ešte chýba skutočne odborné a objektívne zhodnotenie s odstupom času.
V každom prípade treba uznať, že v 50. rokoch boli položené všetky potrebné základy pre vznik kvalifikovanej pamiatkarskej aj reštaurátorskej činnosti – zrodilo sa odborné školstvo, ustanovená bola profesionálna štátna inštitúcia pre pamiatkovú starostlivosť a položený bol aj legislatívny rámec – v r. 1958 vstúpil do platnosti zákon č. 7/1958 o kultúrnych pamiatkach. Tento zákon sa už zaoberal osobitne aj konzervovaním a reštaurovaním pamiatok a jeho prínos (okrem samotnej jeho existencie) bol hlavne v tom, že kodifikoval okruh osôb a organizácií, ktoré mohli konzervovanie a reštaurovanie vykonávať: „Konzervovanie a reštaurovanie pamiatok umenia maliarskeho, sochárskeho a umeleckých remesiel môžu vykonávať iba odborne kvalifikovaní reštaurátori. Pokiaľ ide o pamiatky umeleckých remesiel, môžu ich konzervovanie vykonávať aj odborné podniky, družstvá a pod., zapísané na základe vyjadrenia Zväzu slovenských výtvarných umení a ústavu (Pamiatkového ústavu – pozn.aut.) do zoznamu, ktorý založí a vedie Ministerstvo kultúry SR….“ (§ 25, ods. 1) „Ministerstvo kultúry SR môže…..zriadiť pre konzervovanie a reštaurovanie pamiatok ateliéry, dielne alebo podniky, ktoré môžu byť právnickými osobami.“ (§ 25, ods. 2). Ako je z textu zrejmé, zákon položil jasnú a presnú platformu pre eliminovanie ďalších prípadov neodborných, diletantských „reštaurovaní“ a poškodzovanie a ničenie pamiatok. Prirodzene, praktická aplikácia tohto zákonného ustanovenia bola zložitá a problémová, chýbali výraznejšie možnosti (najmä kapacitné) kontroly jeho dodržiavania. To však už nebol problém právnej úpravy, tú treba považovať pre danú dobu jednoznačne za pozitívum.
Okrem reštaurátorských dielní zriadených v múzeách a galériách, ktoré ošetrovali, konzervovali a reštaurovali zbierkové predmety na základe iných právnych noriem, sa reštaurovanie v zmysle pamiatkového zákona vykonávalo predovšetkým samostatnými reštaurátormi prostredníctvom Slovenského fondu výtvarných umení a jeho podniku Dielo a na Pamiatkovom ústave. Na ústave existovala reštaurátorská zložka až do r. 1975, keď bol za účelom reštaurovania a umeleckoremeselnej obnovy zriadený podnik Ústredie umeleckých remesiel, do ktorého prešli aj reštaurátori z ústavu. Technologicko-výskumná zložka na ústave ostala. Napriek najrôznejším problémom organizačno-technickým, finančným a najmä kapacitným, keď ústav sústavne bojoval s nedostatkom kvalifikovaných reštaurátorov a umeleckých remeselníkov, realizovali sa tu početné úspešné reštaurátorské akcie a podarilo sa zachrániť a obnoviť mnoho pamiatok i celých súborov (28 oltárnych celkov a ikonostasov, 15 oltárnych obrazov a ikon, 13 oltárnych sôch, nástenné maľby v 13 objektoch a ďalšie). V radoch zamestnancov ústavu pracovali početní odborne kvalifikovaní reštaurátori, ako napr. Alžbeta Darolová, Gabriela Englischová, Milan Greguš, Ladislav Chamutti, Michal Staudt, Andrej Kuc, Mária Marianiová, Eva Ricottiová a ďalší. Počas niekoľkých rokov sa pri ústave vybudovalo reštaurátorské pracovisko s dobrým technickým aj materiálovým vybavením a s fyzikálno-chemickým laboratóriom, čím boli postupne zlepšované podmienky pre kvalitný výkon reštaurátorskej činnosti.
V r. 1981 prišlo k ďalšej organizačnej zmene. Vznikla nová samostatná organizácia – Štátne reštaurátorské ateliéry s piatimi oblastnými ateliérmi, ktoré sa už špecializovali na reštaurovanie kultúrnych pamiatok vrátane výskumnej prípravy a dokumentácie. Do tejto špecializovanej organizácie boli preto presunuté aj výskumné chemicko-technologické oddelenie a oddelenie grafickej dokumentácie.
V r. 1987 bol novelizovaný pamiatkový zákon, do platnosti vstúpil zákon č. 27/1987 o štátnej pamiatkovej starostlivosti a o niečo neskôr aj jeho vykonávacia vyhláška č. 21/1988, v ktorej sa po prvý raz kodifikovali zásady pre spracovávanie reštaurátorskej dokumentácie. Tento zákon bol z hľadiska zabezpečovania reštaurátorskej činnosti istým krokom späť, pretože ustanovoval, že „Obnovu kultúrnych pamiatok alebo ich častí, ktoré sú dielami výtvarného umenia alebo prácami umeleckých remesiel, môžu vykonávať iba odborné socialistické organizácie zriadené na ten účel ministrom kultúry… Iné socialistické organizácie len na základe povolenia, ktoré im udelí ministerstvo kultúry….“ (§ 14, ods. 8). Táto nová úprava bola predovšetkým zo strany dovtedy samostatne pracujúcich reštaurátorov silne vnímaná ako diskriminácia a obmedzenie osobnej tvorivej slobody. Negatívny dosah zákona nemožno poprieť. V jeho dôsledku sa všetci reštaurátori, ktorí chceli naďalej pracovať na obnove pamiatok, museli zamestnať v socialistickej organizácii a pracovať v zmysle taxatívne určených časových, výkonnostných a finančných noriem, čo iste nemotivovalo k zvýšenej kvalite práce a k pozitívnemu vzťahu k nej. Zákaz výkonu reštaurátorskej činnosti ako slobodného povolania mal negatívne dôsledky aj pre kontinuitu reštaurovania ako svojbytnej disciplíny, obmedzil sa voľný tvorivý priestor pre slobodnú prácu reštaurátorov, nové podmienky neboli vyhovujúce pre početných reštaurátorov, ktorí dovtedy svoju činnosť vykonávali v slobodnom povolaní. V štátnych ateliéroch i v reštaurátorských zložkách múzeí a galérií práca pokračovala kontinuálne a nemožno povedať že neúspešne. Realizovali sa viaceré kvalitné reštaurátorské obnovy, aj keď financovanie reštaurovania pamiatok, ktoré majú z veľkej časti sakrálny charakter, nebolo ani zďaleka prioritou socialistickej moci, a preto stálo v úzadí.
Toto problematické obdobie bolo pomerne krátke, ani po prevrate v r. 1989 však nedošlo k rýchlym zmenám. Komplikované pomery a nutnosť zásadne a od základov riešiť všetky oblasti spoločenského života, neumožnili okamžité riešenia v oblasti pamiatkovej ochrany a reštaurovania. Táto oblasť nebola, pochopiteľne, vnímaná spoločnosťou a vrcholnými štátnymi orgánmi ako prioritná pre fungovanie štátu a život obyvateľstva. Na posun k lepšiemu preto bol treba čas.