Reštaurovanie na Slovensku v minulosti a v súčasnosti

Mgr. Eva Ševčíková

Snaha zachraňovať, opatrovať a obnovovať staré krásne veci a umelecké diela je prejavom kultúrneho človeka od nepamäti, už od čias starovekých vyspelých kultúr. Reštaurovanie pamiatok a umeleckých predmetov v zbierkach prešlo v histórii mnohými podobami, až sa v 20. storočí v súvislosti so stúpajúcimi nárokmi na kvalitu a odbornosť ochrany a obnovy kultúrneho dedičstva sformovalo do samostatnej profesionálnej disciplíny s vlastnou legislatívou, organizačnou platformou aj vzdelanostnou základňou.
Obnova pamiatok a zbierkových predmetov je jednou z podstatných zložiek celkového systému ich ochrany a predstavuje rozsiahle spektrum činností. Jednou z nich je reštaurovanie – osobitý, vysoko náročný a špecializovaný spôsob obnovy. Ako taký je ponímaný aj v súčasnej legislatíve. Zákon č. 200/1994 o Komore reštaurátorov definuje reštaurovanie nasledovne: „Reštaurátorskou činnosťou… sa rozumie špecifická výtvarná činnosť, ktorá je súhrnom vykonávaných prác na kultúrnych pamiatkach alebo zbierkových predmetoch, ktoré sú výtvarnými dielami maliarskeho, sochárskeho alebo úžitkového umenia… Reštaurovanie zahŕňa najmä prieskum diela, jeho konzerváciu, interpretáciu estetickej hodnoty diela a dokumentáciu.“ (§ 4 ods. 1).
Predmetom reštaurovania ako špecifického druhu obnovy sú predovšetkým diela výtvarného umenia (obrazy, sochy, reliéfy, nástenné maľby…) a umeleckých remesiel (štukové dekorácie, zlatnícke predmety, kováčske alebo rezbárske práce, nábytok, textílie…). Pre zodpovedanie otázky, prečo sú tieto artefakty práve predmetom reštaurátorskej obnovy, je východiskom hlavne spôsob ich vytvorenia: boli vytvorené výtvarnými umelcami (najmä maliarmi a sochármi), alebo ich zhotovili umeleckí remeselníci (rezbári, štukatéri, zlatníci, kamenári a pod.), pričom tieto umelecko-remeselné produkty často majú okrem estetického výrazu aj úžitkovú funkciu. No a stručne a možno trochu zjednodušene povedané – spôsob ich obnovy reštaurovaním či konzervovaním, poprípade umelecko-remeselnou obnovou alebo ošetrením vyplýva z toho, že tak, ako boli umelcami alebo umeleckými remeselníkmi vytvorené, tak by mali byť nimi aj ošetrované a obnovované.
Okrem diel výtvarného umenia a umeleckých remesiel sa však najmä v posledných desaťročiach čím ďalej, tým viac predmetom reštaurovania stávajú aj iné historické prvky a súčasti stavieb (kamenné články, historické omietky, dlažby a pod.), čo súvisí so stúpajúcimi nárokmi na kvalitu a profesionalitu obnovy aj celkovej ochrany historickej architektúry. Súčasne sa v poslednej dobe rozširuje reštaurovanie aj na ďalšie druhy vecí – sklo a vitráže, knihy a tlače, kožené predmety, historické hudobné nástroje, fotografie, textílie atď.
Tak ako sa reštaurovanie vyvinulo do samostatnej disciplíny, vyvinula sa aj samostatná profesia reštaurátora ako svojbytné a nezastupiteľné povolanie. Keďže reštaurovanie v jeho súčasnom ponímaní je jedinečný proces zároveň tvorivý aj vedecký, vyžaduje od reštaurátora vysokú odbornosť aj talent. Je možné bezpochyby povedať, že v žiadnom inom povolaní, v žiadnom inom procese nie sú tak rovnocenne zastúpené a vzájomne previazané tvorivosť, veda a technika. V prípade reštaurovania diel výtvarného umenia je samozrejme základnou podmienkou pre reštaurátora umelecké nadanie a cítenie, výtvarný talent. Oproti umelcom, voľne tvoriacim vlastnú tvorbu, je však reštaurátorský proces pre samotného reštaurátora podstatne náročnejší – reštaurátor sa musí vedieť vzdať svojho umeleckého názoru, dokázať sa oslobodiť od vlastného spôsobu výtvarného vyjadrovania, naopak, musí dokázať pochopiť zámer a ideu pôvodného autora diela, vcítiť sa do jeho umeleckého názoru a do jeho spôsobu výtvarného vyjadrenia. To je podmienka na to, aby dokázal narušené a poškodené dielo obnoviť čo možno do najautentickejšej podoby a čo najbližšie k pôvodnému výrazu, aby čo možno najviac oživil a sprítomnil jedinečné umelecké a duchovné posolstvo tvorcu diela, estetický zážitok a ideovú náplň diela.
Talent a umelecké schopnosti pre kvalitné reštaurovanie však už nestačia. Reštaurátor musí byť zároveň aj odborne zdatný, a to nielen humanitne, ale aj prírodovedné a technicky. A to napriek tomu, že v súčasnom reštaurátorskom procese mu takrečeno stoja po boku ďalší odborníci a špecialisti z jednotlivých vedných a technických odborov. Aj sám reštaurátor sa musí orientovať nielen v dejinách umenia a umeleckého remesla, ale aj v súčasných i historických materiáloch, ovládať súčasné aj historické techniky a technológie. Musí tiež poznať moderné výskumné metódy a vedieť zhodnotiť a použiť ich výsledky.
Súčasné nároky na reštaurátorský proces sú vysoké, so stúpajúcimi kvalitatívnymi požiadavkami na pamiatkovú ochranu a obnovu ako celok sa stupňujú aj požiadavky na profesionalitu a kvalitu reštaurovania. Reštaurovanie je v súčasnom ponímaní interdisciplinárnou záležitosťou. Do procesu stále viac vstupujú okrem samotných reštaurátorov aj historici a teoretici umenia, historici a archivári, ale aj prírodovedci – fyzici, chemici, petrológovia a mineralógovia, biológovia a tiež technológovia. Stále väčší dôraz sa kladie na vstupnú fázu reštaurovania – reštaurátorský výskum, na to, aby sumár všetkých získaných poznatkov o diele bol čo najväčší, aby tieto poznatky boli exaktné a presné. Čo najlepšie poznanie diela – to je ďalší základný predpoklad pre úspešnú realizáciu reštaurovania s pozitívnym výsledkom.
Reštaurovanie na Slovensku je v súčasnosti na vysokej kvalitatívnej úrovni, porovnateľnej s inými vyspelými krajinami, ktoré majú dlhodobú reštaurátorskú tradíciu. Pre kvalifikovaný výkon reštaurátorskej činnosti sú na Slovensku vytvorené dobré rámcové predpoklady – existenciou odborného školstva sa postupne vybudovala početná kvalifikovaná základňa reštaurátorov, existuje organizačný a inštitucionálny rámec i legislatívne normy upravujúce a regulujúce reštaurovanie pamiatok i zbierkových predmetov.