Nový ideologický prúd šíriaci sa z talianskych miest – humanizmus – ovplyvnil nielen svetonázor a umelecké koncepcie, ale aj spôsob nazerania na odev, teda aj jeho formu. Prispôsobený viac potrebám tela, prirodzene vyznievajúci, zbavený preexponovaných dlhých rukávov, vysokých čepcov, špicatých topánok (takých obľúbených v období neskorého stredoveku), pôsobil proporčne. Ženský odev sa po prvý raz v dejinách začal strihať a šiť zvlášť ako vrchný a spodný diel. Košeľa už nebola len spodným odevom, ale stala sa viditeľnou a výrazne zdobenou odevnou súčiastkou vo výstrihu a na rukávoch. V 16. storočí sa v protestantskom Nemecku a v habsburskom Španielsku zrodili pánske nohavice, ktoré už boli viditeľné a spolu s kratším kabátcom vytvárali základ mužského odevu.

V období renesancie sa s obľubou začali nosiť ženské zástery už nielen ako pracovný odev, avšak bohato zdobené aj ako reprezentatívna odevná súčiastka. Stali sa súčasťou nielen meštianskeho, ale aj šľachtického odevu v Taliansku, v nemeckých krajinách, v Rakúsku, Čechách, Uhorsku aj Poľsku. V 16. storočí sa prirodzená, proporčne vyznievajúca silueta talianskeho renesančného odevu mení, pribúda objem ako v ženskom, tak v mužskom odeve, najmä v časti ramien a rukávov. Vrchná časť tela je opäť štylizovaná a preexponovávaná do masívne pôsobiacej horizontálnej siluety.

Závan novej módy prichádzal z Talianska do Uhorska sprostredkovane prostredníctvom obchodných karaván prinášajúcich najskôr nové druhy tkanín, z ktorých sa už v Taliansku zhotovovali aj nové typy odevov. Slovensko bolo významným centrom ťažby drahých kovov a obchodné kontakty s Talianskom sa nesústredili len na obchod s drahými kovmi, ale aj na dovoz nákladných textílií, odevov a doplnkov. Taliansko a Španielsko boli jedinými krajinami, kde sa v Európe zhotovovali luxusné hodvábne tkaniny. Ich výrobu tam doniesli a prevádzkovali perzskí a arabskí tkáči už v 9. storočí. V Taliansku sa od začiatku 14. storočia začali zhotovovať okrem lampasov aj zamaty (tal. Velluto, slov., poľ. aksamienty) a damašky s veľkoraportovými vzormi, ktoré sa veľmi rýchlo stali normami luxusu pre bohaté vrstvy v celej Európe. V Taliansku dostávali odevy z nich šité už aj nový strih, ten sa však v Uhorsku rozšíril až v druhej polovici 15. storočia. Ich používanie už v 15. storočí dokladajú nielen písomné pramene, ale aj zachované artefakty (talianske hodvábne textílie z druhej polovice 15. storočia.

Nástenné a tabuľové maľby pochádzajúce z územia dnešného Slovenska ukazujú, že niektoré odevné prvky neskoro stredovekej módy koexistovali s už renesančnými odevnými prvkami, napríklad postavy majú oblečené stredoveké typy plášťov, ušité už z renesančných zamatov a  s vyčnievajúcou košeľou na nový spôsob, poprípade s renesančnými baretmi na hlavách.

MÓDNE INŠPIRÁCIE Z KRÁĽOVSKÝCH DVOROV

Odevy na taliansky spôsob k nám prichádzali už  skôr ako za vlády Mateja Korvína, ale na uhorskom dvore v Budíne sa definitívne zmenil odev až vďaka manželke Mateja Korvína, ktorá si priniesla z rodného Talianska nové návyky. Beatrice Aragónska určovala trendy v Budíne na uhorskom dvore a o jej odevnej garderóbe  vypovedajú archívne pramene, aj výtvarné pamiatky.

Zvláštny variant talianskeho renesančného odevu v strednej Európe vidíme vďaka portrétom Jagelovcov a ich habsburských manželiek.  Nosil sa aj  na uhorskom dvore v čase Vladislava II. Jagelovského a jeho manželky Márie Uhorskej (Habsburskej).

Na príklade oboch kráľovien možno demonštrovať, že podoby renesančného odevu boli rôzne najmä preto, že renesančný odev mal svoje geografické a dynastické špecifiká. Navyše, v rôznych častiach Európy sa nové odevné prvky prijímali s rôznou mierou záväznosti, to znamená, že niekde si osvojili  len niektoré prvky novej módy a prispôsobili sa tamojšej tradícii. V Uhorsku sa obliekali na dvore najskôr na taliansky spôsob (obr. 1), neskôr, najmä pod vplyvom protestantského hnutia v cirkvi, sa začal nosiť odev typický pre nemeckú a stredoeurópsku oblasť (obr. 2).

Po nastúpení Habsburgovcov na uhorský trón sa na dvore začal objavovať španielsky typ renesančného odevu, ktorý sa na samotnom dvore v Španielsku rozmohol až od tridsiatych rokov 16. storočia v čase panovania Karola V., aj to najskôr v pánskom variante. Ešte Ferdinand I. Habsburský, ktorý zasadol na uhorský trón v roku 1526 nosil renesančný odev na taliansky spôsob. Jeho najstarší syn, okrem iného aj uhorský kráľ (korunovaný v roku 1563 v Bratislave) Maximilián II. nosil ako mládenec už španielsky renesančný odev. Habsburgovci, ako silný rod panujúci viacerým európskym krajinám, upevňovali svoje politické ambície aj dodržiavaním dvorských zvykov, medzi ktoré patril i spôsob odievania a rovnaká móda. V Uhorsku nosili španielsky odev najmä uhorská aristokracia a šľachta lojálna voči Habsburgovcom na uhorskom stolci. Tento odev bol odlišný od talianskeho renesančného odevu a protestantského odevu. Odlišoval sa od nich prísnou geometrizujúcou siluetou, v ktorej ľudia pôsobili akoby uzavretí v nábytku. Muži nosili buftanovité krátke nohavice, ktoré zdobilo vrecúško falického tvaru medzi nohami(fr. braquette). Kabát bol krátky, priliehavý, s výrazne strihaným predným dielom do špice (tzv. husie brucho) a s naberanými rukávmi v prieramku. Bol vysoko uzavretý až ku krku, kde vytŕčalo biele čipkové okružie. Na nohách nosili hodvábne pančušky fixované podväzkovou tkaničkou a črievičky na podpätku. Krátky strih vlasov a starostlivo upravený zostrih brady a drobných fúzov ich odlišoval od zvyšných krajín. Na hlave mávali tvrdené homolovité klobúky a toky.

Ženy nosili tri druhy šiat: S výraznými falošnými rukávmi, ktoré viseli z prieramku spodných rukávov a živôtik bol zošitý so sukňou (obr. 3). Ďalším typom boli šaty bez výrazných rukávov a na nich ropa (v Uhorsku pod názvom junker). Ropa bol voľný typ vrchného odevu, vrchné šaty – plášť. Mohla byť bez rukávov, alebo s krátkymi či dlhými rukávmi v hornej časti balónovito naberanými (obr. 4). Posledný typ dámskej toalety sa skladal z dvoch šiat, spodných a vrchných. Vrchné mohli byť bez rukávov alebo s krátkymi, či falošnými rukávmi a na rozdiel od ropy postavu obopínali (obr. 5). Všetky tieto popísané dámske odevy reprezentovali bohatstvo už len tým, že sa nosilo dvojo šiat na sebe. Na dámskych šatách bol živôtik výrazne vystrihnutý do špice (husie brucho ako muži). Postava pôsobila strnulo, šaty zakrývali všetky ženské krivky. Na formovanie tela sa používal kovový korzet, alebo sa do živôtika nasunuli kovové kostice a sukňu formovala obručová sukňa vertugado (na Slovensku vertigált). Výrazným doplnkom sa stalo biele čipkové okružie a manžety. Masívnosť a geometrickosť šiat podporovali aj luxusné vzorované tkaniny, dodatočne na šatách dekorované našívaním perál, brošní a iných  šperkových aplikácií, ktorých mohlo byť na jednej toalete aj niekoľko desiatok. Španielski Habsburgovci stvorili odev, ktorý vzbudzoval nielen rešpekt, ale aj údiv (obr. 6).

Univerzálnejší charakter odevov, tkanín, výšiviek a čipiek umožňovali aj tzv. Trachtenbuchy (z nem.) – knihy odevov a Musterbuchy (z nem.) – vzorkovníky s výšivkami a čipkami, vďaka  ktorým sa šírili po celej Európe nové textilné techniky, napríklad sieťovanie (čipky a výšivky na sieti), nové techniky výšivky (krížikový steh, mešterky, gatry), ale aj vzory, ich motívy, kompozícia, ornamenty. Kozmopolitné šírenie týchto noviniek zabezpečovali aj cechy. V nich sa vyžadovalo cestovať (vandrovky) po viacerých miestach Európy a zbierať skúsenosti. Vďaka cechom – napríklad krajčírov, vyšívačov, brašnárov, farbiarov, tkáčov a iných – sa do miest a mestečiek na území Slovenska prinášali nové trendy v odievaní a  v tunajšom prostredí sa začali aj vyrábať. Napriek tomu luxusné textílie – najmä hodvábne tkaniny a úplety predstavovali tovary, ktoré sa v Uhorsku nevyrábali a dostávali sa sem len prostredníctvom obchodu. Aj niektoré druhy odevných doplnkov boli najkvalitnejšie z dovozu (vyšívané rukavičky, hodvábne pančušky, vejáre).

MÓDA Z ORIENTU NA DVOROCH UHORSKÝCH MAGNÁTOV

Inšpirácia z Orientu v európskom odeve a textilnej výrobe pretrváva od raného stredoveku. V období renesancie prichádzajú trendy najmä od Osmanov, ktorí už od bitky na Kosovom poli predstavovali pre Uhorsko a Európu vojenskú a politickú hrozbu. Ešte pred rokom 1526, keď utrpeli uhorské vojská pri Moháči od Osmanov zdrvujúcu porážku, sa uhorské (aj poľské) vojsko inšpirovalo odevom svojich protivníkov, najmä pre jazdecké oddiely (husárov). Odložili ťažké  platňové brnenia a obliekli si kaftany s textilnými pásmi a vysoké čižmy. Postupne sa tento typ odevu rozšíril aj mimo bojísk. Uhorskí magnáti veľkú časť svojho života prežili na vojenských výpravách a osvojili si niektoré osmanské odevy ako praktickejšiu formu ošatenia, vyhovujúcu ich životnému štýlu viac než módne podoby západného odevu. Takýto odev dostával pomenovania ako uhorský odev a bol signifikantným prvkom uhorskej aristokracie a šľachty už v druhej polovici 16. storočia.  Používanie tohto typu odevu, ktorý pripodobňoval Uhrov viac k Turkom než k Európanom (Nemcom, Francúzom, Talianom) súvisel aj s politickým správaním uhorských magnátov, ktorí kvôli zachovaniu svojich stavovských privilégií lavírovali medzi lojalitou voči Turkom a Habsburgovcom.

Mužský odev ovplyvnený osmanským odevom sa skladal z vrchného kabáta:  mentieky (vrchný kabát s rukávmi), alebo delie (vrchný kabát bez rukávov alebo s falošnými rukávmi). Pod nimi sa nosil kabát – dolomána, niekedy sa pod neho obliekal ešte jeden kabát – kaftan (obr. 7). Na dolománe bol vždy výrazný opasok, v tomto období to bol najmä široký textilný pás z viacfarebných tkanín, mohol byť zdobený pletenými šnúrami. Ako spodný odev slúžila ľanová biela košeľa. Na nohy sa dávali spodné gate (plátenné) a ako vrchné nohavice hodvábne úpletové, alebo ušité zo súkna. Obúvali sa buď vysoké čižmy s podpätkom, alebo kratšie čižmy, tiež s podpätkom, obe formy ovplyvnené tureckou obuvou. Dolomány a kaftany mali stojatý golier, mentieky a delie široký ležatý golier a objemné výrazné rukávy. Zapínali sa guľatými gombíkmi, na orientálny spôsob slučka a gombík a dekorované boli pozamentierskymi tkanicami, šnúrami, pásmi, strapcami. Ich strih, zapínanie a zdobenie boli inšpirované osmanskými mužskými odevmi. Rovnako aj spôsob nosenia odevov (delia a mentieka mohli byť aj prehodené cez plece). V archívnych prameňoch sa spomínajú ako zvrchníky aj šuby a hazuky. Uhri si začali aj holiť a upravovať tvár ako Turci, nosili vyholené hlavy, s ponechanými úzkymi pásmi vlasov na hlave, ktoré si zvykli aj rôznym spôsobom splietať; na tvári si nechávali fúzy, niekedy aj bradu.

KONZERVATÍVNE UHORSKÉ ŠĽACHTIČNÉ

Medzi niektorými uhorskými šľachtičnami sa rozšíril zvyk nosiť odev, ktorý mal v Taliansku, Francúzsku, ale aj v Nemecku meštiansky charakter: košeľa (oplecko), živôtik (vestička), sukňa a zástera. Meštiansky preto, že šľachtičné si obliekali vždy na oplecko rukávy, alebo živôtik s rukávmi a bezrukávové živôtiky boli odevom meštianok. Ako vrchný odev nosili mentieky alebo pelerínky rôznych dĺžok. Tento zvyk si možno vysvetliť tým, že manželky a dcéry uhorských magnátov, ktorí trávili roky na bojisku proti nepriateľovi počas ich neprítomnosti zastávali rolu manžela, organizovali hospodárstvo, dvor, výchovu detí a tento typ odevu pre nich predstavoval praktickejší variant ako napríklad španielsky alebo nemecký odev. Ikonografické a písomné pramene dokladajú fakt, že uhorské šľachtičné si zo západnej módy vyberali len niektoré súčiastky alebo doplnky. Z talianskej renesančnej módy mali základnú skladbu odevu a živôtik s predným šnurovaním, zo španielskej a nemeckej obľubovali košele vo výstrihu s uzavretým okružím, z francúzskej otvorený typ vejárovitého okružia, zo španielskej módy si prisvojili obručovú sukňu vertigált a krátke zvrchníky s rukávmi (bomezy), pelerínky, ale aj vrchné voľné plášťové šaty v Španielsku známe ako ropa (v Uhorsku junker). Z talianskej a nemeckej módy prevzali dekoratívnu zásteru.

Podľa archívnych prameňov vieme, že rozlišovali tento svoj odev na každodennú, sviatočnú a slávnostnú  príležitosť. Zobrazenia niektorých uhorských šľachtičien sú najčastejšie práve v tej najslávnostnejšej reprezentatívnej forme (obr. 8). Rozdiel medzi nimi bol nie v skladbe odevu, ale v materiáloch použitých na ich zhotovenie, v množstve zdobenia (výšivky, pozamenty, čipky) a v doplnkoch. Uhorské šľachtičné zvečnené na reprezentatívnych portrétoch majú ozdobené živôtiky perlovými viacradovými šnúrami, niekedy sú ako pásy deliace sukňu a živôtik šiat. Vydaté manželky majú na hlavách čepce a dievčatá party, čelenky, diadémy. Účesy si podľa všeobecnej módy v Európe zdobili šperkami: brošňami, ihlicami a závesmi v účesoch, z archívnych materiálov známe ako bogláre. Tam sa spomínajú aj závoje na hlavu. Pod bohato zdobenými čepcami a šatkami nosili ženy zložité účesy formované kovovými pomôckami (analógie nachádzame v ľudovom odeve, v úprave účesu  na podložku, nazývanú aj ako grguľa, krkuľa a chomla), na ktoré sa fixovali vlasy, pletence z vlasov a následne upravovali do drdolov. Účesy mohli byť ešte prekryté sieťkami. Na niektorých uhorských dvoroch mávali v rámci osobného služobníctva dámy aj kaderníčku.

Osmanský vplyv je výrazný nielen v mužskom odeve v Uhorsku, ale aj v materiáloch na odev a technikách zdobenia textilu. Osmanská ríša produkovala veľmi luxusné hodvábne tkaniny: lampasy, atlasy, tafty, zamaty, tie najdrahšie a najžiadanejšie boli s votkávanými vzormi so štylizovanými rastlinnými motívmi. Pod vplyvom osmanskej hegemónie sa v Uhorsku obohatila aj výšivková tradícia. Exotickí vyšívači a vyšívačky pracovali na dvoroch uhorských magnátov a vyšívali tureckým spôsobom odevy, čepce, bytové textílie, konské postroje a pod. Termín turecké vyšívanie pretrvával vo výšivkovej tradícii ešte do konca 19. storočia. Turci prinášali aj nové techniky spracovávania a farbenia kože, jej povrchového dekorovania, ktoré preslávili nielen uhorskú obuv, ale aj iné remeselné výrobky z kože.

MÓDA V MESTÁCH

So šíriacim sa protestantským hnutím nastávali zmeny aj v spôsobe odievania. Mestá, najmä s nemeckým obyvateľstvom na Spiši, Gemeri, v banských mestách stredného Slovenska, ale aj v mestách východného Slovenska Prešove, Bardejove, ako aj  v Bratislave boli prostredím šírenia nových myšlienkových trendov. Spôsob obliekania ovplyvňovali protestantské zásady, ktoré nabádali ľudí (či už šľachtického alebo meštianskeho pôvodu) k striedmosti a zdržanlivosti. Do odevného kánonu sa dostávali  najmä tmavé farby, zakrývané ženské dekolty a pretrvávalo zahaľovanie hlavy a spodnej časti tváre. Tmavý odev s bielou košeľou, okružím a manžetami sa nadlho stal symbolom protestantov nielen v Uhorsku. V mestách 16. a 17. storočia mali svoje dielne (varštaty) aj krajčíri zhotovujúci nemecký či uhorský odev. Tieto dve alternatívy boli v mestách na Slovensku najrozšírenejšie (obr. 9, obr. 10). Odievanie mešťanov určovali aj vrchnostenské nariadenia, ktoré určovali, ktoré materiály nemôžu nosiť mešťania, u žien zakazovali aj dlhé sukne a vlečky.