Uhorské dejiny nezadržateľne speli k moháčskej katastrofe (1526). Neschopnosť vládcov a šľachty zaistiť bezpečnosť krajiny spôsobili, že Uhorsko pod tlakom Osmanskej ríše takmer zmizlo z mapy Európy. Centrom kráľovstva a jeho jediným slobodným územím sa na ďalších 150 rokov stalo územie Slovenska. V Bratislave sídlila kráľovská kancelária, uhorská komora aj miestodržiteľská rada, konali sa tu zasadnutia snemu i korunovácie kráľov a kráľovien. Trnava sa stala sídlom ostrihomského arcibiskupa a Košice sídlom vojenského veliteľstva. Južné Slovensko bolo pohraničným územím, na ktorom sa ustavične odohrávali väčšie či menšie vojny, nájazdy a prepady. Prítomnosť tureckého nebezpečenstva v 16. a 17. storočí sa prejavila aj na pamiatkach renesančného slohu, ktoré však okrem niektorých výnimiek nedosiahli kvalitu svojich európskych vzorov. Je celkom pochopiteľné, že najvyššiu, priam svetovú úroveň, dosiahli pevnostné a fortifikačné stavby.
Myšlienky talianskej renesancie a humanizmu boli v Uhorsku známe už v druhej polovici 15. storočia. Ich nositeľom bol sám kráľ Matej Korvín. Jeho dvor v Budíne bol typickým dvorom renesančného vladára, ktorý sa zaujímal o umenie a vzdelanosť. Z jeho iniciatívy bola v Bratislave založená prvá uhorská univerzita (1465) Academia Istropolitana. Talianski a dalmátski majstri, ktorých kráľ zamestnával, šírili nové umelecké vzory do ďalších regiónov Uhorska. Renesančné tendencie realistického stvárnenia konkrétnych postáv našli rýchle uplatnenie na šľachtických epitafoch a náhrobných kameňoch už v 80. rokoch 15. storočia. V architektúre sa nový stavebný spôsob, ktorý uprednostňoval horizontalitu foriem, dostával do konfliktu s prežívajúcimi gotickými prvkami. Slohová dvojznačnosť sa najvýraznejšie prejavila na stavbe bardejovskej radnice (1505).
Zvýšená turecká hrozba prinútila mestá, hrady, kláštory, ba dokonca aj vidiecke kostoly intenzívne stavať alebo posilňovať svoje opevnenie. Skúsenosti talianskych inžinierov našli vynikajúce uplatnenie pri fortifikačných stavbách, ktoré museli odolať tureckej delostreľbe. Vytvorili úplne nové typy pevností na mnohouholníkovom pôdoryse so zemnými valmi, bastiónmi a ravelínmi. Ochranu zvyšovali široké priekopy. Na protiturecké pevnosti boli prestavané hrad Červený Kameň, bývalý kláštorný komplex v Bzovíku a Hronskom Beňadiku, hrad v Banskej Štiavnici. Novopostavené boli bastiónové pevnosti holandského a francúzskeho typu v Nových Zámkoch, Leopoldove, Komárne  a v Košiciach.
Vojny zrodili aj novú šľachtu. V službách Habsburgovcov, ktorí vyhrali boje o uhorský trón, dosiahli vysoké postavenie rodiny s menami ako Turzo (Thurzo), Pálfi (Pálffy), Révaj (Révay), Zaj (Zay), Ziči (Zichy), Andráš (Andrássy), Ilešházi (Iléšházy), Ňári (Nyári), Keglevič (Keglevich). Tieto rody ostali vo svojom postavení až do zrušenia poddanstva. Stali sa zároveň stavebníkmi nového druhu architektúry – kaštieľov, ktoré tvoria významnú súčasť pamiatkového fondu Slovenska vo všetkých regiónoch. Renesančné kaštiele v sebe často skrývajú staršie jadro gotickej tvŕdze, obytno-obrannej veže, ktorej zväčšením a pristavaním bočných krídel vznikol objekt nazývaný castellum – kaštieľ. Kompaktnosť celku sa dosahovala hradbovým múrom, čím stavba získala obrannú funkciu. V čase neprestajného vojnového ohrozenia bola obranná funkcia šľachtických obydlí nevyhnutná. Kaštiele však vznikali najmä ako pohodlnejšia alternatíva bývania, ktorá postupne nahradila obytnú funkciu hradov.
Stavebný vývin kaštieľov smeroval k typu blokovej stavby s dvoma alebo štyrmi vežami na nárožiach. Nemenej dôležitá reprezentatívna funkcia sa prejavila v otvorených arkádových chodbách a lodžiách, v architektonických a výtvarných detailoch. Na Slovensku sa ešte po druhej svetovej vojne nachádzalo vyše 400 kaštieľov. K tým najznámejším, ktoré si uchovali renesančnú formu, patria kaštiele Bytča, Plavecké Podhradie, Fričovce, Teplička nad Váhom, Kaštieľ Révayovcov v Trebostove, Kaštieľ v Topoľčiankach, Ostrá Lúka, Betlanovce, Halíč, Humenský kaštieľ, Strážky.
Renesancia bola obľúbená aj v mestách, kde sa stala slohovým prejavom reformácie. Okrem premeny katolíckych kostolov na protestantské ju sprevádzal vznik škôl, ktoré sa udomácnili v každom meste a mestečku. Požiadavka maximálnej strohosti pri evanjelických bohoslužbách si vynútila premenu gotického interiéru, v ktorom nástenné maľby zmizli pod vápenným náterom a gotické oltáre boli premiestnené na menej exponované miesta. Po roku 1681 mohli evanjelici používať len tzv. artikulárne drevené kostoly, ktoré dosiahli pomerne veľké rozmery a dnes patria medzi kultúrne skvosty strednej Európy (Svätý Kríž, Istebné, Kežmarok, Hronsek).