Realistická literatúra na Slovensku sa rozvíjala v rokoch 1870 – 1918. Jej nástup v porovnaní s európskym realizmom bol pre nepriaznivé porevolučné podmienky a silný vplyv romantických autorít oneskorený. Prvé výraznejšie generačné vystúpenie mladej realistickej generácie autorov (Koloman Banšell, Pavol Országh Hviezdoslav, Július Botto, Gustáv Dérer, Ján Alexander Fábry, Andrej Halaša, Daniel Lauček a i.) zo začiatku sedemdesiatych rokov (almanach Napred, 1871) bolo ešte poznačené poromantickými poetickými znakmi.
Dôležitú úlohu pri formovaní literárnej kritiky, teórie a estetiky literárneho realizmu v slovenskej literatúre po roku 1878 zohral centrálny literárny časopis Orol, ktorý otvoril publikačný priestor mladej generácii autorov, predovšetkým Pavlovi Országhovi Hviezdoslavovi, Svetozárovi Hurbanovi Vajanskému, Jozefovi Škultétymu a ďalším.
Slovenská literatúra obdobia realizmu bola vnútorne diferencovaná. Tvorili ju zakladajúca generácia realizmu (Pavol Országh Hviezdoslav, Martin Kukučín, Svetozár Hurban Vajanský, Teréria Vansová. Elena Maróthy-Šoltésová), generácia neskorého realizmu (Jozef Gregor Tajovský, Božena Slančíková-Timrava, Janko Jesenský, Ladislav Nádaši-Jégé), medzigeneračná skupina básnikov (Ondrej Bella, Horal /vl. m. Peter Dobroslav Bella/, Kýčerský /vl. m. Pavel Kokeš/, Somolický /vl. m. Izidor Žiak/, Tichomír Milkin /vl. m. Ján Donoval/, Ľudmila Podjavorinská, Dlhomír Poľský /vl. m. Andrej Majer/) a Slovenská moderna (Ján Botto /pseudonym Ivan Krasko/, Janko Jesenský, Jan Halla /pseudonym Ivan Gall/, František Votruba /pseudonym Ivan Klas/, Ľudmila Groeblová /pseudonym Ľudmila Osenská/, Vladimír Roy, Vladimír Hurban /pseudonym Vladimír Hurban Svetozárov/, Martin Rázus, Samuel Cambel /pseudonym Kosorkin/, Juraj Slávik /pseudonym Neresnický/, Vladimír Konštantín Hurban /pseudonym Vladimír Hurban Vladimírov/).
V poézii poetiku folklórnej poézie nahradila tendencia k poetike „artizmu“ a k moderným lyrickým formám. Sylabický verš bol nahradený prízvučnou prozódiou. Najvýraznejším zjavom slovenskej realistickej poézie bol Pavol Országh Hviezdoslav, ktorý písal tvarovo náročnú lyriku a epiku. Ivan Krasko spolu s ďalšími autormi generácie symbolistov (Vladimír Roy, Ivan Gall, Janko Jesenský) dáva dôraz na lyrické sebavyjadrenie, uvoľňuje prísnu stopovú organizáciu verša a vetnú intonáciu, stiera hranice medzi lyrikou a epikou.
Próza v realizme má dominantné postavenie. Reaguje na konfliktné pole spoločenských a individuálnych reakcií človeka na okolitú skutočnosť. Z autorov zakladajúcej generácie realistov sa S. H. Vajanský venoval vytvoreniu spoločenského románu, M. Kukučín epike tematicky ukotvenej v ľudovom prostredí, T. Vansová a E. M. Šoltésová reagovali vo svojich prózach predovšetkým na potreby ženskej časti čitateľskej verejnosti. U autorov generácie neskorého realizmu prioritu nadobudol tzv. pesimistický realizmus (B. S. Timrava, J. G. Tajovský, J. Jesenský) a modernistický typ prózy (J. Jesenský, I. Krasko, Ľ. Groeblová, S. Cambel). V dramatickej literatúre sa presadil predovšetkým model národno-ľudovej dramatiky (Ján Palárik, Samuel Bodický, Pavol Socháň, Jozef Hollý, Ferko Urbánek, J. G. Tajovský), ktorý plnil viac osvetovo-vzdelávacie ako estetické funkcie. Na typ tzv. vysokej dramatiky (Hviezdoslav dráma Herodes a Herodias) nebolo vtedajšie prevažne vidiecke publikum dostatočne pripravené. Slovenská literatúra uvedeného obdobia rozvíjala aj populárnu literatúru a literatúru pre deti a mládež. Udalosťou historického významu bolo vydávanie skutočne prvého detského časopisu na Slovensku Včielka (1878 – 1883).