Začiatky nezávislej experimentálnej scény možno datovať do prvých porevolučných rokov, keď vzniklo hneď niekoľko kultových súborov (najznámejšími sú Stoka, Hubris, GUnaGU, Balvan, A dato, Divadlo a.ha atď.). Väčšina zakladajúcich osobností vtedajších progresívnych súborov je dodnes aktívna na divadelnej scéne, hoci nie všetci ešte pôsobia v nezriaďovaných podmienkach (Viliam Klimáček, Viki Janoušková, Jozef Vlk, Blaho Uhlár, Anna Grusková, Zuzana Hájková, Anna Sedláčková, Miloš Karásek, Marta Poláková, Martin Ondriska…).
Zakladateľ a vedúca osobnosť súboru GUnaGU, Viliam Klimáček, je najuvádzanejším súčasným slovenským autorom, a to aj v kamenných divadlách, kým herci spolupracujúci s divadlom GUnaGU, autorské postupy divadla, druh humoru, súčasného jazyka či slangu a témy typické pre tvorbu tohto divadla preniesli z predstavení aj do televíznych zábavných formátov. Viliam Klimáček je okrem toho aj autorom mnohých hier, ktoré sa venujú historicky problematickým obdobiam Slovenska a záporným osobnostiam slovenskej histórie, čím celkovo prispel pestovaniu dokumentárnych línií v slovenskom divadle. Sledujúc vzor najmä nemeckého povojnového divadla, aj slovenské divadlo sa stáva platformou pre dôležitý spoločenský diskurz o chúlostivých kultúrno-historických zlomových obdobiach.
Divadlo Stoka a jej režisér Blaho Uhlár, obzvlášť tvorbou z polovice 90. rokov, výrazne ovplyvnili neskoršiu produkciu nezávislej scény. Vniesli aj do kamenného divadla postupy autorského divadla, kolektívnej improvizácie a nové tipy – postavy, ktoré sú často záporný hrdinovia doby. Stoka združovala osobnosti rôznych umeleckých zameraní – hudobníkov, výtvarníkov a literátov, ktorí experimentovali s divadlom ako vhodným prostriedkom na skúmanie a zobrazenie drastickým zmien, ktorými prechádzala post socialistická slovenská spoločnosti. Reflektovali náladu v spoločnosti po páde režimu, mamon, bujnejúci nacionalizmus, mafiánske praktiky politikov a celkový kultúrny úpadok spoločnosti. Stali sa autormi novej divadelnej estetiky, ktorej východiskami boli pokleslé žánre, paródia, koláž, fragmentárne rozprávanie, improvizácia. Sú významným predstaviteľom línie postdramatického divadla. Súbor prevádzkoval aj krčmu Stoka, ktorá až do zbúrania budovy fungovala ako miesto stretávania predstaviteľov nezávislej umeleckej scény a všetkých mladých ľudí a intelektuálov, ktorých okrem lásky k divadlu spájal aj odpor proti establishmentu a vtedajšej politike. Súbor úspešne vystúpil na viacerých medzinárodných festivaloch. Domáca divadelná kritika súbor a jeho význam však uznala až ex-post.
Búranie budovy, v ktorej súbor Stoky pôsobil, sa udialo počas výstavby novej, obchodno-nákupnej štvrte v širšom centre Bratislavy. K rozpadu samotného súboru okrem straty priestorov prispel aj odklon niektorých tvorcov od spoločnej poetiky a práca na vlastných umeleckých projektov. Dá sa povedať, že pôvodná Stoka vygenerovala niekoľko dôležitých zoskupení, ktoré dodnes hýbu dianim na nezávislej scéne. Režisér a vedúca osobnosť pôvodného súboru, Blaho Uhlár, si založil omladený súbor s rovnomenným názvom Stoka, s ktorým pôsobí v priestoroch Cvernovky. Bývalí členovia súboru Ľubo Burgr, Vlado Zboroň, Ingrid Hrubaničová, Vít Bednárik a Dada Gudabová spolu s hercom Milanom Chálmovským a najmä režisérom Dušanom Vicenom, ktorý dovtedy spolupracoval s poprednými amatérskymi súbormi Divadlom Ka v Tvrdošíne a Diskom v Trnave, založili Divadlo SkRAT. To aj s niekoľkými ďalšími občianskymi združeniami prevádzkuje kultúrne centrum A4 – nultý priestor v Bratislave. Laco Kerata, dramatik a režisér, tiež bývalý člen Divadla Stoka, spolupracoval isté obdobie so skupinou MED, neskôr so združením Non Garde so sídlom v Stredoeurópskom dome fotografie. Hudobníčka a autorka Lucia Piussi sa prestala venovať divadlu, venuje sa hudbe a literatúre, pokým Zuzana Piussi, ktorá pre Divadlo Stoka bola autorkou kostýmov a scény a neskôr vystupovala aj ako herečka je v súčasnosti popredná slovenská dokumentaristka a venuje sa najmä filmovej tvorbe.
Na poli alternatívnej hudobno-scénickej tvorby pôsobilo niekoľko pozoruhodných zoskupení. Hudobník Ľubo Burgr inicioval vznik experimentálneho zoskupenia Združenie Pre súčasnú operu, ktoré malo za ambíciu, uvádzať diela súčasných slovenských skladateľov scénicky (Martin Burlas, Daniel Matej, Peter Zagar). Skladateľ Marek Piaček vytvoril niekoľko scénicko-hudobných diel v spolupráci so spevákom Stanom Beňačkom alebo dramaturgom a autorom Martinom Ondriskom a v ostatnom čase sa venuje experimentálnej hudobno-scénickej tvorbe pre deti a mladých. Všetci spomínaní skladatelia pri inscenovaní svojich diel spolupracovali s tanečníkmi a choreografmi (známe sú napríklad spolupráce hudobníkov a tanečníkov: Monika Čertezni Horná – Marek Piaček, Petra Fornayová a Peter Machajdík)
Na experimentálnu tvorbu nadväzuje aj mladý skladateľ a performer Miro Tóth, ktorý s Marekom Kundlákom vytvára diela kombinujúce dokumentárne postupy a video art a mieša predhrané pasáže s improvizáciou.
Po zániku performatívneho zoskupenia Hubris, ktoré viedli Jozef Vlk a Martin Ondriska a ktoré pôsobilo na začiatku 90. rokoch v Bratislave v rôznych pre divadlo netradičných priestoroch, a ktoré spájalo tradíciu performancie, tanca a náročných filozofických textov, vznikol tanečný súbor Debris company, ktorého vedúce osobnosti sú režisér a hudobník Jozef Vlk a tanečnica a choreografka Stanka Vlčeková.
Počas 90. rokov z Vysokej školy múzických umení (VŠMU) vyšlo niekoľko osobností, ktoré významne ovplyvnili dianie na nezávislej scéne. Najvýraznejší medzi nimi, ktorí dodnes pôsobia, sú Rastislav Ballek, Ján Štrbák, Edo Kudláč, Soňa Ferancová, Zuzana Hájková, Marta Poláková, Šárka Ondrišová, Jozef Gombár, Silvester Lavrík, Viera Dubačová, Marián Amsler a mladšia generácia režisérov Ján Šimko, Iveta Jurčová, Alena Lelková, Júlia Rázusová ako aj absolventi českej Janáčkovej akadémie múzických umění (JAMU) v Brne Martin Čičvák a Viliam Dočolomanský. Všetci oproti minulosti priniesli posun v metódach práce a odklonili sa od striktne psychologického divadla, často stierajúc hranice medzi činohrou a fyzickým divadlom, tancom alebo na druhej strane medzi profesionálmi a amatérmi. Významným rysom nezávislej scény je silný autorský prístup, čiže tvorba vlastných textov/scenárov – predlôh na inscenovanie, alebo zameranie sa na inscenovanie súčasnej slovenskej a svetovej drámy. Aj tí absolventi VŠMU, JAMU alebo DAMU (najmä katedry Alternatívnej tvorby v Prahe), ktorí sú uznávaní v rámci oficiálnej scény na Slovensku a Česku, si svoje postupy, ktoré dnes uplatňujú v kamenných divadlách, vyskúšali na nezávislej scéne, keďže väčšina z nich viedla aj vlastný nezávislý súbor aspoň niekoľko sezón. Edo Kudláč založil divadlo J.A.V, neskôr phenomenontheatre, Ján Štrbák združenie Stromy, Viliam Dočolomanský, nositeľ prestížnej Európskej ceny za novú divadelnosť, sa usadil v Čechách, kde založil a vedie Farmu v jeskyni, Jakub Nvota Túlavé divadlo, Ondrej Spišák Teatro Tatro. Choreografka Zuzana Hájková v roku 1997 založila Štúdio tanca v Banskej Bystrici (dnes je riaditeľkou rovnomenného divadla so zriaďovateľom VÚC BBSK), a dlhé roky bola hybnou silou v mimobratislavskom regióne na poli súčasného tanca a tanečného vzdelávania. Zo Štúdia tanca a tanečného odboru na Konzervátoriu v Banskej Bystrici, ktoré tiež založila, vzišli poprední predstavitelia súčasnej nezávislej tanečnej a performatívnej scény, z ktorých mnohí sú úspešní medzinárodne (Peter Jaško, Tomáš Nepšinský, Lucia Kašiarová, Jaro Viňarský, Stanka Vlčeková, Dano Raček, Zuna Kozánková…). Choreografka Šárka Ondrišová sa k nezávislej scéne dostala opačným smerom, po niekoľkých úspešných sezónach na veľkých, komerčných javiskách, v roku 2007 založila nezávislé združenie, ktoré riadilo tanečné divadlo a tanečnú školu s názvom elledanse, a ktoré fungovalo do sezóny 2014/2015 v rekonštruovaných priestoroch bývalého bitúnku v Bratislave. Prešovské národné divadlo je projekt dramatičky Michaely Zakuťanskej a režisérky Júlie Rázusovej, ktorý združuje mladých tvorcov v meste Prešov, oslovuje mladého diváka témami vysoko aktuálnym najmä na východe krajiny ako masový odchod veľkého počtu ľudí za prácou a lepšími podmienkami do zahraničia, vysoká nezamestnanosť a pocit izolovanosti.
Projekty performerky a režisérky Slávy Daubnerovej, ktorá vystupuje pod hlavičkou divadla P.A.T., charakterizuje dôkladná dramaturgická príprava, dokumentárne východiská a následne snaha o komplexný, vizuálne bohatý scénicky tvar s veľmi výraznou pohybovou zložkou.
V roku 1998 absolventi herectva VŠMU založili študentskú scénu pod názvom Kaplnka s pravidelným programom a repertoárom, ktorá síce prezentovala iba školské projekty, ale od začiatku uvádzala dramaturgicky ambiciózny repertoár a značne prispela k propagácii a akceptácii autorskej tvorby a súčasnej drámy. Scéna pod týmto názvom zanikla s presťahovaním sa Divadelnej fakulty do nových priestorov, ale študentská tvorba sa naďalej prezentuje v školskom Divadle LAB.
Na Slovensku existuje viacero komunitných divadiel, ktoré sa tiež radia do nezávislej scény. Divadlo z Pasáže pracuje s ľuďmi s mentálnym postihnutím a je organizátorom medzinárodného festivalu komunitného divadla Arteterapia. Divadlo bez domova pôsobí v Pisztoryho paláci a pracuje s bezdomovcami a ľuďmi s telesným postihnutím a je organizátorom medzinárodného festivalu bezdomoveckých divadiel Error. Integrovaná tanečná skupina Len tak tak pracuje s ľuďmi s telesným postihnutím. Divadelné zoskupenie Nomantinels sa venuje LGBTI problematike.
Medzi alternatívne bábkové zoskupenia tvoriace pre dospelého diváka patria Dezorzové lútkové divadlo, ktoré pracuje s paródiou pokleslých žánrov a temnými témami, pokým zoskupenie Med a prach popredného bábkoherca Ivana Martinku usiluje o hudobno-poetické diela.
Medzi významné pouličné divadlá patria Túlavé divadlo režiséra Jakuba Nvotu a Teatro Tatro, vedené režisérom Ondrejom Spišákom, ktoré vystupuje vo vlastnej maringotke a spája tradíciu kvalitného činoherného divadla s cirkusovým umením a pouličnou klauniádou s hlavným mestom pôsobenia v Nitre.
Z divadiel venujúcich sa mladému divákovi sú významné bratislavské Divadlo LUDUS a Biele divadlo, ktoré okrem autorských a edukačných inscenácií poskytujú mládeži rôzne tvorivé divadelné kurzy.