Zatiaľ čo debuty Jána Johanidesa, Rudolfa Slobodu, Petra Jaroša, Ladislava Balleka a Vincenta Šikulu sú ovplyvnené modernizmom či neomodernizmom, na konci 60. rokov zaznamenávame v slovenskej próze i prvé pokusy o postmodernu.
Už v prvých knihách Pavla Hrúza Dokumenty o výhľadoch (1966) a Okultizmus (1968) nachádzame postmoderné prvky: intertextualitu, ironický postoj narátora, pluralitu hlasov, eklekticizmus jazykov a štýlov, prelínanie masovej a elitnej kultúry, nostalgiu za minulosťou, fragmentarizáciu textu, hru na úrovni slova, vety, celku i percepie atď. Hrúzova postava je často človekom z periférie spoločnosti, konfrontujúcim sa s mocou i vďaka svojej inakosti. Titul debutu Pavla Vilikovského Citová výchova v marci (1965) je podľa Petra Zajaca (z doslovu k vydaniu diela P. Vilikovského, 2005) parafrázou názvu románu Gustava Flauberta Citová výchova, ktorý odkazuje na román Jeana Jacquesa Rousseaua Emil alebo o výchove. Vilikovský využíva aj implicitné citácie vnútri poviedok a zároveň upozorňuje na relevantný problém svojej tvorby: i parodicky kreovanej citovosti (aj v nasledujúcich textoch, napríklad Eskalácia citu, 1989; Slovenský Casanova, 1991 – spoločne s Lajosom Grendelom; Krutý strojvodca, 1996). Postmoderna sa však na Slovensku v nasledujúcich rokoch nerozvinula pre mimoliterárne okolnosti – Pavel Hrúz nemohol z politických dôvodov publikovať, takisto nevychádzali niektoré texty Pavla Vilikovského napísané v 70. rokoch.