Systém verejnej podpory aktivít v oblasti súčasného tanca je spolu s neexistenciou stálej projektovej scény pre súčasný tanec (či neexistenciou inštitúcie presadzujúcej spoločné požiadavky spomínanej tanečnej komunity politickými nástrojmi) príčinou nemalého odlivu slovenských tanečníkov do zahraničia. Tento proces sa začal v druhej polovici 90. rokov a trvá dodnes, takže slovenský súčasný tanec rovnocenne (ak nie vo väčšej miere) existuje v cudzine. Väčšina tvorcov funguje na základe projektovej tvorby, keďže zakladať súbor so všetkými kladmi aj zápormi by bolo dosť riskantné. Získavanie podpory pre jednotlivé projekty je obmedzené. Granty Ministerstva kultúry Slovenskej republiky sa riadia rozpočtovými pravidlami, na čo nadväzuje napr. nemožnosť viacročného financovania. Veľa sa očakáva od Fondu pre umenie, ktoré MK SR zriadilo v roku 2015, so začiatkom poskytovania prvých dotácií v roku 2016.
Granty samosprávnych inštitúcii sú väčšinou obmedzené malým objemom finančných prostriedkov (Úrad Bratislavského samosprávneho kraja zaviedol relevantný grantový systém až v roku 2015). Medzinárodné projekty je možné financovať za pomoci Medzinárodného Vyšehradského fondu (IVF), Stredoeurópskej nadácie (CEF), programov EÚ na podporu kultúry či tzv. Nórskych granotv (Finančný mechanizmus EHP), ktoré sú však väčšinou zamerané len na veľké produkcie či projekty nadnárodného významu. Významnú úlohu vo financovaní tanečných projektov v 90. rokoch zohralo Sorosovo centrum pre súčasné umenie (SCCA). Stále častejšie využívajú choreografi možnosti medzinárodnej koprodukcie a tvorivých rezidenčných pobytov, hoci v porovnaní s inými krajinami v EÚ je účasť zahraničných produkčných domov na pôvodnej slovenskej tvorbe rôznou formou veľmi nízka.