„Základným cieľom komunistickej výchovy je všestranný rozvoj osobnosti, príprava aktívneho budovateľa komunistickej spoločnosti,“ píše Otto Čmolík vo svojej knihe Hry pre iskry a pionierov z roku 1973.

Jednou z vecí, ktorú nutno spomenúť pri hrách, najmä tých detských, je ich nezastupiteľná úloha vo vzdelávaní a výchove. Hry rozvíjajú všetky stránky detskej osobnosti; okrem spomínanej telesnej stránky majú vplyv tiež na intelektuálne schopnosti, estetické chápanie a socializáciu. Hry, ktoré majú formu napodobňovania činnosti dospelých môžu mať funkciu pracovnej výchovy, spolu s rekvizitami a hračkami prispievajú k technickým zručnostiam.

Čo sa týka mravnej výchovy, výraznú časť v histórii Slovenska zohráva socialistická výchova detí a mládeže. Komunisti identifikovali potenciál hier ako možnosť prostriedku pre ovplyvňovanie a kontrolu mladej generácie. Tak sa hry stali nástrojom pre vytváranie pre režim vhodného, socialistického človeka. Nezanedbávajúc zdôraznené prvky hier, ktoré prispievajú k rozvoju človeka, v komunistickom režime boli tieto hry patrične doplnené o  propagandistickú rovinu. Autori v tomto období sa nemýlia v tom, aké dôležité sú hry, avšak podmieňujú ich ideológiou a politickým smerovaním. „Najobľúbenejšie, najpotrebnejšie detské hry sú tie, v ktorých si deti sami určia cieľ hry: postaviť dom, cestovať do Moskvy, vyhnať bielogvardejca…“, píše Nadežda Konstantinovna Krupská, organizátorka sovietskeho školstva a manželka Vladimíra Iljiča Lenina.

Prichádza aj k vytvoreniu nových príručiek s odporúčanými hrami, ktoré by podporovali vtedajšie spoločenské a politické ciele. Nazývané výchovnými tematickými hrami, učia deti bežným potrebným veciam; čistote a hygiene, poznaniu fyzikálnych javov alebo spolupráci, ale nutno tiež uviesť tie, ktoré sa snažia napríklad o „vzbudenie úprimnej lásky k vojakom“, chcú „vštepiť deťom, že naša armáda je silná a naši vojaci sa neboja nepriateľa“, alebo pomocou stavby snehuliakov deti presvedčiť, že „deti nezamestnaných robotníkov v kapitalistických krajinách trpia zimou“.

Tieto hry boli tematické a usmerňované dospelými, čo súvisí s vytvorením organizácií pionierov, vedených Socialistickým zväzom mládeže a Komunistickou stranou Československa. Pionieri mali byť novou silou pre boj za práva vykorisťovaného proletariátu a tieto združenia mali úlohu deti a mládež nadchnúť pre úsilie o lepšiu budúcnosť. Pionierske hry sú premyslené a motivované tým, aby deti vtiahli do „skutočného sveta“ a sú ľahko zameniteľné s prácou (napríklad hry v prírode, ktorých súčasťou je vysádzanie stromčekov, alebo hry, v ktorých deti zbierali historicky cenné alebo zaujímavé materiály). Opierajú sa o metodiku výchovného procesu od sovietskeho pedagóga A. S. Makarenka, ktorý zdôrazňoval nutnosť hier v detskom kolektíve ako prostriedku k rozvíjaniu obrazotvornosti, fantázie a podľa ktorého aj pedagógovia majú povinnosť vedieť sa hrať.

“Analógové” hry ale samozrejme nevymizli s príchodom digitálnej éry a ich tradícia pokračuje dodnes, aj keď téma toho, či ich vytláčajú nové technológie, je prítomná vo viacerých oblastiach. Dnešné znepokojenie rodičov a pedagógov, ktorí majú pocit, že deti a mládež netrávia plnohodnotný čas hrami a činnosťami, ktoré majú pozitívny vplyv na vývoj ich osobnosti a obávajú sa negatívnych dôsledkov, ktoré môžu prichádzať s neprimeranou konzumáciou produktov, ktoré prináša digitalizácia.