Ing. arch. Viera Dvořáková, PhD.

Pre ľudovú architektúru na Slovensku je typická nesmierna výrazová pestrosť s množstvom rôznorodých znakov. Možno povedať, že jej regionálny výraz, bohatosť foriem a symbolov je výsledkom vývoja za uplynulých zhruba tisíc rokov. Tento proces ovplyvňovali nielen prírodné, hospodárske, spoločenské, kultúrne, ale i geografické danosti našej krajiny.
Rôznorodý a veľmi členitý krajinný reliéf našej vlasti s výraznými rozdielmi nadmorských výšok, zrážok a teplôt, s rozličnými druhmi pôd, ako aj typmi pôvodnej flóry a fauny vytvoril základné predpoklady pre rozmanitosť foriem ľudového staviteľstva. V prvom rade tieto podmienky ovplyvňovali materiálovú základňu ľudovej stavebnej kultúry, rozdeľujúcu sa do dvoch základných skupín, pričom v oboch skupinách sa uplatňoval princíp využívania najdostupnejších zdrojov a surovín.
Do polovice 18. stor., vďaka bohatému výskytu lesných porastov, prevládalo budovanie drevených domov v oveľa väčšom rozsahu, ako sa zachoval do druhej polovice 20. stor. Drevené konštrukcie sa používali v celej severnej oblasti Slovenska a ich využívanie siahalo až do okrajových pásiem nížin charakteristických najmä hlinenými domami rôznych konštrukcií. V 20. stor. premenlivá myslená hranica medzi hlineným, resp. neskôr kamenným murovaným domom na juhu a dreveným domom na severe prebiehala viac-menej kopírujúc smer rovnobežiek približne nad stredným Považím a Pohroním, ponad stredný Spiš a dolný Šariš. Na rozdielny vonkajší výraz drevených konštrukcií vplývala najmä tá skutočnosť, či základný stavebný materiál pochádzal z listnatých alebo ihličnatých stromov. Nerovné steny z kmeňov listnatých stromov využívané v nižšie položených oblastiach (Šariš, Gemer, Novohrad, Hont, Tekov) vyrovnávali omazávaním z vonkajšej aj z vnútornej strany hlinou a natierali vápnom.
Konštrukcie z rovných ihličnatých stromov nebolo potrebné dodatočne vyrovnávať a stavby z nich si zachovávali charakteristický drevený zrubový vzhľad. Takisto napríklad aj pri použití tradičnej krytiny siahali naši predkovia po najjednoduchšie dostupných zdrojoch: v severných oblastiach to bol drevený šindeľ, mäkko modelujúci strešný plášť, v južných zas mohutné strechy pokrývala hrubá vrstva slamy alebo tŕstia.
Popri vplyve geomorfológie terénu na situovanie a usporiadanie sídel, ako aj na materiálové riešenie jednotlivých stavieb, druhú najvýraznejšiu zložku celkového obrazu vidieckych sídel prestavuje dispozičné riešenie a funkčné členenie základných skladbových prvkov vidieckych sídel, roľníckych domov, prípadne usadlostí. Ich ťažiskovú zložku tvorí roľnícky dvor, ktorý musel poskytovať rodine priestor nielen na bývanie, ale i na vykonávanie rozličných hospodárskych činností. Prirodzenou nevyhnutnosťou bola sebestačnosť a samozásobovanie rodiny. Historickým vývojom a sociálnymi podmienkami podmienené postupné rozdrobovanie pozemkov výrazne ovplyvňovalo základný charakter zástavby celého sídla i jednotlivých parciel. Usporiadanie zástavby sa vyskytuje v rozmanitom riešení – od jednostranne zastavanej parcely s radením priestorov a objektov za sebou do jej hĺbky od verejnej komunikácie, s charakteristickými domami, orientovanými do ulice štítmi cez uhlovú zástavbu vytvárajúcu charakteristické uličné línie domoradí, dvojstranne zastavané parcely až po uzavretú formu zástavby dvora. Na stavebné typy, ako aj na konštrukčné a technologické princípy vplývali aj iné faktory, napríklad viaceré vlny kolonizácie a cudzie etniká, ktoré prinášali so sebou nové princípy a prvky riešení dispozícií i konštrukcií. Základnou požiadavkou bola však účelovosť riešení a dostupnosť stavebného materiálu, takže jednotlivé regióny Slovenska boli charakteristické typickým výrazom zástavby dedín.
Posledná štvrtina 20. stor. súvisí so systematickou snahou o ochranu najhodnotnejších súborov ľudovej architektúry formou pamiatkových rezervácií ľudovej architektúry. Vláda Slovenskej republiky postupne vyhlasovala pamiatkovú ochranu v obciach Čičmany, Podbiel, Ružomberok-Vlkolínec, Ždiar (v roku 1977), Osturňa, Špania Dolina (1979), Sebechleby-Stará Hora, Veľké Leváre (1981), Brhlovce (1983), Plavecký Peter (1990). V súčasnosti sú pamiatkové rezervácie ľudovej architektúry v 10. obciach. Predstavujú viaceré, hoci nie všetky charakteristické oblasti našej ľudovej architektúry.

Objekt s muzeálnou expozíciou, Brhlovce
Rezervácia ľudovej architektúry, Čičmany
Rezervácia ľudovej architektúry, Osturňa
Rezervácia ľudovej architektúry, Plavecký Peter
Rezervácia ľudovej architektúry, Podbiel
Rezervácia ľudovej architektúry, Stará Hora – Sebechleby
Rezervácia ľudovej architektúry, Špania Dolina
Rezervácia ľudovej architektúry, Veľké Leváre
Rezervácia ľudovej architektúry, Vlkolínec
Rezervácia ľudovej architektúry, Ždiar