Výrazný impulz pre rozvoj identity slovenskej literatúry malo tolerantné osvietenecké ovzdušie záveru vlády Márie Terézie (1740 – 1780) a reformy Jozefa II. (1780 – 1790). Boli založené viaceré učené spoločnosti a tlačené periodiká. V Bratislave začali v roku 1783 vychádzať po česky písané Prešpurské noviny, banskobystrická učená spoločnosť Societas slavica založila mesačník Staré noviny literního umění (1785). Svoje ročenky vydávali rozličné učené spoločnosti, z ktorých najvýznamnejšia bola nadregionálna učená spoločnosť Slovenské učené tovarišstvo, združujúca katolícku inteligenciu. S touto spoločnosťou je spojený prvý pokus o kodifikáciu spisovnej slovenčiny. Jeho autorom bol Anton Bernolák, ktorý na báze kultúrnej západoslovenčiny zostavil slovenskú gramatiku a päťjazyčný slovník. Pre zástancov tejto kodifikácie sa ujal termín bernolákovci a pre bernolákovský jazyk zasa termín bernolákovská slovenčina. Pred bernolákovcami mal neúspešný pokus o kodifikáciu slovenského literárneho jazyka Jozef Ignác Bajza, ktorý v ňom napísal svoj úspešný román René mláďenca príhodi a skúsenosťi (1784 – 1875). Autori evanjelického vyznania pokračovali v tradícii používania češtiny ako literárneho jazyka.
Literárno-estetickú situáciu na Slovensku začiatkom 19. storočia reprezentuje najmä Bohuslav Tablic v diele Poezye. Paměti česko-slovenských básnířův aneb veršovcův (1806 – 1812). Ide o prvé dejiny poézie v národnom jazyku, z ktorých vychádzali a nadväzovali na ne i neskoršie generácie literárnych historikov. Básnická zbierka dvojdomého autora Pavla Jozefa Šafárika Tatranská múza s lýrou slovanskou (1814), ktorý patrí rovnako do slovenskej ako českej literatúry, prezentuje racionalistický životný postoj k problematike slovenského a slovanského sveta. Šafárik patril spolu s bernolákovcami a Františkom Palackým k presadzovateľom časomerného prozodického systému. K dominantným autorom osvietenecko-racionalistickej ideovo-estetickej orientácie patrí autor veselohier a satirického románu Bendegúz (1841) Ján Chalupka a autor románu Faustiáda (1864) Jonáš Záborský. Výnimočné postavenie medzi autormi estetiky klasicizmu v slovenskej literatúre má básnik Ján Hollý, ktorý vyskúšal možnosti bernolákovskej slovenčiny v troch národných eposoch Svatopluk (1833), Cyrillo-Methodiada (1835), Sláv (1839) a v ďalších žánroch klasicistickej poézie (idyly, ódy elégie a i.).