Architektúru na území Slovenska determinovalo koncom 18. a začiatkom 19. storočia viacero významných spoločenských okolností. Boli to jednak reformy spojené s panovaním Jozefa II., ktoré naštartovali modernizáciu uhorskej spoločnosti, pokrok techniky, rozvoj priemyslu a dopravy, ktoré ovplyvnili hospodárstvo a nakoniec znovuobjavenie antickej tradície ako inšpirácie a umeleckého vzoru. Jozefínske reformy sa okrem iného premietli aj do výstavby nových kostolov reformovaných cirkví či židovských synagóg a viedli tak vývoju nových stavebných typov. Pre protestantské kostoly boli charakteristické prehľadné centrálne, resp. len mierne predĺžené chrámové priestory lemované dvoma poschodiami chórov. Vyznačovali sa veľkou kapacitou miest. Interiéry mali len minimum dekorácií, ktoré sa zväčša obmedzili na zvýraznené hlavice pilastrov a jednoduché rímsy. Prostý bol aj ich vonkajší vzhľad. Charakterizovali ho vysoké strechy bez veží a fasády s jednoduchými oblúkovými oknami a prostým portálom nad vstupom. Medzi charakteristické ukážky kostolov reformovanej cirkvi patrí Veľký evanjelický kostol v Bratislave, ktorý postavili ešte v roku 1776 podľa návrhu Mateja Walcha alebo evanjelický kostol v Banskej Štiavnici, Banskej Bystrici či v Levoči, ktoré na Walchovu koncepciu nadväzujú. Skúsenosť s navrhovaním veľkého zhromaždovacieho priestoru mohol Walch využiť aj pri návrhu novej budovy bratislavského mestského divadla, ktorým ho poverili v 70. rokoch 18. storočia. Jednoduché klasicistické formy a racionálne usporiadanie pôdorysu uplatnil zase na svojom poslednom diele bratislavskom lýceu. Štruktúra stavebných objednávok bratislavského staviteľa Mateja Walcha dobre ilustruje rozšírenie okruhu investičnej činnosti od cirkevných a šľachtických stavieb k verejným budovám, akými boli školy, divadlá alebo župné domy. Medzi prvé príklady uplatnenia klasicistických foriem na verejných budovách patrí župný dom a radnica v Košiciach (J. Lang, 1779 – 1780), reduta v Kežmarku (1818) či župný dom v Levoči (A. Povolný, 1830), ale aj mestské divadlá v Košiciach (1789) a Trnave (1831). Pozoruhodnou ukážkou uplatnenia klasicistických, presnejšie empírových foriem v našom prostredí je aj najstaršie dodnes zachované murované divadlo na Slovensku, malé empírové divadlo v areáli kaštieľa v Hlohovci (1802). Klasicistické formy však mali aj prvé industriálne i dopravné stavby. Spomeňme aspoň budovu konskej železnice v Bratislave (I. Feigler st., 1840) či najstaršie budovy železiarskych podnikov na Pohroní.
Vojnové konflikty, ktoré produkovali množstvo zranených, ale najmä nové poznatky v oblasti zdravotnej starostlivosti sa podpísali aj pod rozvoj kúpeľníctva. Prvé murované stavby v najstarších slovenských kúpeľoch, v Piešťanoch, Bardejove i v Sliači pochádzajú z prvých rokov 19. storočia a charakterizujú ich jednoduché pravouhlé dispozície s dlhými chodbami, stĺporadia, ploché pilastre a trojuholníkové štíty na priečelí. Príkladom takých prostých klasicistických foriem sú aj Napoleonské kúpele v Piešťanoch (1822).
Aj keď obdobie po napoleonských vojnách neprialo výstavbe šľachtických sídel, najucelenejšie a štýlovo najčistejšie prejavy klasicizmu nájdeme u nás na dvoch výnimočných kaštieľoch – v Dolnej Krupej a v Topoľčiankach. Kaštieľ v Dolnej Krupej dostal klasicistickú podobu po prestavbe v rokoch 1813 – 1822, ktorú pravdepodobne navrhol architekt Anton Pius Rigel (1789 – ?) silno ovplyvnený antickou a renesančnou palladianskou tradíciou. Reakciou na tieto vzory je aj jednoduchý vysoký portikus záhradného priečelia kaštieľa či divadlo vo forme antického chrámu, ktoré podľa jeho návrhu postavili v areáli kaštieli. Rigel sa podieľal aj na návrhu parku v anglickom štýle. Ten spolu s hospodárskymi stavbami predstavoval jedinečný štýlovo jednotný komplex, ktorý sa zvykne radiť k najhodnotenejším klasicistickým areálom na území Uhorska. Prakticky v rovnakých rokoch (1818 – 1825) klasicisticky upravili aj pôvodne renesančný kaštieľ v Topoľčiankach. Autorom prestavby bol popredný rakúsky architekt Alois Ludwig Pichl (1782 – 1856). Ten navrhol nové symetrické krídlo kaštieľa s centrálne umiestneným hlavným vstupom v podobe výrazného rizalitu s korintskými stĺpmi podopierajúcimi trojuholníkový tympanón na poschodí. Kruhová sála umiestnená na poschodí vrcholila kupolou, ktorú uzatvárala lucerna. Súčasťou klasicistického krídla bola aj knižnica zdobená súvislým pásom výjavov z antického umeleckého a vedeckého sveta pod stropnou rímsou a sériou búst antických osobností. Aj v Topoľčiankach dopĺňal budovu kaštieľa anglický park s neogotickým skleníkom, čínskym a klasicistickým pavilónom. Tieto odkazy na odlišné historické obdobia a kultúrne tradície však už do veľkej miery predznamenávali naladenie stavebníkov a architektov neskoršieho 19. storočia, keď sa stavebné umenie slobodne a viac-menej účelovo vracalo k rozličným historickým vzorom.