Slovenské národné divadlo začalo oficiálnu činnosť 1. marca 1920 premiérou opery Bedřicha Smetanu Hubička. V krátkej prvej sezóne uviedol operný súbor 20 premiér, prevažne inscenácií prevzatých z repertoáru Východočeského divadla riaditeľa Bedřicha Jeřábka.
V ďalšej sezóne 1921/1922 sa stal umeleckým šéfom opery vynikajúci český dirigent Milan Zuna. Počas jeho krátkeho bratislavského pôsobenia vzrástla interpretačná úroveň súboru. Čo sa týka dramaturgie, Zuna stál pred neľahkou úlohou vybudovať kmeňový repertoár a získať si priazeň vkusovo konzervatívneho bratislavského obecenstva, ktorého gros tvorili občania nemeckej, maďarskej a českej národnosti, Napriek tomu sa odvážil aj k ambicióznejším projektom. K najvýznamnejším chvíľam tohto obdobia patrilo naštudovanie Janáčkovej Káti Kabanovej len dva roky po brnianskej svetovej premiére, mimoriadne priaznivo hodnotené i samotným autorom. Vzhľadom na to, že sa divadlo od počiatkov potýkalo s ekonomickými problémami, nadriadené orgány ponúkli zmluvu súkromnému podnikateľovi, skladateľovi a dirigentovi Oskarovi Nedbalovi.
Oskar Nedbal v Bratislave v plnej miere uplatnil vynikajúce dirigentské schopnosti i bohaté medzinárodné kontakty. Pod jeho vedením nastal rýchly umelecký rozvoj opery SND. Dobudoval sólistický súbor angažovaním osobností, ako Dobřena Šimánová, Bronislav Chorovič, Roman Hübner, Zdeněk Ruth-Markov, Mária Peršlová a ďalší. Angažoval tiež prvého slovenského operného sólistu Janka Blaha (1924) a Helenu Bartošovú, prvú absolventku Hudobnej a dramatickej akadémie z vokálnej triedy profesora Josefa Egema (1926). Zorganizoval zájazdy opery SND do Prahy, Viedne, Madridu a Barcelony. V SND hosťovali významné dirigentské a sólistické osobnosti (Emma Destinová, Mme. Charles Cahier, Karel Burian, Karl Norbert Novotný, Dimitrij Smirnov, Leo Slezák, Georgi Baklanoff, Pietro Mascagni). Popri osvedčenom svetovom repertoári a českej tvorbe sa Oskar Nedbal zasadil o uvedenie prvých diel slovenských autorov, Kováča Wielanda Jána Levoslava Bellu, ktorý sa prvý raz dostal na javisko roku 1926, takmer štyridsať rokov po dokončení, a Detvana Viliama Figuša-Bystrého (1928).
Aj Oskar Nedbal sa musel vyrovnávať s veľkými finančnými problémami, vyplývajúcimi popri inom z nízkej štátnej subvencie, a zároveň s nepriazňou časti odbornej obce voči svojej osobe. V roku 1928 prebral vedenie opery SND Oskarov synovec Karel Nedbal. Jeho desaťročné pôsobenie patrí k najpozoruhodnejším obdobiam histórie SND. Na rozdiel od predchodcov bol sčasti ušetrený od finančných peripetií – jednak vďaka zvýšenej štátnej dotácii, ale tiež vďaka úspešným podnikateľským aktivitám riaditeľa SND Antonína Drašara. Hoci dobová kritika sa stavala odmietavo k Drašarovej orientácii na operetu, faktom je, že ziskami z operetných produkcií vytváral podmienky pre dramaturgické a inscenačné experimenty v opere.
Umelecký šéf opery SND Karel Nedbal profiloval pozoruhodnú opernú dramaturgiu 30. rokov významnými dielami klasickej opernej literatúry – Gluckov Orfeus a Eurydika, mozartovský cyklus, smetanovský cyklus, Wagnerove operné drámy, Verdiho neskoré diela, francúzska a ruská klasika. Priekopnícky uvádzal súčasnú tvorbu Leoša Janáčka (popri známych dielach Jej pastorkyňa, Káťa Kabanová tiež Líška Bystrouška a Z mŕtveho domu), Richarda Straussa (Elektra, Salome, Gavalier s ružou, Ariadna na Naxe), ba aj vyslovené novinky, ktorých uvedenie zapísalo bratislavskú operu do historického medzinárodného kontextu – česko-slovenská premiéra Prokofievovej Lásky ku trom pomarančom (1931), po Štokholme druhé zahraničné javiskové uvedenie Šostakovičovej Ruskej lady Macbeth (1935), či pohotové a inscenačne vynikajúce uvedenie víťazného diela skladateľského konkurzu milánskej La Scaly, Roccovho Dibuka (1937).
Na vysokej interpretačnej úrovni sa stabilizoval sólistický súbor. Pribudli ďalšie osobnosti – Arnold Flögl, Milada Formanová, Marie Řezníčková, Jaroslav Jaroš, Karel Zavřel. Postupne sa začínajú uplatňovať i prví slovenskí absolventi Hudobnej a dramatickej akadémie, žiaci pedagóga takmer celej prvej generácie operných spevákov Josefa Egema – Nelly Bakošová, Štefan Hoza, Margita Česányiová, Zita Frešová, Žofia Napravilová, Mária Kišonová-Hubová.
Karel Nedbal venoval veľkú pozornosť scénickej podobe naštudovaní. K najvýznamnejším inscenáciám histórie opery SND patria práce avantgardného činoherného režiséra Viktora Šulca, v ktorých divadlo prvý raz prerástlo rámec prvoplánovej ilustrácie – Zemlinského Kriedový kruh, Gounodov Faust a Margaréta, Offenbachove Hoffmannove poviedky, Šostakovičova Ruská lady Macbeth, Beethovenov Fidelio, Roccov Dibuk, Mozartova Čarovná flauta. Na niektorých operných naštudovaniach spolupracoval aj jeden zo zakladateľov modernej česko-slovenskej scénografie František Tröster.
Opera SND v ére Karla Nedbala výrazne vstupovala do kontextu stredoeurópskeho operného divadla. V SND hosťovali prominentné sólistické a dirigentské osobnosti – Otakar Mařák, Maria Németh, Jarmila Novotná, Zinka Kunc-Milanov, Richard Tauber, Sándor Svéd, Fjodor Šaljapin, Richard Strauss a mnohí ďalší.
Významnejšie bratislavské premiéry 30. rokov reflektovali pražskí a viedenskí kritici. Súbor SND každoročne účinkoval vo viedenskom Stadttheater, Raymund-Theater alebo vo Volksoper, ktorá recipročne pravidelne hosťovala v Bratislave.
Pôsobenie Karla Nedbala v opere SND ukončili politické udalosti jesene 1938 a následný odchod českých umelcov zo Slovenska.
Po rozbití Česko-slovenskej republiky sa súbor opery SND ocitol v mimoriadne ťažkej situácii. Všetky umelecké zložky poznačila silná migrácia. Popri Karlovi Nedbalovi odišli dirigent Zdeněk Folprecht, českí orchestrálni hráči, zboroví speváci, tanečníci. Výrazne sa oklieštil sólistický súbor. Z protagonistov predchádzajúceho obdobia ostali českí basisti Arnold Flögl a Zdeněk Ruth-Markov, slovinská altistka Mária Peršlová, tenorista František Hájek, ako stály hosť vystupovala Milada Formanová. Zo slovenských sólistov mali bohatšie skúsenosti len manželia Janko Blaho a Helena Bartošová.
Umeleckým šéfom opery SND sa stal dirigent Josef Vincourek, rozhodujúce slovo v otázkach koncepčných, programových, dramaturgických, prevádzkových i personálnych mal však dramaturg a sólista Štefan Hoza. Podobne ako začiatkom 20. rokov Milan Zuna, aj aktuálne vedenie opery SND stálo pred úlohou osloviť nové, v národnostnej skladbe zmenené publikum. Sezóna 1939/1940 priniesla prvé znaky umeleckej konsolidácie. Uskutočnil sa nábor do operného zboru, doplnil sa sólistický súbor. Popri skúsených sólistoch z minulého obdobia, ktorí v divadle ostali, sa k veľkým operným postavám dostali Drašarove operetné hviezdy Margita Česányiová a Štefan Hoza. Najlepšie spevácke roky prežívala Zita Frešová-Hudcová, stúpala hviezda Márie Kišonovej-Hubovej. Sólistami súboru boli tiež Mária Medvecká, Ludvika Svobodová-Dubovská, Gizela Veclová, Jelizaveta Evertová, Janka Gabčová, Dita Gabajová, Rudolf Petrák, Emil Schütz, Franjo Hvastija, Imrich Gál, Boris Jevtušenko, František Zvarík. Za dirigentským pultom sa popri Josefovi Vincourkovi striedali Juraj Viliam Schöffer a Ladislav Holoubek, niekoľko operiet a baletov dirigoval začínajúci talentovaný Tibor Frešo.
Nezmenšila sa ani intenzita uvádzania ľahšieho repertoáru. Operetnú produkciu režírovali Drahoš Želenský a František Krištof-Veselý, interpretačne sa uplatnili Margita Česányiová, Mária Kišonová-Hubová, Gizela Veclová, Renáta Šimanová, František Krištof-Veselý, Štefan Hoza, František Dibarbora, Štefan Figura a ďalší. Toto obdobie je významne spojené s domácou tvorbou skladateľa slovenskej operety a populárnej piesne Gejzu Dusíka (Tisíc metrov lásky, Keď rozkvitne máj, Modrá ruža, Pod cudzou vlajkou, Turecký tabak, Osudný valčík, Tajomný prsteň). Svoje miesto naďalej mala aj veľká klasická opereta Johanna Straussa, Franza Lehára, Emericha Kálmána.
Koniec vojny znamenal i koniec dobrých časov operety. Oficiálnym spoločenským stanoviskom sa stala jej negácia ako prežitku meštiackej kultúry a opereta opustila javisko Slovenského národného divadla.
Poslovenčenie opery SND si v priebehu sezóny 1938/1939 vynútilo rozsiahlu prekladateľskú akciu. Autormi prekladov boli umelci z radov operného súboru – Ladislav Holoubek, Štefan Hoza, Arnold Flögl, režisér a dramaturg činohry Ferdinand Hoffmann i spisovatelia Jarko Elen, Andrej Žarnov, Mária Rázusová-Martáková, Ján Poničan.
Na národnú operu spĺňajúcu najvyššie umelecké kritéria si Slovensko napriek priamemu iniciovaniu zo strany kultúrnych predstaviteľov štátu muselo ešte počkať. V období Slovenského štátu SND uviedlo tri javiskové diela Ladislava Holoubka, vyjadrujúce sa už hudobnou rečou 20. storočia (Stella, Svitanie, Túžba), operu Jozefa Rosinského Čalmak, v dôstojnej podobe sa na javisko znovu dostal aj Bellov Kováč Wieland, no z rôznych dôvodov žiadne z nich nenaplnilo kánony reprezentatívneho národného titulu.
Prvé povojnové sezóny sa niesli v duchu zvyšovania nárokov na kvalitu hudobnej zložky a vnášania modernejších divadelných prvkov do javiskového tvaru. Vedúcimi dirigentskými osobnosťami tohto obdobia boli vynikajúci chorvátsky dirigent Krešimir Baranović, po ňom sa na post šéfidirigenta po takmer štvrťstoročí vrátil Milan Zuna, začína sa rozvíjať dirigentský talent Ladislava Holoubka a Tibora Freša.
Udalosti februára 1948 a následná nadvláda estetiky socialistického realizmu a politicko-ideologických výkladov sa opery dotkli v menšej miere než činohry. Dramaturgiu 50. rokov poznačili v zmysle zvýšenej frekvencie diel spriatelených socialistických štátov. Schizofrénia doby najbolestnejšie zasiahla dielo, na ktoré slovenská kultúra tak úpenlivo čakala – operu, ktorá všetkými zložkami spĺňala atribúty slova „národná“, Suchoňovu Krútňavu. Dátum jej premiéry, 10. december 1949, je jedným z najdôležitejších medzníkov v histórii slovenskej kultúry. Ideológia si však veľmi skoro vynútila zásadné zásahy predovšetkým do obsahovo-morálnej podoby diela, ktorému sa vyčítala ponurosť námetu, idealistická zaťaženosť a kresťanský pseudohumanizmus. V prepracovanej podobe sa Krútňava uvádzala až do roku 1963, kedy tvorivý tím na čele s režisérom Branislavom Kriškom a dirigentom Jánom Valachom rehabilitoval pôvodnú verziu, okrem návratu rámcujúcich činoherných postáv Básnika a Dvojníka. Premiéra kompletnej rekonštruovanej verzie diela sa uskutočnila pri príležitosti autorovej storočnice, v roku 2008 v Štátnej opere Banská Bystrica. Tridsaťšesť mimoslovenských uvedení robia z Krútňavy najúspešnejšie dielo v histórii slovenskej opery, pričom domáce divadlá ju dosiaľ uviedli v štrnástich inscenáciách.
Sólistický súbor opery SND disponoval aj v 50. rokoch kvalitnými umelcami. K protagonistom vojnového obdobia postupne pribudli nové tváre – Anna Hrušovská, Marta Kurbelová, Anna Martvoňová, Štefánia Hulmanová, Nina Hazuchová, Oľga Hanáková, Gustáv Papp, František Šubert, Alexander Baránek, Bohuš Hanák, František Zvarík, Ferdinand Krčmář a iní.
Vedúcou režisérskou osobnosťou bol český režisér Miloš Wasserbauer, vychádzajúci z moderných európskych inscenačných poetík. Je to tiež obdobie, keď sa do popredia dostáva najvýznamnejší scénograf histórie slovenského divadelníctva Ladislav Vychodil. Po roku 1955 prichádzajú do SND prví absolventi opernej réžie na Vysokej škole múzických umení (VŠMU), profiloví tvorcovia nasledujúcich troch desaťročí, autori viacerých vynikajúcich inscenácií – Miroslav Fischer, Branislav Kriška a Július Gyermek.
60. roky, obdobie pred vstupom okupačných vojsk do Česko-Slovenska v auguste 1968, ktorý na dve desaťročia zvrátil spoločenský aj osobný život jeho občanov, predstavujú v histórii Slovenského národného divadla jedno z dramaturgicky najvyváženejších a najkoncepčnejších období. Nastal prudký rozmach pôvodnej slovenskej tvorby. Boli to diela pestré v zmysle generačného pohľadu, mnohostrannosti kompozičných postupov i divadelných modelov. Premiérovali sa Cikkerove vrcholné opery Vzkriesenie a Mister Scrooge, Holoubkov protifašistický Profesor Mamlock, Bázlikov lyrický Peter a Lucia či Andrašovanova Biela nemoc, dráma o nebezpečenstve absolútnej moci. Popri tituloch určených klasickejšie orientovanému divákovi patrilo –aj v dôsledku politického odmäku – významné miesto exkluzívnym titulom 20. storočia.
Opera SND mala v tom čase najvýkonnejší súbor v ČSSR. Vďaka výborným sólistom Imrichovi Jakubkovi, Jiřímu Zahradníčkovi, Gustávovi Pappovi, Andrejovi Kucharskému, Bohušovi Hanákovi, Jurajovi Martvoňovi, Ondrejovi Malachovskému, Gejzovi Zelenayovi, Margite Česányiovej, Márii Kišonovej-Hubovej, Anne Polákovej, Anne Martvoňovej, Anne Peňaškovej, Ľubici Baricovej, Oľge Hanákovej, Jaroslave Sedlářovej a ďalším mali aj naštudovania romantického repertoáru vysokú interpretačnú úroveň.
Dadaistickou opernou prvotinou slovenského skladateľa Juraja Beneša Cisárove nové šaty, dielom s významnými protitotalitnými alúziami, sa súbor na tri sezóny pre nadchádzajúcu rekonštrukciu rozlúčil s historickou budovou SND. Tú si vyžiadal stav, ktorý nezohľadňoval potreby modernej prevádzky. Opera bola nútená stiahnuť sa do činoherných priestorov Divadla Pavla Országha Hviezdoslava.
70. a 80. roky boli v slovenskej kultúre zložitým a kontroverzným obdobím. Treba však poznamenať, že v porovnaní s činoherným prostredím sa opery normalizácia dotkla okrajovo. Začiatkom 70. rokov sa oslabilo interpretačné zázemie – jednak z dôvodu emigrácie umelcov protestujúcich proti politickej situácii (Bohuš Hanák, Gejza Zelenay), ale aj v dôsledku prirodzenej generačnej výmeny.
Na druhej strane ide o obdobie, keď sa na čelo súboru postavila obzvlášť výrazná osobnosť – český dirigent Zdeněk Košler (1971 – 1976). Do histórie súboru sa zapísal štýlovými mozartovskými naštudovaniami (Cosi fan tutte, Don Giovanni), excelentnou Janáčkovou Vecou Makropulos, Beethovenovým Fideliom, Bartókovým Modrofúzom. Vo všeobecnej rovine mimoriadne pozdvihol celkovú hudobno-interpretačnú úroveň telesa, na operné javisko uviedol viacerých talentovaných mladých interpretov, generáciu Petra Dvorského a Sergeja Kopčáka. Popri skúsených sólistoch (Elena Kittnarová, Anna Starostová, Oľga Hanáková, Ľubica Baricová, František Livora, Pavol Mauréry, Ondrej Malachovský) sa v 70. a 80. rokoch formuje mladá generácia úspešných spevákov – Magdaléna Hajóssyová, Sidónia Haljaková, Marta Nitranová, Mária Turňová, Magdaléna Blahušiaková, Peter Dvorský, Peter Mikuláš, Sergej Kopčák, neskôr Ján Galla, Ľubica Rybárska, Ida Kirilová, Jozef Kundlák, Eva Jenisová a ďalší.
Z dramaturgie opery SND je zrejmá snaha o vyváženosť štýlových období. Významné miesto patrilo pôvodnej slovenskej tvorbe, uviedli sa nové Cikkerove diela (hoci ani jedno z nich už umeleckou hodnotou nedostihlo autorov vrcholný opus Vzkriesenie), hudobne a formovo nekomplikované Urbancove opery Pani úsvitu a Tanec nad plačom, Hatrikov Šťastný princ, Frešov Francois Villon a predovšetkým antiiluzívna, moderná, štylizovaná, v danom čase mravne a spoločensky výsostne adresná Benešova Hostina, najhodnotnejšie pôvodné dielo od čias Krútňavy a Vzkriesenia.
Režijno-výtvarnú podobu inscenácií až do konca 80. rokov limitovala uzavretosť tvorivého prostredia. Profil divadla, odhliadnuc od sporadických hosťovaní (Klaus Kahl, Václav Věžník, Karel Jernek, Günther Lohse, Bedřich Kramosil, Marián Chudovský), takmer výlučne určovali traja režiséri – Branislav Kriška, Miroslav Fischer a Július Gyermek. Ich spoločným menovateľom je nielen generačná príbuznosť (narodení 1931, resp. 1932), ale aj javiskový realizmus ako základné umelecké východisko, z ktorého sa vyvíjali individuálne rukopisy každého z nich. Divadelne najpozoruhodnejšími udalosťami tohto obdobia boli Kriškove štýlovo vycibrené inscenácie Veci Makropulos, Modrofúzovho zámku, Osudu zhýralca, Hostiny, Fischerove realistické koncepcie Salome, Elektry, Kataríny Izmajlovovej, Wozzeka či Gyermekove verdiovské inscenácie s prvkami svetelného bayreuthského divadla.
Pokojnú hladinu inscenačných zvyklostí na Slovensku prvýkrát rozvírila inscenácia Verdiho Rigoletta (1987) v réžii mladého ambiciózneho Mariána Chudovského a pripravila tak atmosféru na prijatie Bednárikovho výkladu Fausta a Margaréty (1989), inscenácie, ktorá sa kongeniálnou syntézou javiskových zložiek a dovtedy nevídanou divadelnosťou zapísala do histórie slovenskej opery. Súbor sa s ňou prezentoval aj v Edinburghu – na jednom z najdôležitejších divadelných festivalov v celosvetovom kontexte získal prestížnu cenu kritiky.
Revolúcia v Opere SND tesne predchádzala „zamatovej revolúcii“ v novembri 1989. Obdobie spoločensko-politických zmien po roku 1989 sa, prirodzene, premietlo aj vo fungovaní slovenskej kultúry. Na čelo opery sa postavil bývalý sólista opery Juraj Hrubant, ktorý s výnimkou krátkeho obdobia (1996 – 1998) ostal vo funkcii do konca sezóny 2001/2002. Dramaturgiu tohto obdobia v prevažnej miere profiloval divácky príťažlivý repertoár (Nabucco, Traviata, Rigoletto, Carmen, Tosca, Bohéma,…). Až do začiatku pôsobenia Mariána Chudovského na poste riaditeľa opery (2002) rezignovala opera, ktorej od vzniku samostatnej Slovenskej republiky prináležalo postavenie prvej a reprezentatívnej národnej scény, na uvádzanie pôvodnej slovenskej tvorby (s výnimkou Cikkerovho Vzkriesenia, Suchoňovej Krútňavy a troch rozprávkových opier), neuvádzala sa ani klasika 20. storočia. Dramaturgickými bonusmi poslednej dekády 20. storočia boli Monteverdiho Korunovácia Poppey, Debussyho Pelléas a Mélisanda, slovenská premiéra Boitovho Mefistofela, Thomasov Hamlet, Massenetov Werther, Verdiho Otello a Falstaff.
Režijne stálo toto obdobie predovšetkým na režisérovi prvej profesionálnej generácie Miroslavovi Fischerovi a mladom absolventovi Kriškovej triedy opernej réžie na VŠMU Pavlovi Smolíkovi.
Obrat v smerovaní Opery SND nastal s nástupom riaditeľa Mariána Chudovského (2002 – 2006). Divadlo sa otvorilo v zmysle dramaturgickej viacfarebnosti i plurality režisérskych názorov, so snahou zaradiť sa do súčasného európskeho kontextu. Na javisko sa dostali iné uhly pohľadu na operné dielo: výtvarne estetizujúca poetika Zuzany Lackovej-Gilhuus (Alcina), apelatívne moderné divadlo Martina Bendika (Hrad kniežaťa Modrofúza) či v slovenských reáliách revolučný Eugen Onegin Petra Konwitschneho. K najpozoruhodnejším projektom ostatného obdobia patrí koprodukčná inscenácia Opery SND a varšavskej opery, Gluckov Orfeus a Eurydika v réžii Mariusza Trelińskeho a scénickom riešení výtvarníka Borisa Kudličku.
Popri skúsenej generácii 80. rokov sa medzi kľúčových interpretov súboru SND na sklonku tisícročia zaradili Andrea Danková, Jolana Fogašová, Jitka Sapara-Fischerová, Iveta Matyášová, Jana Valášková, Denisa Šlepkovská, Martin Babjak, Michal Lehotský, Ľudovít Ludha, Sergej Tolstov a ďalší. Na zahraničné úspechy Petra Dvorského, Edity Gruberovej, Lucie Poppovej, Gabriely Beňačkovej či Sergeja Kopčáka nadviazali Miroslav Dvorský, Dalibor a Eva Jenisovci, Ľubica Vargicová, Sergej Larin. Na zahraničných javiskách sa úspešne uplatňuje aj najmladšia generácia slovenských spevákov – Adriana Kučerová, Jana Kurucová, Pavol Bršlík, Štefan Kocán a ďalší.
V súčasnosti Operný súbor Slovenského národného divadla pôsobí na dvoch scénach – v historickej budove SND a v opernej sále novej budovy SND, ktorá bola po dlhoročných komplikáciách a odkladoch slávnostne otvorená 14. apríla 2006. Od roku 2012 stojí na jeho čele renomovaný rakúsky dirigent Friedrich Haider, pod vedením ktorého výrazne vzrástla najmä technicko-štýlová vyspelosť orchestrálneho telesa.