SAMOSTATNÉ SLOVENSKO – VAZAL NEMECKA

Európou sa šíriaca nacistická ideológia postupne priniesla oklieštenie a zánik prvej Československej republiky Mníchovskou dohodou, čoho dôsledkom bolo vojenské obsadenie Čiech a Moravy vyhlásením Protektorátu a vznik slovenského štátu, ktorého postavenie  určovala ochranná zmluva s nemeckou ríšou.

Závislosť slovenského štátu od ríšskych rozhodnutí mala ďalekosiahle politické, hospodárske aj kultúrne dôsledky. Slovenská armáda sa zúčastňovala na vojenských operáciách nacistického Nemecka, pod nátlakom Nemecka sa na území slovenského štátu prijímali rasové zákony a prebiehali rozsiahle zmeny v hospodárskom živote. Politické a občianske slobody boli potláčané.      

OSUD „OBCHODOV NA KORZE“

Hitlerovské Nemecko malo za cieľ zlikvidovať viaceré národy a etniká a rovnako sa muselo postupovať aj na území Slovenska.  Už v apríli 1939 vyšlo nariadenie slovenskej vlády, ktoré definovalo pojem „Žid“. V septembri 1941 vyšiel tzv. Židovský kódex s 270 paragrafmi. Židom boli odňaté živnostenské licencie, skonfiškovaný poľnohospodársky majetok, priemyselné podniky, ale aj domový majetok vrátane odevov, šperkov, nábytku a umeleckých diel. Aplikácia rasových zákonov na Slovensku v praxi znamenala prevod majetku Židov do rúk Nežidov-Árijcov. Okrem odňatia majetku rasové zákony zakazovali Židom vychádzať na ulicu, zúčastňovať sa verejného života, navštevovať kiná, divadlá, tančiarne či kaviarne. Každodenným obrazom slovenských mestečiek boli Židia povinne označení žltými päťrohými hviezdami.  

Židia na našom území po stáročia spoluvytvárali mestský charakter a ako príslušníci strednej a vyššej vrstvy sa okrem hospodárskeho života aktívne zúčastňovali aj na spoločenskom a kultúrnom živote našej krajiny. Arizácia, teda násilné vyvlastnenie majetku Židom, najviac postihla drobný priemysel (píly, likérky, konfekčné domy) a najmä obchody.

Arizáciou boli zlikvidované aj niektoré renomované odevné podniky z čias prvej Československej republiky. Išlo napríklad o chýrne bratislavské firmy Módny dom Tausky, Módny dom Buxbaum, Módny dom Blau and Weinberger, firmu Weiss and Fürst, obchodný dom S. Braun, módny salón Dedeo a Löwy, pánskeho krajčíra Rosenzweiga a mnohých iných.

TEXTILNÉ PODNIKY

Hospodársky život za slovenského štátu bol prísne riadený a kontrolovaný. Najdôležitejšie priemyselné podniky a banky podliehali priamo nemeckému vedeniu. Slovensko sa však od okolitých štátov odlišovalo tým, že inflácia bola na vojnové pomery mierna a slovenská koruna bola žiadanou menou. Vláda sa počas celej vojny bránila zaviesť dôkladnú racionalizáciu zásobovania. Na prídel bol iba cukor, múka, chlieb, obuv a niekoľko ďalších tovarov, kým v okolitých štátoch sa prídelový systém viazal napríklad aj na spotrebu textílií a odevov. Kúpna sila väčšiny obyvateľstva však bola nízka, aj keď sa vláda usilovala zaistiť zamestnanosť viacerými spôsobmi a zvýšiť tak životnú úroveň.

Najväčšími textilnými priemyselnými podnikmi v tých rokoch boli bavlnárske závody v Ružomberku a v Bratislave textilné závody Danubius, vlnárske závody v Trenčíne, Žiline a Rajci, cvernovka v Bratislave a v Kežmarku ľanársky závod. Pletený a tkaný tovar vyrábali podniky v Bánovciach nad Bebravou a v Martine firma Slovenka, úpletovú – trikotovú bielizeň a metrový tovar v Banskej Štiavnici firma Tricota (neskôr Svetro). Firma Dunaj v Bratislave vyrábala pletený tovar (detské, dámske a pánske odevy).

Textilníctvo bolo počas slovenského štátu výrazne poznačené vojnou. Keďže dovoz klasických textilných surovín mal ťažkosti, začala ich nahradzovať výroba umelých vlákien. Vo Svite pri Poprade sa z celulózy vyrábali viskózový hodváb (svit), umelé vlákno charakteru vlny (slovina), umelé vlákno charakteru bavlny (svitna), priehľadná textília (priesvit) a umelohodvábna priadza. V Bratislave vznikol aj na európske pomery progresívny podnik na výrobu umelého vlákna bavlneného typu – vistry. Náhradné umelé vlákna sa vyrábali aj v Senici. Zvýšenie výroby umelých vláken poznačilo aj dobovú módu. Z umelých hodvábov sa šili šaty, blúzky, nočná bielizeň, šatky a umelá vlna slúžila na výrobu metráže vhodnej na obleky a kostýmy.

Najväčším výrobcom bol Baťa, ktorý v roku 1943 zamestnával 3 115 ľudí vo výrobe obuvi, spracovaní vlny a výrobe umelého vlákna. V Šimonovanoch (dnešné Partizánske, počas vojny Baťovany) Baťov závod dobudúval výrobné haly a novú bytovú štvrť pre zamestnancov. Baťove závody na výrobu obuvi prosperovali aj na úkor menších podnikov. V tom čase mali firmy na výrobu obuvi bežne 20 až 40 zamestnancov. Obuv sa pre nedostatok kože začala zhotovovať z rôznych náhradných materiálov a v tom boli Baťove závody veľmi progresívne. Vyrábali sa topánky s drevenou podrážkou,  vrchná časť sa kombinovala s vlnou, plátnom, textilnou priadzou, ale aj s lykom.   Módnymi sa tak stali váľanky – plstené čižmy, a plátenky – topánky z hrubšieho plátna. Dámske lodičky a poltopánky sa tiež vyrábali z náhradných materiálov a práve firma Baťa z nich vďaka reklame urobila módny trend.

Viaceré odevné závody prežili rozpad Československa a ich výroba pretrvala aj počas existencie slovenského štátu. Disponovali sieťou predajní v slovenských mestách a inzerovali v dobovej tlači. Napriek tomu, že niektoré z nich prevzal nemecký kapitál, zaužívané značky pretrvali a firmy naďalej zamestnávali obyvateľov Slovenska. V roku 1939 otvorili v Trenčíne pobočku českého podniku Nehera, ktorú vlastník nakoniec musel odpredať nemeckej firme Hanisch, ale obchodná značka fungovala naďalej. V dobovej tlači sa prezentovala ako slovenská firma, mala 300 zamestnancov. V Púchove sa koncom vojny začala šiť konfekcia českej firmy Rolný, ktorá pretrvala v Čechách ešte od monarchie. V Hlohovci existoval odevný podnik na výrobu zvrchníkov a kostýmov Sbor. V Prešove bol založený nový odevný podnik Magura, ktorý sa z malej dielne vypracoval na firmu s mnohými predajňami na Slovensku.

Konfekčné domy ako Nehera alebo Rolný mali za cieľ najmä masovú výrobu a kvalitou sa nevyrovnali ručne šitým odevom na mieru. To isté platilo aj pre obuv. Výrobky firmy Baťa boli určené pre nižšiu strednú vrstvu.

NAJLEPŠIE „ŠITÉ NA MIERU“

Najviac cenenými ostávali stále odevy zhotovené na mieru. Dámy a páni si naďalej dávali zhotovovať obleky, košele, kostýmy, šaty a blúzky u krajčíra. V dobovej tlači možno vidieť, že v každom regióne Slovenska boli viaceré druhy služieb tohto typu. Existovali krajčírstva, v ktorých majster a jeho pomocníci podľa modelu ušili odev, vedeli poradiť v strihu, orientovali sa aj novinkách. Ďalšou skupinou boli väčšie krajčírstva, ktoré zhotovovali odevy vo väčšom, akési malé konfekčné domy. V prípade, že ponúkaný odev nesadol, promptne urobili úpravu. Okrem toho existovali krajčírske salóny, ktoré mali ambíciu byť viac „nóbl“. Svedčil o tom výklad, formy reklamy v tlači, kvalita látok, jemnejšie prepracovanie detailov, spôsob komunikácie s klientom a samozrejme aj cena. Dokonalo padnutý odev ako u mužov, tak aj u žien bol prejavom elegancie, normou dobrého vkusu.

Mnohé rodiny aj preto zamestnávali krajčírky, pravidelne prichádzajúce do ich domácnosti. Okrem bežnej údržby odevov a prešívania, často zhotovovali odevy na mieru. Šatník ženy obohatili o jednoduchšie kusy, zatiaľ čo lepšie situovaná domáca pani si večerné šaty, kabát alebo kostým dala ušiť na mieru v krajčírskom salóne.

HRANATÉ PROPORCIE

Militantná atmosféra Európy sa koncom tridsiatych rokov premietla aj do módnej siluety. Predovšetkým začala nadobúdať výrazne hranaté tvary v ramenách ako aj prvky príbuzné s vojenskou uniformou. Objemné hranaté ramená dodávali ženským postavám strohosť a mužskosť. S obľubou sa akcentovali nielen na kabátoch a kabátikoch, ale aj na šatách a blúzkach. Hranatosť  ramien sa zväčšovala vypchávkami tak, ako to v ženských odevných siluetách doposiaľ nikdy nebolo. Statočnosť, silu a odvahu museli v časoch vojny preukázať aj ženy a to nielen činmi, ale aj odevom.

Rafinovanosť módnych tvorcov bola i napriek tejto maskulinizácii viditeľná na detailoch strihu vrchných častí odevov – blúzok, pulóvrov a vrchných častiach šiat. Eleganciu dodávali odevu najmä rôznorodo riešené sedlá šiat a blúzok, napríklad riasením, asymetriou, prepletaním, uzlením  apod. V kontraste s ramenami pomáhali formovať efekt útleho drieku, ktorý dodával ženskej siluete krehkosť.

Celkovú siluetu v tvare X dotvárala v spodnej časti sukňa, ktorá bola na denné nosenie oproti móde tridsiatych rokov kratšia, približne po kolená.

Veľmi rozšíreným typom dámskeho odevu bol kostým, ktorý niektorými detailmi (výrazné gombíky, vrecká, epolety) mohol pripomínať uniformu. Dámske saká, podobne ako pánske, boli doplnené v zadnej časti o dekoratívny pásik, obľúbené boli saká s protizáhybom v chrbtovej časti. Rozlišovalo sa medzi anglickým kostýmom, ktorý bol striedmejší v strihu saka a doplnený o jednoduchšiu, skôr rovnejšiu sukňu, a francúzskym kostýmom, ktorého strihové riešenie bolo celkovo náročnejšie a nápadnejšie.

Kostýmy boli vhodným denným oblečením, či už do práce, na bežné, ale aj na neštandardnejšie denné príležitosti (návšteva výstavy alebo formálnejšie stretnutie). Šaty sa na bežné denné príležitosti najviac nosili od jari do jesene. Na denné príležitosti sa nosili kratšie, v rozpätí od dĺžky po kolená až po lýtka. Šaty mali oproti kostýmu charakter viac spoločenskejší. Do tančiarne alebo na promenádu nosili elegantné dámy šaty, nie kostým. Na večerné príležitosti boli vyhradené dlhé šaty, v striedmejších modeloch prevládala dĺžka po členky. Najluxusnejším materiálom bol hodváb, ktorý sa nahrádzal aj viskózovým hodvábom. Večerné šaty boli vždy výrazne dekoltované.

Efektnými doplnkami na kostýmoch, kompletoch, šatách a zvrchníkoch boli v štyridsiatych rokoch kožušiny. Obľuba pretrvala ešte z minulých čias – líšky, tchory či norky, na jednom ramene, na dvoch,  na ruke nedbanlivo prehodené, s hlavami, s labkami.

Blúzka ako doplnok do kostýmu alebo v kombinácii len so sukňou už bola bežnou súčasťou šatníka žien všetkých spoločenských vrstiev. Bavlnené, viskózové, hodvábne, s dlhými, či krátkymi rukávmi, s potlačou, vyšívané, bez vzorov – zvykli sa zapraviť do sukne alebo do nohavíc. Obľúbená bola aj halena, ktorá ostávala vykasaná a prepásavala sa v páse opaskom.

BIZARNÉ DOPLNKY

Na prvý pohľad zaujme vojnová silueta najmä dvoma typmi odevných doplnkov – prepracovanými, nápadnými elegantnými klobúkmi a neforemnými, až hrubými tvarmi topánok. Pokrývka hlavy sa stala akousi náhradou za zredukovanú a zjednodušenú eleganciu šiat. Svojimi nápaditými až bizarnými formami dodávali klobúky postave ženy odťažitú eleganciu navodzujúcu dojem, akoby hlava snívala tie najuvoľnenejšie sny. (Za túto hravosť vďačí ženský odev Else Schiaparelli – módnej návrhárke, ktorá už v medzivojnovom období navrhovala neuveriteľné, extravagantné a mimo mondénny svet Paríža až „nenositeľné“ odevy a doplnky.)

Na nohách sa nosili formy topánok v módnom odeve doposiaľ nevídané, charakteristické skôr pre tradičný alebo pracovný odev. Neforemnosť a masívnosť topánok, taká neobvyklá v dejinách módy, ktoré preferovali eleganciu subtílnej nohy a obuvi, bola skutočnou novinkou. Nedostatok kože navyše zapríčinil používanie materiálov dovtedy rozšírených iba vo vidieckom alebo robotníckom prostredí: drevo, plsť, prípadne textil.  Jemné „črievičky“ nahradili hrubšie topánky často s mohutnou platformou. Štíhle dámske nohy v nich stratili pôvab a ladnosť. Tvrdá realita dní si vyžiadala aj pevnú, stabilnú a hrubú obuv.

PÁNSKA MÓDA

Základom pánskeho šatníka bol stále oblek s košeľou, viazankou a pokrývkou hlavy. Páni si neobliekli inú spoločenskú košeľu ako bielu, sako bolo vždy zapnuté, smoking, frak či žaket boli ešte stále v povinnej garderóbe džentlmena. Do obleku sa nosila vždy viazanka alebo motýlik, ručne viazaný.

Obleky mali v šatníku džentlmena rôzne podoby: denný pracovný, denný spoločenský (zvykol sa nosiť ešte stále aj žaket), spoločenský večerný čierny (najmä komunistickí intelektuáli upúšťali od smokingov a frakov), oblek vychádzkový, športový.

Hlava pána, ale aj muža pracujúceho fyzicky, bola vždy zakrytá – klobúkom alebo čiapkou so šiltom (tá bola skôr proletárskym doplnkom, pre džentlmena vhodným iba na golf alebo iný šport). Medzi pracujúcou vrstvou boli obľúbené aj baretky „rádiovky/rádionky“.

V dobových časopisoch sa nevenovala veľká pozornosť fyzickej úprave mužov a pánskej móde. Ak sa chcel džentlmena informovať o tom, čo sa práve „nosí“, bol odkázaný na české alebo zahraničné pánske módniky.

Za „dobre oblečeného“ sa považoval muž, ktorému oblek dokonalo padol na postavu. To sa docielilo šitím na mieru. Dĺžka rukávov a nohavíc, výška goliera, dobre uviazaná kravata alebo motýlik a vhodne vložená vreckovka v náprsnom vrecku kabátca dávali znať, kto sa vie alebo nevie obliecť.

IDEÁL Z ČASOPISOV

Ideálom krásy bola dospelá zrelá žena. Módny ideál v odievaní stále prinášali francúzske módne časopisy. Aj keď vojna uspáva všetky múzy, móde predsa len ostalo dovolené nechať ženy aj napriek ťažkým časom trochu snívať. Každodenná realita však bola iná. Prevládajúca nacistická propaganda predstavovala ženu statočnú, striedmu, nemeckú, ženu pracujúcu. Nemecká, ale aj slovenská nacionalistická vlna propagovala odevy v ľudovom štýle, najmä šaty a blúzky boli ozdobované výšivkami. Z nemeckých dobových módnych časopisov sa k nám šírila aj obľuba nemeckých dirndlov, šiat typických pre niektoré nemecké regióny.

Najviac sa však ženy inšpirovali eleganciou v prítmí filmových sál, kde im krásky strieborného plátna predvádzali nedosiahnuteľné toalety zhotovené špičkovými návrhármi. Na Slovensku boli dostupné najmä české a nemecké filmy. Pre pražské filmové ateliéry na Barandove, kde vznikali aj mnohé nemecké filmy, zhotovovali odevy renomované pražské modelové domy Podolská a Vlková. Tie obliekali české filmové hviezdy aj v súkromnom živote.

Správy zo sveta filmu, českého alebo nemeckého, prinášali aj hlavné dobové periodikum u nás –  Nové Slovensko (mesačník) a Nový Svet (týždenník). Vidieť a vystrihnúť si svoje idoly, inšpirovať sa ich účesom, šatami či mejkapom mohli ženy všetkých sociálnych vrstiev.

V každom vydaní Nového Slovenska a Nového Sveta existovali samostatné „ženské“ rubriky. Venované boli móde, etikete, odievaniu, samozhotovovaniu odevov, rady a tipy ako byť elegantná, detskému odevu, spestrované zvykli byť aj informáciami zo zahraničia. Samostatný módny časopis však na Slovensku nevychádzal. Zaobstarať sa dali najmä české, nemecké a rakúske módniky.