14. storočie predstavovalo vo vývoji odievania obdobie vzniku mnohých druhov odevov, pričom k zväčšovaniu variability ich foriem dochádzalo až v 15. storočí, kedy mnohé z nich nadobúdali extravagantné tvary. V 14. storočí vznikli rôznorodejšie mužské a ženské plášte; u žien šatky (doposiaľ cudne zakrývajúce hlavu, krk a šiju) dostávali rafinovanejšie podoby. Objavili sa ženské čepcovité vysoké pokrývky hlavy a u mužov klobúky rozličných tvarov. Od polovice 14. storočia nastala v mužskej móde zmena: odev sa výrazne skrátil a vznikli viaceré typy krátkych obtiahnutých kabátov (ioppa, kurtka). Muži tak nechávali viditeľnými nohy, dovtedy zakrývané pod dlhými šatovými odevmi.

Do Uhorska prenikali aj prostredníctvom novej dynastie na uhorskom stolci, Anjouovcov, iné zvyklosti z dvorskej spoločnosti. Kontakty s Čechmi rovnako sprostredkovávali luxemburgovskú a francúzsku dvorskú etiketu.  Pod vplyvom zdokonaľovania výroby v rámci cechovej organizácie sa zmenila aj forma odevov. Začali sa zhotovovať odevy priliehavé, konštruované na základe geometrie strihu, nie ako doposiaľ formou rovných strihov a rozširujúcich klinov. Európania sa oboznámili prostredníctvom obchodu, ale aj križiackych výprav s luxusnými tovarmi Východu, odevy a textílie nevynímajúc. Ženy v arabských krajinách nosili obtiahnuté odevy, dlhé po zem padajúce rukávy, vysoké pevné klobúkové pokrývky hlavy a tie sa ako nová móda postupne dostávali aj na európske kráľovské dvory. V 14. storočí sa nosili obtiahnuté ženské šaty/tuniky naznačujúce krivky ženského tela. Dokonca bol obľúbený lodičkový výstrih, ktorý odhaľoval krk, šiju, až ramená. Rukávy dámskych šiat siahali až po zem a ťahali sa za postavou. Na hlavách sa začali formovať vyššie pokrývky hlavy, najskôr ešte ako šatky, pod ktorými mohli byť vysoké podkladané účesy a čepce. Na tie sa ešte kládla šatka. Majetné ženy a muži nosili vrstvené komplety – ich vrchná časť bola vykrojená tak, aby odhaľovala spodnú vrstvu (z fr. cotte a sucotte alebo lat. tunika a supertunika). Vysoko cenenými v rámci strihov odevov sa stali prečnievajúce rohy, špice, pásy, ktoré majiteľa opticky zvyšovali a dodávali mu majestát.

Mnohí uhorskí šľachtici sa zúčastnili na rôznych cestách, kde sa zoznamovali s exotickými výrobkami a spoznávali dobový vkus. Takýmito luxusnými tovarmi boli okrem iného aj hodvábne tkaniny. V 14. storočí ich cena mierne klesla, pretože sa rozšírili výrobné centrá z Prednej Ázie do severného Talianska (Lucca, Benátky) a Španielska, kde ich  sformovali a udržiavali Mauri, politicky dominujúci Pyrenejskému polostrovu. Hodvábne tkaniny s vytkávanými figurálnymi vzormi zlatými a striebornými niťami predstavovali jedny z najcennejších dobových komodít.

Na území Slovenska sa zhotovovali z nadštandardnejších tkanín jedine barchety a bakačíny v cechu barchetárov. Dokladajú ich aj nástenné maľby z územia Slovenska, ako aj nálezy samotných bakačínov. Vyššiu cenu na trhu dodávala týmto cca 45 – 50 cm širokým tkaninám bavlna, ktorá bola v Európe ešte stále exotickým materiálom. Na územie Slovenska ju prinášali aj arménski obchodníci z Ázie. Podobné úžitkové textílie vidíme aj na nástenných aj tabuľových maľbách v iných krajinách. Obľuba bielych tkanín s farbenými vytkávanými vzormi prenikala do celej Európy z Talianska, konkrétne z umbrijskej Perugie alebo z toskánskeho Arezza.

Udeľovanie mestských privilégií posilňovalo postavenie meštianstva, z ktorého sa stávala už silná sociálna vrstva. Organizácia remesla a obchodu boli dominantnými doménami v mestách. Ekonomický a politický rozvoj miest priniesol aj kultúrny rozmach prejavujúci sa v stavebnej činnosti a životnom štýle mešťanov. Prestavovanie a vznik nových kostolov prinášal rozvoj gotického umenia. Odievanie bohatých mešťanov nemeckého, slovenského a maďarského pôvodu sledovali trendy v šľachtickom odeve. Mestá predstavovali aj centrá výroby a predaja takýchto odevov. Cechoví remeselníci, ktorí v rámci tovarišských pochôdzok zbierali skúsenosti z európskych miest boli sprostredkovateľmi nových strihov, výrobných postupov a dekorácií odevov. Aj keď bohatí mešťania, ale aj remeselníci v mestách napodobňovali módne trendy v odievaní, nemohli sa obliekať ako šľachta. Napodobňovali najmä nové strihy odevu ako materiály, avšak niektoré extravagantné detaily na odeve ako vlečky, cípy a dlhé rukávy nenosili aj z toho dôvodu, že takýto odev bol nepraktický. Okrem toho existovali vrchnostenské nariadenia, v ktorých sa vymenovávalo, čo sa zakazuje nosiť mešťanom. Aristokracia si takýmto spôsobom posilňovala privilegované postavenie.

V druhej polovici 14. storočia došlo k výraznejšej zmene v mužskom odeve. Z dlhého tunikového odevu  sa prešlo na kombináciu krátky obtiahnutý kabát (ioppa, kurtka) a pančucháče až k pásu (caligae). Na tomto odeve bohatí muži nosili ešte efektné monumentálne zvrchníky, reverendy/straguly, ušité z nákladných tkanín, na zimu podšívané a lemované kožušinami. Mohli byť prepásané v páse výrazným opaskom alebo len voľne splývavé.

S obľubou obtiahnutého odevu u mužov aj u žien sa začala venovať pozornosť gombíkom, vďaka ktorým sa tesný odev dostal na telo a uzavrel naň. Najbohatší ľudia si dávali zhotovovať celé garnitúry na odev: na predné zapínanie a na rukávy.