Socialistický realizmus a módna realita

V roku 1945 sa v Československu na základe Benešových dekrétov, v čase keď ešte formálne existovala demokratická vláda, rozbehli znárodňovacie procesy. Dotkli sa aj veľkých odevných podnikov nad 500 zamestnancov. Druhá etapa zoštátnenia súkromného vlastníctva nastala po februári 1948, keď sa majetkom štátu stali aj menšie podniky nad 50 zamestnancov. Postupná likvidácia malých prevádzok a živností  nastala od roku 1949. Zrušením súkromného majetku štát  prebral kontrolu nad výrobou. Stal sa jediným vlastníkom veľkých a malých podnikov. Po februárovom puči v roku 1948 sa Československo definitívne stalo súčasťou bloku s politickým vplyvom Sovietskeho zväzu. Svet sa rozdelil na Západ a Východ. Aj tvrdá štátna propaganda proti tzv. Západu bola v konečnom dôsledku kontraproduktívna, vyvolala odpor a nezabránila tomu, aby sa krajiny kapitalistickej Európy a USA v očiach ľudí socialistického bloku stali symbolom slobody a hojnosti. Aj fungovanie mechanizmov módy a jej dostupnosť v tomto období sú príkladom pokrytectva ideológie. Politický tlak nedokázal potlačiť prirodzenú túžbu človeka pekne a módne sa obliekať.

Centralizácia módnej tvorby a tlače

Centralizácia sa neviazala len na výrobu a distribúciu odevov, ale dotýkala sa aj navrhovania odevov, módnej tlače  a výchovy kreatívnych návrhárov. V roku 1949 bol zriadený národný podnik Textilná tvorba, vzorové závody a modelárne so sídlom v Prahe. Ich hlavnou úlohou bolo zabezpečovať výtvarnú úroveň a remeselnú kvalitu výrobkov. V tejto inštitúcii vznikali návrhy na modelovú a malosériovú výrobu, aj veľkovýrobu. V Textilnej tvorbe sa navrhovali a  pod jej gesciou vyrábali všetky kolekcie, ktorými sa štát prezentoval na zahraničných veľtrhoch a výstavách. Bolo to elitné pracovisko pod štátnou gesciou. Podobné štátne inštitúcie existovali aj v západných krajinách, napríklad Francúzsko veľmi precízne riadilo aj na štátnej úrovni módnu výrobu (Haute couture je licencia, ktorú udeľuje jedine francúzska vláda po veľmi precíznej selekcii žiadateľov). V rámci inštitúcie Textilnej tvorby došlo ku transformácii bývalých módnych salónov založených ešte v čase Prvej československej republiky. Ich kontinuita síce pokračovala, ale okrem zmeneného vlastníctva aj v celkom iných sociálnych kontextoch.

V roku 1958 sa Textilná tvorba premenovala na ÚBOK – Ústav bytovej a odevnej kultúry. Organizácia plnila aj vzdelávací význam, pretože organizovala prednášky a kurzy pre profesionálov z veľkovýroby aj menších výrobní. Stala sa normou kvality a profesionality. Na popud podniku Textilná tvorba bol zriadený od septembra roku 1949 na Vysokej škole umelecko-priemyslovej v Prahe Odevný ateliér. Vedením ateliéru bola poverená pani Hedvika Vlková,  známa  návrhárka Textilnej tvorby. Bola to tá istá Hedvika Vlková, ktorá pôsobila v medzivojnovom období v salóne Podolská a v roku 1938 si otvorila v Prahe vlastný módny dom. Komunisti využili odborné kvality viacerých profesionálov Prvej republiky a ponúkli im realizáciu v novej štruktúre odevnej tvorby.

Po roku 1948 sa aj módne časopisy stali nástrojom šírenia komunistickej ideológie. Boli štátom riadené, personálne kádrované, obsahovo cenzurované. V českom jazyku vychádzal mesačník  Žena a móda (od roku 1949), kvartálne vychádzala Módní tvorba (1948 – 1951), Tvar (1948). Prvý slovenský módny časopis začal vychádzať v roku 1949 pod názvom  Mariena, v 1950 ho premenovali na Móda – textil, v 1961 na Naša móda a od roka 1968 na Móda. Vydávalo ho vydavateľstvo Živena patriace Výboru československých žien. V roku 1969 rozšírili ponuku aj pre mladšie čitateľky časopisom Dievča.

Problémy samotnej výroby a distribúcie

Dopad na povojnové obnovenie textilnej výroby mali viaceré politické kroky v 30. a 40. rokoch. Ďalší zásadný problém pre obnovenie výroby predstavoval nedostatok surovín. Kvalitné suroviny sa stali strategickým tovarom. Dovážali sa jedine zo zahraničia. Mnohé z nich z kapitalistických krajín západnej Európy, na čo boli potrebné  devízové prostriedky, ktorých mal štát nedostatok.

Československo bolo významným výrobcom odevu a textilu v rámci krajín východného bloku a RVHP. Tieto krajiny si organizovali Medzinárodné módne kongresy v krajinách východného bloku (napríklad v NDR v Lipsku, v ČSR v Prahe, Brne). Išlo o súťažné prehliadky a zároveň platformu na stretávanie profesionálov a obchodníkov. Tu sa dohadovali medzinárodné kontrakty. Každá krajina sa prezentovala najlepším, čo vedela v odevnej tvorbe zhotoviť.

Veľkosériová masová výroba konfekčného tovaru mala saturovať potreby početného obyvateľstva. Štandardizáciou a typizáciou odevov, tkanín, bielizne sa mala zvýšiť výroba tovarov vo veľkosériových podnikoch. Napriek tomu sa v obchodoch prejavoval nedostatok tovaru pre zákazníkov. Na území Slovenska existovali viaceré štátne podniky na výrobu konfekcie. Najväčšími výrobcami boli Odevné závody Viliama Širokého Trenčín (bývalý podnik Nehera) so závodmi v Trenčíne, kumulujúce odevné závody: bývalej Sloveny v Novom meste nad Váhom a v Topoľčanoch, bývalého Sboru v Hlohovci; novými podnikmi v Šafárikove a Skalici. Zhotovovali pánske a chlapčenské oblečenia, formálne aj voľnočasové. Významným výrobcom dámskej a dievčenskej konfekcie bola Makyta Púchov (bývalý podnik Rolný) s prevádzkami aj v Žiline, Sučanoch, Bytči, Námestove. V roku 1985 vznikol malosériový segment Makyty – ŠARM.

Na východnom Slovensku existovali viaceré prevádzky Odevných závodov kapitána Nálepku (bývalý podnik Magura): v Košiciach, Michalovciach, Lipanoch, Svidníku, Humennom. Orientovali sa na detské a pánske odevy. Najväčším konfekčným výrobcom bielizne z tkanín ako pánskych a dámskych košieľ, nočných úborov, dámskej, pánskej a detskej bielizne bola Zornica v Bánovciach nad Bebravou. Využívali najmä tkaniny z textilky v Ružomberku a Leviciach. Koncom 80. rokov v rámci licencie Lee Cooper začali zhotovovať džínsové pánske košele a dámske komplety. Rôzne druhy odevov z úpletu vyrábali Pleta Banská Štiavnica, Slovenka Banská Bystrica, Trikota Vrbové, Tatrasvit Svit.

Existovala aj štátom riadená malosériová výroba, ktorá zákazníkom ponúkala nadštandardnejšie služby. Všetky malosériové podniky sa vyznačovali vysokou mierou profesionality a kvalitu svojich výrobkov strážili od návrhu až po spracovanie. Vďaka nim existovali v odevnej ponuke kvalitné odevy, často s ojedinelým dizajnom.  Vkus a Vzorodev  sú príkladmi objednávkovej odevnej tvorby a malosériových konfekcií. Zhotovovali sa tu veľmi kvalitné modely rôznych typov odevov: spoločenské šaty, kostýmy, kabáty, ženské  aj mužské. Pri výrobe odevov ešte z veľkej časti dominovalo ručné šitie s dôrazom na precízne vypracovanie a detail.

Dôležitú alternatívu v malosériovej výrobe odevov predstavovala aj tvorba modelových kolekcií ľudových umeleckých družstiev:Detva, ÚĽUV, Slovakia, Kroj, Angora. V pôsobnosti ÚĽUVu pracovalo dizajnérske štúdio s výtvarníkmi v oblasti textilu, odevu, bytových doplnkov. Odevnej tvorbe sa venovala Klára Brunovská, Jana Menkynová, Eva Kováčová. Orientovaní boli na používanie kvalitných prírodných materiálov a oživovanie tradičných techník výroby a výzdoby odevu, inšpirovaných tradičným ľudovým odevom. Zhotovovali modrotlačové dámske odevy, vyšívané blúzky, halenky, kabáty. Predávali sa v podnikových predajniach Detvy, Slovakie, ÚĽUV-u.

Modex Žilina (od roku 1967) bol špecifický podnik, ktorý prepájal odevnú konfekciu so zákazkovou službou. Produkoval menší objem odevov, mal zákazkový charakter, čím sa dala zabezpečiť väčšia flexibilita trendov. V Modexe si pre svoje modely dávali zhotovovať metráž v domácich textilkách, ale nakupovali kvalitné tkaniny aj v zahraničí.

Jednou z najväčších legiend socializmu v Československu sa stal obchod Tuzex. Označenie vzniklo ako skratka z tuzemského exportu. Bola to organizácia pod gesciou ministerstva zahraničného obchodu a vznikla v roku 1957.  Išlo o maloobchodnú sieť, kde sa dali kúpiť výrobky spotrebného charakteru zo zahraničia, z módneho sortimentu odevy, obuv, šatovky, kabelky, kozmetika, bižutéria. V polovici 60. rokov štát dovolil nosiť tzv. texasky – džínsy. Kupovali sa v Tuzexe, alebo ich príbuzní posielali poštovými balíkmi z Ameriky alebo iných krajín. V roku 1968 sa v ňom objavili džínsy Rifle, talianskej značky a toto označenie sa stalo v Československu nadlho hlavným pojmom na označenie aj iných kvalitných džínsov. V Tuzexe bolo dostať kúpiť v  70. rokoch aj kvalitné značky ako Mustang, Levi’s & Straus, Wrangler. V Československu sa vyrábali v podniku Kras Brno už koncom 60. rokov a v  80. rokoch vyrábali denim v Levitexte v Leviciach.  V roku 1981 Lee Cooper predal licenciu Odevným závodom kapitána Nálepku v Prešove. V Tuzexe bolo dostať kúpiť aj výrobky Adidas – tričká, tenisky, bundy. Väčšina tuzexových predajní bola na území Čiech, na Slovensku len v Bratislave, Piešťanoch, Nitre, Banskej Bystrici, Košiciach, Martine, Michalovciach, Poprade, Prešove, Ružomberku, Vranove nad Topľou, Žiline, Tatranskej Lomnici.

Výnimočné postavenie v sieti obchodov v Československu mali tzv. domy módy. Jeden z nich bol aj v Bratislave, známy ako Dom módy Dunaj. Dali sa v nich kúpiť aj nadštandardnejšie odevy z malých kolekcií a odevy zo zahraničia. Akostné výrobky bolo dostať kúpiť v sieti obchodov Luxus, ktoré síce v porovnaní s veľkosériovou konfekciou boli kvalitnejšie, avšak označenie Luxus bolo prehnané.

Domácka vynachádzavosť

Ak chcel byť mnohí občania Československa na pulze módnych noviniek, museli si poradiť svojpomocne. Odevy si zhotovovali ľudia doma, kto ako vedel. Zručnosti ako šitie, štrikovanie, háčkovanie, boli pomerne bežné schopnosti žien. Domácu výrobu odevov podporovali aj tuzemské dobové módne časopisy, ale najobľúbenejšou, no ťažko dostupnou bola nemecká Burda. Na pletený tovar existovali špecializované časopisy s podrobnými návodmi na zhotovenie odevov, napríklad Dorka. Mnohé dievčatá a ženy doma experimentovali a zhotovovali si ojedinelé výtvory. Mnohokrát však doma ušité odevy vykazovali len módnosť siluety, ale vypracované boli laicky a nekvalitne.

Okrem individuálnej domáckej a laickej výroby saturovala nedostatok tovaru aj výroba odevov u krajčírov („načierno“) u nich doma. Bola to režimom tolerovaná forma súkromného podnikania. Vyučení krajčíri/krajčírky si vedeli zarobiť aj doma. Mnohí šili popri inom zamestnaní vo svojich domácnostiach, kde sa u nich striedali zákazníčky. Aj v malých mestečkách, kde neexistovali profesionálne krajčírske dielne Vkus, alebo špeciálne obchody s nadštandardným módnym tovarom, sa našiel krajčír/krajčírka, ktorí šili doma.

Ostnaté drôty, za ktorými sa nachádzali krajiny východného bloku predstavovali výraznú politickú, ekonomickú aj kultúrnu izoláciu, ale prax ukázala, že ľudia za „železnou oponou“ neboli vôbec takí odrhnutí od životnej reality na Západe. Opatrná infiltrácia nových trendov zo Západu prichádzala neoficiálnymi kanálmi a jej nositeľmi boli často mladí ľudia. Oficiálna ideológia ostro odsudzovala prívržencov západných smerov a bojovala aj proti všetkým mládežníckym výstrelkom. V 50. rokoch kritizovala „páskov“: chlapcov s výraznými pásikavými ponožkami, úzkymi nohavicami nad členky „potápkami“, s tričkami, alebo košeľami s výraznými kravatami; v 60. rokoch brojila propagandistická tlač proti hipisákom, bítnikom, bigbiťákom, ktorí preferovali dlhé vlasy a veľmi neformálny odev; v 70. rokoch strážila hudobnú scénu pred vplyvmi tvrdého rocku a punku; v 80. rokoch zase metalistov a depešákov. Obdivovateľov všetkých alternatívnych prúdov verejne kritizovala, zhadzovala, označovala ako protištátne živly a nezriedka aj perzekvovala.

Preferované umelé vlákna

Od 50. rokov nahrádzali nedostatkové suroviny určené na výrobu odevu nové druhy materiálov vyvíjané už od druhej svetovej vojny. Vznikali materiály na čisto syntetickej báze. Ako prvé sa vo svete do výroby zavádzali syntetické vlákna polyamidové. Odevy z nich vyrobené boli jednoduché na údržbu. Do tejto skupiny patrí nylon, perlon, dederon. Výroba nylonu sa v Československu rozšírila pod názvom silón a ujal sa najmä na výrobu dámskych pančušiek – siloniek a pánskych ponožiek druh Nezmar. Používal sa aj na výrobu bielizne, ale aj dámskych šatoviek. Krepsilón sa používal na výrobu dámskych rukavičiek, ktoré v 50. rokoch boli ešte štandardnou súčasťou spoločenského odevu, dokonca aj na deň. Silón sa kombinoval aj s klasickými prírodnými vláknami. Používal sa aj na výrobu plaviek, v roku 1957 sa objavili rýchloschnúce – z kučeravého krepsilónu. Z polyamidových vlákien sa v polovici 50. rokov zhotovovali aj plyšové textílie používané napríklad na umelé kožuchy. Vznikali napodobeniny ocelota, barana aj bobra. Ďalšie materiály z polyamidových vlákien ako nylón, perlón a dederón sa používali od polovice 50. rokov na výrobu pánskych košieľ. Tzv. dederónka, slangové označenie košele z tohto materiálu sa stala symbolom socialistickej konfekcie. V 60. rokoch sa do textilnej výroby zavádzal aj ďalší syntetický materiál – polyamidový hodváb (ľudovo zvaný umelý hodváb), avšak v Československu sa z neho zhotovené odevy dali kúpiť jedine v Tuzexe.

Od 60. rokov sa presadili nové typy materiálov s použitím polyesterového vlákna. V Československu sa objavili oproti západnému svetu oneskorene, až koncom 50. rokov pod názvom svitlen. V polovici 60. rokov sa na trhu objavil  tesil (vo svete známy ako terylén). Zhotovovali sa z neho rôzne typy dámskych a pánskych odevov. Na zhotovovanie športových odevov sa využíval nový materiál podobný tesilu, avšak s lepšou pružnosťou a rozťažnosťou: polysport.

Veľký objav predstavovalo elastické vlákno z polyuretánu, ktoré sa začalo vyrábať v roku 1962 v USA pod obchodným názvom lycra. Jeho výroba sa postupne zavádzala aj v Európe, avšak do  Československa sa len dovážalo. Išlo o elastickú pleteninu, používanú najmä na zhotovovanie spodnej bielizne, pančušiek, plaviek, ale aj vrchného pleteného odevu, medzi iným aj športového. Lycra a elastan sa používali najmä vďaka elasticite, rozťažnosti. V Československu to bol najmä pletiarenský priemysel, ktorý používal dovážané elastické vlákna na výrobu korzetov, pančuchových pásov, ale aj dámskych elastických nohavíc s podšľapkou tzv. kaliopiek. V roku 1967 sa v Československu ponúkli výrobky z diolenu, od roku 1969 pribudol syntetický chemlonový úplet – zadara, ktorá sa používala na výrobu rôznych druhov odevov. V tom istom roku sa na trh dostal tesilan, ktorý sa používal najmä na výrobu odevu pre mladých. Rozšíreným materiálom sa stal krimplen využívaný na výrobu najmä odevných šatoviek a pletenín. Na odev 50. a 60. rokov sa veľkopriemyselne vyrábal textil zo syntetických nití pripomínajúcich kovové vlákno, tzv. lurex. Najskôr sa od 50. rokov vyrábal vo Veľkej Británii a v ďalšej dekáde jeho obľuba stúpala.  Československý priemysel sa usiloval reagovať na túto novinku rýchlo, lenže tunajšie výrobky nedosahovali kvalitu západných. Dovozové lurexy sa dali kúpiť aj ako metráž. V Senici na Slovensku sa vyrábali od roku 1970 syntetické textílie pripomínajúce hodvábne tkaniny: polyesterový hodváb slotera, viskózový hodváb (už v medzivojnovom období) slovisa.

V roku 1970 sa v Československu oficiálne v obchodoch objavili tzv. papierové šaty. Na Západe sa bežne nosili od roku 1967. Neboli zhotovené zo štandardného papiera, ale z netkanej textílie papitexu (viskóza s tesilom). Išlo o jednorazové šaty, určené na bežné nosenie. Ich výhodou bolo, že sa dali poskladať do malej formy.  Vydržali aj jemné pranie a žehlenie, no mali krátku trvácnosť.

Čo sa nosilo v 50. rokoch

Základ šatníka tvoril kostým s rovnou hladkou alebo mierne naberanou sukňou. Dĺžka sukní bola 10 cm pod kolená (napriek tomu, že na Západe bola kratšia).  Obľúbené začali byť krátke kabátiky rôznych tvarov; voľný pod pás sa slangovo označoval aj kuli kabát. Halenka a sukňa sa stali rozšírenou kombináciou na denné nosenie. Najobľúbenejší bol variant bielej halenky často vyšitej s malým golierikom s bielou naberanou sukňou. Populárne začali byť voľné svetre slangovo pomenovávané aj kuligán. Kombinovali sa k sukni, aj nohaviciam, tie elegantnejšie boli formované na driek a mali golierik. Pulóver a sukňa predstavovali obľúbený odev už z medzivojnového obdobia. Nosili sa rôzne tvary plášťov: s výraznými ramenami v tvare V, alebo v drieku priliehavé s naberaním v páse, taktiež v tvare pyramídy v A siluete. Najobyčajnejší zimník 50. rokov tzv. hubertus (dámsky aj pánsky) bol zelenej farby z česanej vlny, nepodšitý a vzadu mal protisklad s pásikom. Spomedzi jarníkov bol najrozšírenejší  (medzi mužmi aj ženami) tzv. montgomerák. Šil sa z hrubej ľanovej tkaniny a v páse sa sťahoval opaskom.

Na hlave sa na bežný deň viazali šatky na rôzne spôsoby alebo sa nosili baretky (rádiovky/rádionky). Klobúky sa považovali za nemoderné alebo aj za buržoázny prežitok.  Napriek tomu sa propagovali v dobovej módnej tlači ako klasický prvok  formálnej elegancie. Do módy prišli pletené čiapky rôznych tvarov.

V 50. rokoch sa rozšírilo nosenie nohavíc u žien, najmä mladých. Obľúbené boli kominárky (z menčestru alebo zo štofu, tmavých farieb), mali úzky strih a siahali nad členky. (Podobný strih mali aj potápky, tie nosili aj muži.) Kombinovali sa k nim svetre, kabátiky, pulóvre, tričká. Krajší typ trička s golierikom sa volal skampolo, mohlo byť jednofarebné alebo pásikové. Používali sa len ako neformálny typ oblečenia.

Povinnou súčasťou garderóby ostávali rukavice: na spoločenské príležitosti, ako aj k letným vychádzkovým šatám. Zhotovovali sa z rôznych úpletov, jarné už aj zo syntetických a zimné z kože. Obľúbené aj mimo športu sa stali palčiaky.

Spoločenské šaty mali podobnú siluetu ako denné – útly driek a naberanú sukňu. Ale šili sa s nápadnými výstrihmi, často s veľkými preloženými goliermi padajúcimi cez plecia. Popri bohatej riasenej sukni z taftu, alebo tylu na večerných šatách mohla byť sukňa aj vpredu úzka a vzadu rozšírená do vlečky. Novinkou sa stali tzv. kokteilové šaty, ktoré sa radili do skupiny spoločenských šiat nosených poobede, ale aj na večer (ako malá večerná toaleta). Mali dĺžku po lýtka, malý dekolt, existovali vo variante krátky rukáv alebo bezrukávové, vtedy doplnené o  krátky kabátik alebo bolerko. Ušité mohli byť z nákladnej tkaniny: hodvábnej alebo polohodvábnej, často s výrazným vzorom (brokát, čipky, zamat, taft).

Formálnymi topánkami boli stále kožené lodičky na tenšom, ale aj masívnejšom opätku, dokonca na vyššej platforme s hrubým podpätkom. Vyhľadávané sa stali tzv. italky: na špici len mierne otvorené a vzadu bez päty. Nosili sa topánky aj z korku, s vrstvenou platformou, slangovo zvané súdkové. Obľúbené boli najmä pre ľahkosť. Populárnou letnou obuvou sa stali plátenky na nízkej platforme, také ktoré sa tkanicami vyväzovali vysoko pod kolená sa volali tzv. šnurovačky.  Športové plátenky po členky a na uväzovanie šnúrkami na priehlavku boli tramky. V zime sa používali len celé členkové topánky, čižmy sa ešte ako elegantná obuv nenosili. Existovali aj súkenné topánky na platforme (podobné dnešným kapcom), pestrofaberné a na členku boli zdobené koženým ornamentom – slangovo sa im hovorilo filcáky alebo aj tatranky alebo partizánky. Bežným typom obuvi sa stali galoše – názuvky alebo kozáčky: gumené členkové topánky aj s malým podpätkom a s nimi sa dali kúpiť aj plátenné vložky do nich. Kozačky sa na rozdiel od galoší obúvali aj k elegantným odevom.  V ČSR sa stále vyrábali masívne pôsobiace topánky.

Pančušky, ktoré nosili elegantné ženy, boli stále len v dĺžke po stehná a fixované podväzkom na driekovom páse. Veľkým hitom sa stali veľmi tenké dámske nylónové pančušky, tzv. sklenky, veľmi transparentné a krehké. Hrubé pančucháče tzv. flórky sa nosili na bežné príležitosti. Existovali aj tzv. patentky, ktoré samy držali na stehnách.

V pánskom šatníku sa výrazne zjednodušila etiketa. Oblek sa začal nosiť bez vesty, dokonca aj slávnostné večerné obleky. Frak a smoking ostali len odevom umelcov a diplomatov. Návrhári hľadali alternatívy k pánskemu obleku, preferovalo sa zjednodušené sako alebo bundy namiesto nich. Tieto jupky siahali do pása, kde končili patentom, rukávy mohli mať voľné alebo tiež do patentu, na prednej strane výrazné vrecká.  Šili sa z bavlny a ľanu, zimné z vlny. Tento typ búnd sa nosil už aj v období medzivojnovej republiky ako neformálny typ odevu. Teraz sa preferoval ako alternatíva saka aj k pánskym nohaviciam. Oficiálna pánska silueta na sakách a nohaviciach bola široká, saká mali výrazné plecia a voľný strih, nohavice bývali  široké a zažehlené na puky. V druhej polovici 50. rokov sa nosili aj k oblekom nohavice bez pukov. Mladí chlapci a muži preferovali úzke nohavice tzv. potápky, výrazne užšie ako oficiálne strihy, siahajúce nad členky. Nosili k nim pásikavé veľmi výrazné ponožky a topánky tzv. maďarky – poltopánky na korkovej platforme. Za frajerské sa považovali aj tzv. peštianky s vysokou asi 5 centimetrovou podrážkou z vrstvenej  gumy. Frajerské semišky, topánky zo semišovej kože. V druhej polovici 50. rokov peštianky ako hit vystriedali tzv. šupky, špicaté topánky na tenkej platforme, ľahké ako šupa. V zime nosili mladíci filcové topánky tzv. partizánky.  Trendové džínsy sa však dali zohnať jedine zo zahraničia. Namiesto pravých sa nosili ich napodobeniny. Šili ich krajčíri vykonávajúci remeslo načierno u seba doma. Používali na ne celtovinu, ako cvoky používali drobné patentky. Obľúbeným bol jarník tzv. montgomerák (podobne ako u žien), ale aj baloňáky. Montgomerák mohol mať na zimu vložku. Najrozšírenejším kabátom na zimu bol podobne ako u žien tzv. hubertus. Obľúbené aj v pánskom šatníku boli rôzne druhy tvídových tkanín používaných na obleky a kabáty. Dĺžka kabátov ostávala tesne pod kolená. V druhej polici 50. rokov sa pánska silueta zúžila, najmä nohavice, ale aj objem ramien. Mladí muži rovnako ako ženy obľubovali tričká (skampolo), aj pásikavé tričká, pulóvre, ale i košele so širokými provokatívnymi kravatami, alebo bez nich. Hitom druhej polovice 50. rokov sa stala tzv. švédska košeľa, rozhalenka, ktorá nemala zapínanie na prednej časti, obliekala sa cez hlavu a zapínala sa len pod širokým golierom  na oboch stranách. Mestskí elegáni sa ukazovali v béžových rozhalenkách z gabardénu s preloženým golierom (Wings) alebo v košeli s golierom s malým gombíkom na rožku goliera (stern), ktoré boli šlágrom európskej módy. Vo všeobecnej obľube boli kovbojské košele alebo pestrofarebné vzorové havajské košele ako aj kockavé flanelové.

V 50. rokoch najbežnejším dopravným prostriedkom pretrvávala motorka a k nej nesmela chýbať kožená bunda. Frajerský charakter dostali aj účesy  v zostrihu na „kanadský trávnik“ začesávaný dozadu alebo s vysokým „kohútom“ nad čelom. Klobúk sa v 50. rokoch z ideologických dôvodov nepresadzoval, napriek tomu bol rozšírenou pokrývkou hlavy. Medzi proletariátom boli stále obľúbené baretky (rádionky). Chlapci a mladíci rozšírili trend pletených čiapok.

V čase uvoľnených 60. rokov sa opäť odporúčal na večer smoking. Vtedy sa zúžila celková silueta na pánskych oblekoch, aj na zvrchníkoch. Hitom sa stal rolák, ktorý mohol byť alternatívou košele v obleku. Nový typ strihu pánskych nohavíc mal nižší pás a od kolien sa rozširovali. Slangovo sa mu hovorilo aj zvonový strih a nohaviciam zvonáky. Nosili sa ešte aj v prvej polovici 70. rokov a spodná šírka mohla byť aj 60 cm.

Čo sa nosilo v 60. rokoch

Významnou udalosťou bolo otvorenie Domu módy v Prahe v roku 1958 a v roku 1966 Bratislave (budove bývalého obchodného domu Brouk a Babka). V týchto obchodoch sa dal  kúpiť nadštandardný sortiment. V Bratislave v 60. rokoch vznikla aj nová budova OD Prior na dnešnom Kamennom námestí a OD Centrál na Krížnej alebo OD Ružinov.

V dámskej móde sa aj v ČSR objavila  uvoľnená línia bez potreby zvýrazniť proporcie a tvary postavy v detailoch. Od roka 1962 nastúpila trapézová (kónická) silueta a nosila sa celú dekádu. Nevyžadovala zložité členenie odevu, kládla dôraz na materiál a farbu. Dĺžka sukne siahala po kolená. Výrazné sa stali pokrývky hlavy, rôzne tvary lodičiek, kladené na hlavu alebo na účes. Novinkou v úprave vlasov sa stali masívne tupírované účesy, dosahované veľakrát parochňami alebo príčeskami. Z  Británie prichádzal nový ideál krásy – chlapčenský typ dievčaťa, nakrátko ostrihaného, rozšírený medzi mladými ženami a dievčatami aj v Československu.

Najrozšírenejšie boli košeľové šaty s prepásaním alebo aj bez neho. Nohavice sa stali pevnou súčasťou najmä žien v meste a koncom dekády sa aj na stránkach československých módnikov objavovali podľa francúzskeho vzoru aj ako večerné modely. Toto bol skutočný prevrat, pretože nohavice boli ako večerný odev doposiaľ neprípustné. Medzi plášťami sa objavil rovný s dlhou chlopňou. Trendom sa stal šatový kostým: skladal sa zo šiat vcelku doplnených kostýmovým kabátikom. Na odevoch sa nosili veľké výrazné gombíky. Na zvrchníkoch aj na zimu sa objavili krátke trojštvrťové rukávy, ku ktorým sa nosili vysoké rukavice. Módnym hitom, prichádzajúcim z Talianska, boli zvrchníky z nového materiálu, tzv. šuštiaky – pršiplášte, vydávajúce pri dotyku šušťavý zvuk. Dali sa kúpiť len v Tuzexe alebo doviezť zo zahraničia. Novinkou sa stali vestičky z rozličných materiálov, nosené k sukni, aj nohaviciam.

Výraznú zmenu môžeme badať v obuvi, prestali sa nosiť masívne pôsobiace lodičky a nahradili ich subtílne lodičky s tenkým podpätkom a miernou špicou. Začali sa nosiť aj lodičky športovejšieho charakteru, vpredu podobné ako mokasíny, ale na podpätku.  Novinkou od roka 1961 boli dámske topánky s oválnym zašpicatením a na malom širokom podpätku. Prednú časť mohli mať riešenú rôzne: s prackou, s mašličkou, so sponou, prípadne bez päty. Začali sa nosiť kožené čižmičky elegantnejšieho vzhľadu v dĺžke po lýtka z jemnejšej kože. Avšak stále boli najpopulárnejšou obuvou v zime gumené kozáčky. Veľký hit predstavovali mokasíny tzv. pílky, ktoré mali reliéfnu platformu. Kabelky sa nosili v tvare malých kufríkov, ako aj chlopňové, oba typy často s dvoma držadlami – rúčkou a ramienkom. Po vzore Chanel sa na kabelkách začali nosiť ramienka z retiazky.

Minisukňa sa presadila vo svete medzi mládežou už v prvej polovici 60. rokov. Zrodila sa v uliciach Londýna, medzi revoltujúcou mládežou. Jej propagátorka Minisukňa sa presadila najmä ako neformálny odev medzi mladými ženami a dievčatami. V Československu oficiálne až v roku 1966, pričom na Medzinárodnom veľtrhu už v roku 1964. Avšak v oficiálnych módnych časopisoch sa propagovala len v dĺžke nad kolená. Minisukňa sa nosila v puzdrovej, ale aj v áčkovej línii. V roku 1965 boli na výstavných trhoch v Liberci predstavené elastické dámske nohavice s podšľapkou tzv. kaliopky a stali sa veľmi obľúbené, pretože tesne obopínali nohy.

Rokom 1967 sa vrátila dlhá sukňa. Nosili sa alternatívne v dĺžke od mini, po maxi. Koncom 60. rokov sa presadili ako trendové alternatívy viaceré štýly: hippies, novoromantický, etno, safari, aj unisex. Oslovovali najmä mladé dievčatá a ženy. Popri nich existoval aj klasický konzervatívny štýl, len mierne ovplyvnený módou mladých. Rokom 1968 sa vrátil do siluety ženský ideál akcentujúci pás, prsia, úzke plecia. Romantizujúci nádych mu dodávali dlhé či krátke účesy s lokňami a výrazný make-up s tieňovaním. 

Odievanie v čase normalizácie

Okupácia Československa vojskami Varšavskej zmluvy v auguste roku 1968 mala zásadný význam pre celé obdobie 70. a 80. rokov. Socializmus sovietskeho typu sa obnovil, potvrdila sa vedúca úloha komunistickej strany a utvrdila sa kontrola tunajšieho života Sovietskym zväzom. Opäť sa zavreli hranice a cestovanie na Západ sa výrazne obmedzilo. Napriek úsiliu štát nezabránil záujmu obyvateľstva o dianie na Západe.

V západných kapitalistických krajinách dochádzalo k individualizácii spoločnosti – hľadaniu  a podporovaniu slobodnej voľby človeka. Prejavovať sa podľa seba,  nie podľa spoločnosti dostávalo aj politický náboj.  V móde 70. rokov nevznikli nové siluety, alebo nové kánony, práve naopak. Umožňovalo sa obliekať viacerými štýlmi, hľadať inšpirácie v histórii, vo folklóre, na ulici, v technike. Spôsob obliekania sa začal vnímať ako výraz slobodného indivídua. Móda hippies a v druhej polovici 70. rokov inšpirácia punkom rozvírili a uvoľnili nielen estetické pravidlá v móde, ale najmä spoločenské konvencie. Prívrženci punku sa odpútali tak, že vyzerali agresívne až brutálne. Každá generácia mladých vystupuje proti staršej generácii provokatívne, avšak razancia v 70. rokoch bola nevídaná. Módu ulice začali akceptovať aj svetoví módni návrhári, ktorí v 60. rokoch reflektovali v módnej tvorbe najmä umelecké alebo technologické dianie. Móda tejto dekády celkom opustila konvenčné predstavy o elegancii a vkuse.

Vznik federácie v roku 1968 podnietil vznik Slovakotex-u, ktorý sa stal samostatnou organizáciou nezávislou od riadenia z Prahy. Sídlil v Trenčíne. Bol to centrálny orgán, ktorý združoval niektoré odevné a textilné závody na veľkovýrobu aj malovýrobu na území Slovenska.

Už od začiatku 60. rokov sa v Československu v niektorých obchodoch špecializovaných na zahraničnú tlač dal voľne kúpiť časopis Burda. Avšak dopyt po ňom bol väčší, než počet časopisov na predaj, aj preto sa strihy obkresľovali a navzájom požičiavali.  V 70. rokoch módu ovplyvnila diskotéková kultúra – v podstate masová až ľudová zábava spojená s tancom, exhibíciou a svetelnými efektmi.  Disco odev bol špecifický a ovplyvnil aj dennú módu (výrazné líčenie, trblietky na make-up, lesklé a luminiscenčné materiály). Obrovskou inšpiráciou sa stal americký film Horúčka sobotňajšej noci z roku 1977 a o rok neskôr Pomáda, ktoré sa premietali aj v československých kinách.

Štát organizoval pravidelné veľtrhy módy: prvý ročník medzinárodného veľtrhu módy v Brne Intermóda sa konal v roku 1972, stále trvali Liberecké výstavné trhy (od roku 1955), v Trenčíne prehliadka Trenčín mesto módy a v Prostějove Zlatá Fatima. Tieto výstavy prezentovali to najlepšie z domácej textilnej, odevnej a obuvníckej výroby.

Tuzex naďalej ostával miestom, kde sa dal zadovážiť západný odev, ale aj textilná metráž. Okrem toho sa rozmohla nákupná turistika: obyvatelia Slovenska mali stále najbližšie do Maďarska, Česi do NDR. Odevné hity sa dovážali aj z letných dovoleniek pri mori, najmä z Juhoslávie. Štátom regulovane sa dalo dostať aj do západných krajín, dokonca do exotických. Získať povolenie na výjazd bolo dosť zložité a tých, ktorých štát vyhodnotil ako „nespoľahlivých“ alebo nespolupracujúcich s režimom, do zahraničia ani nepustil. Doviezť si odevy a doplnky z cudziny si vyžadovalo podstúpenie dobrodružstva, pretože colné kontroly bývali nekompromisné, pri odhalení „pašovaných“ vecí ich zhabali.  Byť šik, módny, či alternatívny frajer si v socialistickom Československu vyžadovalo vynakladať veľké úsilie:

V 80. rokoch sa dôležitými v československej móde stali módni návrhári, ktorí začali vychádzať z anonymity. Napriek tomu, že od počiatku komunistického režimu sa podieľali na vytváraní odevných a módnych trendov, ich mená boli širšej verejnosti neznáme. Komunisti ich držali v anonymite. Zmena prišla až postupne v priebehu 70. rokov. Prezentácia autorských odevov s výraznejším akcentom individuality tvorcu nastávala prostredníctvom pravidelných módnych prehliadok konaných v rokoch 1976 – 1985 na pražskej Bertramke. Prezentovala sa tu individuálna tvorba mladej návrhárskej generácie, najmä absolventov Vysokej školy umelecko-priemyslovej v Prahe. Niektorí mladí návrhári spolupracovali aj s ÚBOKom. V dobovej tlači sa už o nich dozvedali aj čitateľky. Zásielkovou službou si mohli objednať autorské modely až domov – bola to nebývalá možnosť. Ponúkal ju napríklad progresívny časopis Mladý svět, obľúbený medzi intelektuálnou vrstvou žien. Liběna Rochová, Nina Smatanová, Daniela Flejšarová sa vďaka svojim modelom aj takto dostali do povedomia obyvateľstva.

V Bratislave sa podobné akcie ako na Bertramke objavili až neskôr. V roku 1986 sa predstavil autorský odev z dielne mladých autoriek na Celoslovenskej výstave úžitkového umenia a priemyselného výtvarníctva v Bratislave. Dôležitou platformou na prezentáciu autorskej tvorby sa stalo podujatie Design odevu a šperku I. v roku 1986, ktorý sa konal v Inštitúte priemyslového dizajnu v Brne. Tretí ročník sa konal už nielen v Brne aj v Bratislave. Výraznú zásluhu na organizovaní týchto podujatí mala Ľuba Slušná, historička umenia, absolventka FFUK, ktorá od roku 1987 pracovalo ako redaktorka Pressfoto. Vďaka jej kurátorským aktivitám sa odev, ale aj iné druhy úžitkového umenia stali súčasťou výstavných projektov.

Prvá predajná výstava odevných modelov prebehla v rámci predajne Dielo, ktorú zorganizoval Výtvarný fond až v roku 1986. Vo viacerých predajniach Diela na Slovensku sa dali kúpiť odevy slovenských odevných výtvarníčok. Museli však spĺňať niektoré kritéria, ktoré kontrolovala komisia (nielen odborná, aj ideologická) Výtvarného fondu. Na Slovensku vznikala mladá generácia návrhárov a dizajnérov vďaka vysokoškolskej formácii pražskej Vysokej školy umelecko-priemyslovej. Až od roka 1976 začalo existovať na Vysokej škole výtvarných umení (VŠVU) v Bratislave samostatné oddelenie textilu. V tomto ateliéri sa študenti oboznamovali skôr s voľnými postupmi výtvarnej tvorby s dôrazom na textil ako médium. Jej absolventky nachádzali uplatnenie aj v odevnej tvorbe, napríklad v časopise Dievča Mária Mutkovičová. Oproti UMPRUM bola formácia menej dizajnová, viac autorská. Absolventi našli uplatnenie nielen vo voľnej tvorbe, ale aj v textilnom dizajne a pracovali v niektorých závodoch ako návrhári dezénov (Júlia Sabová, Jozef Bajus). Odevné návrhárstvo v tradičnom zmysle sa študovalo jedine na pražskej UMPRUM. Z nej prichádzali absolventky, ktoré v 80. rokoch boli činné na Slovensku svojou vlastnou autorskou tvorbou (Katarína Böhmová, Iveta Ledererová, Marta Bošelová, Anna Bohátová). Výraznou osobnosťou bol aj absolvent Vysokej umelecko-priemyslovej školy v Budapešti Karol Pichler, ktorý svojimi odevmi lavíroval na hrane voľnej a úžitkovej tvorby. V druhej polovici 80. rokov sa v predajni Dielo predávali aj autorské odevy autoriek, ktoré priamo neštudovali výtvarné akadémie alebo módne návrhárstvo, avšak ich tvorba bola schválená vo Výtvarnom fonde, čím sa oficiálne stali členmi spolku výtvarníkov: takými boli Lea Fekete a Michaela Klimanová – Trizuljaková. Lea Fekete bola zakladajúcou členkou skupiny SET 88, v ktorej okrem nej pôsobila aj Andrea Krnáčová a Daniel Brunovský. Ich návrhy prinášali prepojenie autorského odevu so šperkom. Väčšina odevov, ktoré označujeme ako autorský odev predávaných cez Dielo predstavovala alternatívnu tvorbu k oficiálnej móde. Tieto modely boli finančne nákladné, dostupné len v mestách, kde malo Dielo predajne a nepredstavovali väčšinový vkus. Nosili ich skôr umelkyne a intelektuálky, ženy s vyhraneným názorom na odev. Vďaka týmto modelom si ženy s menšinovým vkusom mohli obliecť zaujímavé modely. Odev začal byť využívaný od 60. rokov vo svete ako aj v Československu ako médium, prostredníctvom ktorého výtvarníci mohli vyjadriť, sprostredkovať nejakú myšlienku. Medzi takýchto inovátorov v Čechách patril Milan Knížák a na Slovensku Otis Laubert a Milota Havránková.

Na sklonku komunistického režimu, na jeseň roka 1989, sa rozbehli v Bratislave v hoteli Fórum každomesačné módne prehliadky. Za ich organizáciou stáli Ľuba Slušná, Xeňa Lettrichová a Lea Fekete zo skupiny SET  88 s oficiálnou podporou Výtvarného fondu. Prezentovali sa na nich módni návrhári a ich modely bolo možné na prehliadke aj zakúpiť.

Čo sa nosilo v 70. rokoch

Začiatkom 70. rokov priniesli parížske kolekcie dĺžku sukne do polovice lýtok. Mladé dievčatá však naďalej nosili mini alebo maxi sukne. V tomto čase sa minisukňa obliekala aj na nohavice, čím vznikla netypická kombinácia. Ako alternatíva k minisukni sa rozšírili krátke nohavice pod zadok. Začali sa nosiť najskôr v Amerike a od roku 1970 aj v Európe. Tzv. kraťasy boli veľmi praktické, neprovokovali ako minisukne a zároveň demonštrovali modernosť nositeliek. Kombinovali sa s rôznymi typmi zvrškov, s obľubou aj s dlhými kabátmi alebo vestami. Nepredstavovali už iba letný športový odev, ale nosili sa celoročne z rôznych materiálov, dokonca aj na pančuchách. V 70. rokoch sa definitívne presadili nohavice ako alternatíva k sukni na deň, aj na večer. Nohavice sa nosili v rôznych tvaroch: zvonové, široké, s nižším aj s vysokým pásom, úzke, k členkom, ku kolenám a iné. Novinkou sa stali nohavicové kombinézy. Presadila sa aj nohavicová sukňa. V oficiálnom odeve do práce na úrady, v odevoch učiteliek a pod. sa nohavice nosili zriedkavo. Stredná a staršia generácia skôr konzervatívnych žien ich prijímali tiež opatrne. Odvážnejšie ženy si obliekali kostýmy pánskeho strihu, doplnené kravatami a maskulínnymi klobúkmi a plášťami.  

Módnym šlágrom boli vesty rôznych tvarov: dlhé ako aj krátke vestičky, široké aj priliehavé. Nosili sa k sukniam a nohaviciam. Mohli mať športovejší, ale aj elegantnejší ráz. Obliekali sa na košele, halenky, ale aj roláky. Košele bývali priliehavé, s výraznými pretiahnutými goliermi, ktoré sa v druhej polovici desaťročia zmenšovali. Existovali košele jednofarebné ako aj pestrofarebné s kvetinovými, či geometrickými vzormi. Trendové halenky boli dlhé pod zadok, často pletené (aj doma) a na bokoch mali rozparky. Mohli sa prepásať pásom. Módne sa stali košele a blúzky romantického strihu s volánmi na plastróne, obľúbený bol tanierový volán, vysoký stojatý golier, vyšívané blúzky na ľudový spôsob na plátne, ale aj na viacfarebných silónoch, v dlho- aj krátkorukávovej forme. Stále sa nosili aj šaty rôznych strihov a viacerých štýlov: vypasované, najlepšie z úpletu, ale aj široké košeľové šaty, ako aj s útlym živôtikom a skladanou sukňou. Trendom bolo obliekať ich na blúzky alebo roláky. Šaty bez rukávov alebo s krátkymi rukávmi sa volali  šatová sukňa a sú typické práve pre 70. roky 20. storočia. Medzi mládežou viedli prím tričká: jednofarebné, viacfarebné, vzorové alebo s rôznymi nápismi; tie najlepšie zo zahraničia, s cudzojazyčnými textami. Úplnou novinkou sa stali v šatníku dievčat úpletové tielka s tenkými ramienkami, niekedy hore na uväzovanie. Ukazovali ženské telo viac odhalené na deň ako doposiaľ. Odvážne pôsobili tielka s holým bruchom. V lete sa rozšírili odevy úplne odkrývajúce chrbát.

Koncom desaťročia prevládal princíp vrstvenia odevov: šaty cez sukňu, šaty cez nohavice, široké haleny cez sukne a nohavice, alebo nohavice s dlhými košeľami a krátkymi vestičkami, či vesty na šatách. Tieto rôzne alternatívy umožňovali variabilné obliekanie. Keď si k tomu domyslíme štýlovú rôznorodosť, tak 70. roky vychádzajú ako veľmi pestré a uvoľnené.

V celej dekáde sa nosili odevy z denimu (často nepravého), menčestru, v safari štýle z bavlny, v etno štýle z ľanu a bavlny, teda z kvalitných prírodných materiálov. Hitom 70. rokov noseným aj v ďalšej dekáde bola tzv. indická bavlna – veľmi vzdušná a ľahká bavlnená tkanina s jemne štruktúrovaným povrchom, z ktorej sa šili letné šaty, blúzky, halenky, sukne. Stále sa vyrábali odevy a predávala metráž zo syntetických materiálov: dederónu, krimplenu, silónu. V 70. rokoch sa v Bavlnárskych závodoch V. I. Lenina v Ružomberku pristúpilo ku strojovej veľkovýrobe modrotlače, pričom dizajnéri vychádzali zo vzorkovníc klasických modrotlačových foriem. Odevné závody z nich vo veľkom produkovali najmä letné dámske odevy. Československé textilky od 70. rokov vyrábali kvalitné vlnené tkaniny rôznych druhov. V skratke možno 70. roky nazvať aj dekádou úpletu – džerseja, z ktorého sa zhotovovali takmer všetky typy odevov. Okrem strojového úpletu sa doma plietli alebo háčkovali aj celé súpravy a komplety dámskych (aj detských) odevov. Okrem už štandardných šiat, pulóvrov a svetrov vídané boli aj pletené nohavice či sukne.

Pestrosť existovala aj medzi zvrchníkmi. Jarníky a zimníky sa šili z džínsoviny a z menčestru.  Bolo bežné vidieť celý odev aj so zvrchníkom v týchto kombináciách. V obľube stále pretrvávali kožušiny a rozšírili sa syntetické kožušiny a koženky. Trendom sa stala kombinácia kožušiny s kožou. Kožuchy, pravé aj syntetické vyrábala v ČSSR Kara Trutnov a Kožatex Liptovský Mikuláš. Obľúbené sa stali tzv. slovenské kožuchy ušité z brúseného velúru. Športovejšie strihy zvrchníkov vychádzali z už známych trenčkotov a baloňákov, trendové dostali širšiu voľnú líniu. Ženy nosili aj maskulínne kabáty. Obľube sa stále tešili paletá a šuštiaky. V súvislosti s romantizujúcimi historizmami sa objavili krátke aj dlhé peleríny. Šlágrom sa stala tzv. „vetrovkovina“, z ktorej sa šili nielen odevy na zimné športy, ale aj módne denné kabáty. Obľuba vetroviek sa tak rozmohla, že v 80. rokoch v ČSSR zaplavili ulice najmä ľudia vo vetrovkách.

Spoločenský odev zažil skutočnú revolúciu, pretože sa najmä medzi mládežou prestal považovať za osobitný. Tá nosila aj na večerné príležitosti denné odevy. Formálnejší a klasický odev preferujúce ženy na večerné návštevy divadiel opäť nosili dlhé šaty až po zem, s malým výstrihom a krátkymi či dlhými rukávmi.

Začiatkom dekády nosili ženy lodičky na vyššom hrubom opätku, smerom dole sa mierne rozširujúcom. Špička bola trochu zaoblená. Od roka 1972 sa objavuje veľmi masívna obuv na hrubšej podrážke. Okolo polovice dekády strácali postupne topánky na masívnosti, avšak paradoxne – objavili sa zároveň aj topánky na veľkej platforme. Legendou sa stali dreváky nosené na leto nielen ženami, aj mužmi. Novinkou boli topánky z džínsoviny, alebo z iného textilu, mohli byť na klinovom podpätku, ale na rovnej platforme. Zaujímavosťou celej dekády bol trend vysokej obuvi ku kolenám v nevídaných kombináciách aj v lete. Vysoká obuv sa nosila aj ku krátkym nohaviciam v lete. Boli to nielen čižmy, ale aj obuv s rafinovanými remienkami až pod kolená. Koncom dekády sa objavili topánky tesne nad členky na vysokom štíhlom podpätku. Letnou obľúbenou obuvou boli mokasíny, tiež mohli byť na vyššej platforme. Nosili sa aj plátenky, rôzne tenisky a botasky, hitom na niekoľko rokov sa stali tzv. číny – tenisky vyrábané v Svite Poprad, biele s jemným červeným lemom na gumovej podrážke, s kovovými dierkami cez ktoré sa bielymi šnúrkami uväzovali. Siahali tesne nad členky. Obuv sa šila okrem prírodných koži, usní a semišov aj zo syntetických materiálov. Syntetické materiály sa používali aj na výrobu kabeliek. Okrem toho sa objavili aj textilné kabelky. Variabilita kabeliek v tejto dekáde bola veľká: popri už tradičných rámových a klopňových sa objavili aj listové s ramienkom. Dĺžka a tvar ramienok a rúčok sa líšili. Významnými sa stali pracovné kabely väčších rozmerov. Ako letné kabelky sa nosili košíky z prírodných materiálov, zo syntetických lýk, ale aj plastové košíky. Na Slovensku sa ako trendové objavili kabelky a kabely z ÚĽUVu. Šili sa ručne koženým výpletom a boli celé z prírodnej nefarbenej kože na spôsob pastierskych tanistier, zdobené vybíjaním alebo razbou.

Klobúk ako súčasť dámskej garderóby nebol nevyhnutnosťou, pevné miesto mal medzi ženami preferujúcimi klasický štýl. Mladé dievčatá nechceli vyzerať ako ich mamy, či staré mamy, takže klobúk nenosili vôbec, alebo veľmi extravagantne – z hľadiska príležitosti, či foriem. Obľúbené sa medzi ženami stali maskulínne typy klobúkov, ale aj romantizujúce s veľkými krempami, rôzne tvarovanými. Nosili sa klobúky, alebo klobúkové čiapky z denimu či úpletu, hitom boli háčkované. Historizujúce tendencie vrátili turbany a toky. V druhej polovici 70. rokov a začiatkom 80. rokov boli hitom tzv. lodičky pripomínajúce vojenské čiapky. Elegantnejšie formy pletených čiapok boli kupolovitého tvaru na vrchu s malým rožkom, ich spodná časť sa zhŕňala do výraznej rúry.

Okrem obľuby denimu, menčestru a pracieho kordu, veľkým hitom 70. rokov boli úplety, najmä celé komplety – šaty alebo nohavice s vestami, šaty so svetrami, či kabátmi.

Istý stupeň romantizmu prevládal aj v pánskej móde 70. rokov. Po dlhom období v dejinách pánskej módy došlo k odchýlke od civilného nenápadného vývoja. U mužov sa objavili kvetinové pestrofarebné vzory na košeliach, volániky na zapínaní, lesklé materiály, výrazné goliere, široké vzorované kravaty, podpätky, platformy, úzke nohavice na páse, široké zvonáky, dlhé vlasy (dokonca v oficiálnom strihu v dĺžke po krk, v alternatívnych účesoch aj veľmi dlhé), široké bokombrady, fúzy a brady rôznych foriem.

Klasický pánsky oblek bol už len alternatívnou k ostatným odevom. Ostával v šatníku úradníkov a politikov a bol odevom na slávnostné príležitosti. Modernejšie zmýšľajúci muži najmä mladšej a strednej generácie preferovali  od polovice 70. rokov komplety z nohavíc a bundy alebo saká športovejšej fazóny s výraznými vreckami, šité dvojitými švami, často z moderných materiálov ako denim a menčester. Obľúbené sa stali bavlnené saká rôznych farieb, niekedy strihovo nejednoznačné, lebo pripomínali aj sako aj bundu. Tento typ oblekov sa šil v širšej alebo mierne priliehavej línii. Muži k nim nosili košele bez kravaty, rozhalenky, prípadne tričká. V prvej polovici 70. rokov v pánskej hornej časti tela dominovala úzka silueta. Zvrchníky a saká mali výraznú prednú fazónu: širokú, takmer k pásu a dĺžka saka sa skrátila tesne pod zadok. Plecia boli len mierne rozšírené. Saká sa šili s rozparkom vzadu.  Nohavice, cez boky priliehavé, sa smerom dole výrazne rozširovali. Úplnou novinkou sa stali obleky zo zamatu tmavých farieb: čierne, fľaškovozelené, bordové, tmavomodré. Existovali aj pánske obleky športovejšieho charakteru s výraznými vreckami, často s preštepovaním a kontrastným zapínaním. Stálicami medzi zvrchníkmi ostávali raglány a trenčkoty s nárameníkmi, prackami a pásikmi na rukávoch. V zime stále pretrvávali ulstre, hitom najmä medzi intelektuálmi, sa stal duffelcoat s kapucňou, zapínaný na olivky koženými prackami. Klasické kožuchy, buď tzv. slovenské doplnili aj šité zo syntetických materiálov. Nosili sa aj kožušinové bundy do pása. Topánky rovnako ako u žien nadobudli masívne formy. Na pánskych modeloch sa objavili podpätky a platformy.

Čo sa nosilo v 80. rokoch

Začiatkom 80. rokov sa rozdiely medzi odevom na voľný čas a do zamestnania takmer zotreli. V oficiálnej módnej tvorbe však ležérnosť musela mať elegantný charakter, nie rebelantský. Odev do zamestnania pre štátnych úradníkov alebo pre študentov gymnázií bol stále pod drobnohľadom, minimálne proaktívneho straníckeho súdruha riaditeľa alebo súdruha profesora.

Masívnosť pliec bola v ženskej móde 80. rokov hlavným trendom. Prejavila sa vo viacerých siluetách: s mohutnými plecami a smerom dole sa zužujúca Y a s masívnymi  plecami, útlym driekom a rozšírenou sukňou X. Širokoplecnaté siluety dopĺňala okolo polovice dekády  T línia, najmä na zvrchníkoch v rovnej línii.

Preferovanie siluet s masívnymi plecami prinieslo tzv. netopierí strih na rukávoch, v ktorom sa rukáv strihá od pása. Na zvýraznenie pliec sa používali veľké vypchávky, znížené prieramky, alebo aj rukávy naberané v prieramku. Dĺžka sukne v oficiálnych návrhoch sa odporúčala nad kolená, veľkým hitom sa stál výrazný rozparok či už vpredu, vzadu, alebo naboku.  Koncom dekády sa stala obľúbená na šatách silueta zníženého pása, vrchný diel bol rovný a pás klesol pod zadok. Alebo bol vrchný diel šiat obtiahnutý v páse až pod zadok, kde sa vsádzala sukňa. V tejto línii sa dávali šiť najmä spoločenské šaty. Samostatné sukne sa zhotovovali aj s veľkým sedlom. Široko strihané odevy ako šaty, košele, tuniky sa s obľubou opasovali širokými masívnymi opaskami s veľkou prackou. Upevňovali sa buď na pás, alebo sa spúšťali ležérne na boky, pričom vzadu boli vyššie ako vpredu. Hitom sa stali prešívané vetrovky (na spôsob paplóna) z balónového ripsu vypchávané polyamidovým rúnom alebo perím. Stále pretrvávala obľuba vetroviek.

Paralelne s romantickými vzormi na šatovkách existovali aj geometrické vzory alebo veľké farbené plochy členiace odev. Dievčenskú módu ovplyvňoval najmä cvičebný úbor na aerobic. Elastické cvičebné nohavice a obtiahnuté elastické tričká ako aj čelenky na hlavy, či kamaše na nohy prešli taktiež do odevu na deň. Tzv. elasťáky sa nosili k sukniam alebo aj samotné. Na dámskych nohaviciach sa zvýšilo sedlo a hitom sa stali džínsy tzv. mrkváky/mrkváče, na prednom sedle mierne zriasené a smerom nadol zúžené. Existovali v rôznych farebných variantoch. Vyhľadávané sa stali džínsy s prímesou elastanu vďaka čomu boli pružné a obtiahnuté. Módny ošiaľ spôsobili aj tzv. plesňáče, teda džínsy s povrchovou úpravou moon washed, výsledkom ktorej je redukcia modrej farby a zanechané biele stopy, trend prevzatý zo Západu. Symbolom úpravy ženy tejto dekády je masívny účes okolo celej hlavy a tzv. trvalá. Nosením farbených čeleniek na hlave sa masívne účesy upravovali a to nielen na šport. K tomu patrili veľké plastové náušnice a výrazný až agresívny make-up.

V pánskom odeve tohto desaťročia predstavoval oblek už len formálny typ odevu. Na denné nosenie sa preferovali nohavice v kombinácii s košeľami, rozhalenkami, tričkami, pulóvrami v kombinácii so športovým sakom alebo bundou. Pánska silueta bola tiež široká, na sakách sa umelo zväčšoval objem pliec. V 80. rokoch sa medzi niektorými mladými chlapcami a mužmi rozšírilo nosenie riflových búnd a nohavíc s tričkami s nápismi alebo tvárami hudobných idolov. Celok dopĺňali kovovými a koženými detailmi, vlasy nosili často dlhé. Hovorili si metalisti, ale podobne sa obliekali aj priaznivci iných rockových smerov. V druhej polovici 80. rokoch zase ulice zaplavili tzv. depešáci – prívrženci britskej kapely Depeche Mode. Odetí v čiernych odevoch a s krátkymi vlasmi nagelovanými do výšky boli neprehliadnuteľní aj uprostred módneho mainstreamu. Zháňali všetko čierne, okrem ponožiek, tie mávali biele. Nosili kožené bundy alebo kabáty, na hlave klasickú čiernu baretku, čierne okuliare a tiež sa ozdobovali kovovými doplnkami. Na nohách nemohli chýbať čierne topánky s masívnou podrážkou. Západné martensky nahrádzali aj vojenské kanady. Zháňať v Československu takýto alternatívny odev si vyžadovalo nemalé úsilie.

Okrem módneho odievania sa v celom Československu vyskytoval aj odev predpísaný pre deti a mládež: rovnošaty pre iskričky, pionierov a zväzákov. Existovali od 50. rokov do novembra 1989 v chlapčenskom a dievčenskom variante. V 50. rokoch v čase najtvrdšej ideologizácie života sa nosievali nielen na politické, či školské slávnosti (ako do novembra 1989),  ale aj na kultúrne podujatia.

Ďalším zvláštnym úkazom odevnej kultúry socialistického realizmu v Československu sa stala obľuba teplákov v 50. rokoch. Išlo o  nohavice na šport ušité z bavlneného alebo syntetického strojového úpletu, doplnené bundou. Tieto sa pre nízku cenu, dostupnosť a hrejivosť z cvičebného úboru stali obľúbeným denným voľnočasovým i pracovným odevom medzi širokými masami pospolitého ľudu. Dlho predstavovali nedostatkový tovar. K ďalšiemu pospolitému trendu možno zaradiť pracovné zástery, tzv. fertuchy, ktoré nosili ženy aj ako pohodlný odev okolo domu. Na dedinách si k nim ženy obliekali aj tepláky. Na vidieku takýto odev nahradil pracovný kroj a udržal sa až do súčasnosti. Tak ako v každom období, aj v Československu budovanom pod červenou hviezdou existovali rôznorodo oblečení ľudia. Výrazný rozdiel bol medzi masou a úzkou skupinou ľudí, ktorí sledovali najhorúcejšie trendy. Niekomu sa pri spätnom pohľade na toto obdobie môže zdať, že odev bol príšerný, či veľmi unifikovaný. Skutočnosť bola pestrá a to nielen vďaka nadštandardným a kvalitným odevom, ktoré však neboli dostupné pre väčšinu obyvateľstva, ale aj zásluhou tzv. samoprodukcie a samozásobovania.