Odev na Slovensku pod vplyvom barokovej módy (20. roky 17. storočia až 20. roky 18. storočia)

Obyvatelia Slovenska v 17. storočí prežívali veľmi vypäté časy, ktoré zapríčiňovali stavovské povstania uhorskej šľachty, jej odpor voči absolutistickému režimu, násilnej protireformácii zo strany katolíckej cirkvi a pokračujúcemu konfliktu medzi habsburskou a tureckou ríšou.

ODEV AKO SYMBOL POLITICKEJ A KONFESIONÁLNEJ PRÍSLUŠNOSTI

Od dvadsiatych rokov 17. storočia v období tridsaťročnej vojny sa v Európe postupne začína presadzovať nový typ odevu. V Uhorsku však ostávali k tejto novej vlne rezervovaní. Prvky, ktoré z novej barokovej módy preberali do svojho uhorského odevu nemenili ich spôsob oblečenia, len ho mierne inovovali, najmä cez detaily. Účesy, dĺžka ženských rukávov alebo tvar výstrihu pozvoľna modifikovali stále pretrvávajúcu renesančnú módu. Na územie Uhorska sa dostávali aj vďaka svadobnej politike uhorských magnátskych rodín. Nevesty pochádzajúce zo zahraničných šľachtických rodín prinášali so sebou aj nové trendy, často v duchu aktuálnej módy (obr. 1, obr. 2). Stále platilo, že uhorskí magnáti lojálni voči Habsburgovcom sa obliekali podľa ich vzoru, teda podľa poslednej módy v Európe. Uhorské rody, ktoré profitovali politicky aj spoločensky z tejto náklonnosti ako Esterházy alebo Pálfy preberali medzi prvými západnú módu.

Uhorský odev však ešte celé 17. storočie pretrvával ako najobľúbenejší typ odevu medzi uhorskou šľachtou, ale aj meštianstvom. Nemenil sa v skladbe, ale u mužov sa začala postupne nosiť kratšia mentieka, aj dolomán. Dámy mierne prispôsobovali podľa módy najmä strih živôtika, účesy a jeho doplnky. Tkaniny používané na ušitie pánskeho a dámskeho uhorského odevu sa menili tiež podľa  módnych zmien najmä vzorov (obr. 3, obr. 4a, obr. 4b).

Portrétna tvorba prináša doklady o rozšírení ranobarokovej módy v šľachtickom šatníku v Uhorsku. Vo Viedni na dvore sa začala nosiť od Ferdinanda III. Habsburského a táto nová móda sa stala normou medzi rakúskymi Habsburgovcami a im lojálnymi šľachticmi pôsobiacimi na dvore. Tento ranobarokový odev druhej štvrtiny 17. storočia mal ešte odevné súčiastky ako renesančný odev, avšak stratil renesančnú tuhosť. Ženská silueta rovnako ako mužská bola objemná, najmä vďaka širokým rukávom a mäkkej mohutnej sukni. Horizontálnu líniu zvýrazňoval ešte široký lodičkový výstrih s obľubou lemovaný čipkou. Účes bol tiež upravovaný do šírky, najmä na bokoch okolo tváre. Vydaté ženy z aristokratického a šľachtického prostredia obliekajúce sa podľa tejto módy už nenosili na účesoch čepce, sieťky, klobúky, barety, ale s obľubou chodili  bez nich (obr. 5). Najpreferovanejším komponentom na výrobu šperkov sa stali perly. Muži nosili kabát wams predĺžený pod zadok, jeho rukávy nabrali na objeme aj vďaka košeli, ktorá vytŕčala cez prestrihy v nich. Okružie nahradil biely ležatý golier lemovaný čipkou, ktorý sa podväzoval viazankou – novinkou v pánskom odeve. Bol to pás tkaniny, v tomto období ešte neviditeľný spod objemného goliera. Nohavice sa tiež predĺžili pod kolená a úpletové hodvábne pančušky fixovali a výrazne zdobili čipkované podväzky. Do módy prišli dlhé vlasy a mäkký plstený klobúk s objemnou krempou zdobenou vtáčím perím. Starostlivo upravená brada a fúzy, také obľúbené v španielskej renesančnej móde, sa teraz v prvej polovici 17. storočia rozšírili a ostali v móde až do začiatku 18. storočia.

V preberaní týchto nových módnych trendov boli odvážnejší nemeckí obyvatelia miest na Slovensku, ktorí ich priberali cez protestantské krajiny západnej Európy, najmä cez Nemecko a Holandsko (obr. 6). 

Tento módny štýl pretrval až do osemdesiatych rokov 17. storočia, kedy sa začal nosiť typ šiat nového strihu podľa preferujúcej vertikálnej siluety. Vytvorili ju na dvore Ľudovíta XIV. vo Versailles koncom sedemdesiatych rokov 17. storočia. Do prostredia uhorskej šľachty sa tento nový typ úpravy dostal z viedenského dvora, kde mu podľahli Leopold I. Habsburský a Karol III. Habsburský. V Uhorsku ho nosili nielen magnáti podporujúci Habsburgovcov, ale aj rody cudzieho pôvodu pôsobiace v Uhorsku ako napríklad Hellenbachovci (obr. 7).

Odlišný od ranobarokového odevu sa stal tým, že v siluete akcentoval vertikálu. Zmenila sa skladba pánskeho odevu, pretože sa začal nosiť oblek v trojkombinácii: kabát (fr. justaucorps), pod ním vesta s rukávmi alebo bez nich (fr. veste) a nohavice pod kolená (fr. culotte). Hodvábne pančušky siahali ku kolenám, kde ich fixovali dekoratívne podväzkové čipky a stuhy. Košeľu nebolo vidieť, len jej objemné manžety a kravatu so žabó (fr. jabeau). Hlavu zdobila objemná alonžová parochňa a výrazný trojrohý klobúk (fr. tricorn). Na nohách sa nosili črievice na podpätku s výraznou mašľou alebo sponou na priehlavku. Takýto odev pôsobiaci veľmi zženštilo symbolizoval už nie mužský ideál  muža-bojovníka, ale muža-dvorana, ktorý sa starostlivo a veľmi precízne staral o svoj zovňajšok (obr. 8).

Dámsky pendant pôsobil štíhlejšie vďaka zúženiu sukne a preneseniu jej objemu do zadnej časti, hlbokému výstrihu odhaľujúcemu poprsie, zúženiu rukávov, ich miernemu skráteniu pod lakte a vsádzaniu rukávov do živôtika v prirodzenom ramennom prieramku. Postavu zvyšovala pokrývka hlavy čnejúca vysoko dohora (fr. à la fontange) a vysoké podpätky skryté pod sukňou (obr. 9). Rovnako ako v prípade uhorských magnátov tieto zahraničné vplyvy nasledovali najmä ženy z rodín mocensky a politicky spriaznených s Habsburgovcami.

V 17. storočí vznikla aj nová technika čipky. Sieťované čipky obľúbené v období renesancie sa nahrádzali technikou paličkovania. Paličkované čipky sa rozširujú v Uhorsku nielen prostredníctvom obchodu, ale najmä vďaka novým skupinám obyvateľstva, ktoré sa na území Slovenska usadzovali. Boli to Holanďania, Nemci, Taliani, Židia, Chorváti a práve oni prinášali znalosti jej výroby. Okrem paličkovaných čipiek zdobili barokové odevy stuhy. Stali sa novým sortimentom, pretože doteraz sa zhotovovali ako lemovky a dekorácie na odevy tkanice, ktoré ručne vytvárali pozamentieri (pramári). V polovici 17. storočia však vznikol vo Francúzsku tkáčsky stav, ktorý vedel zhotoviť úzke stužky v keprovej, plátnovej alebo atlasovej väzbe. Takého stužky boli na rozdiel aj od pramárskych tkaníc jemnejšie, ľahšie a farebnejšie. To umožňovalo robiť z nich rôzne kokardy a rozety.