Odev na Slovensku ovplyvnený rokokovým vkusom (40. až 90. roky 18. storočia)

ĎALEKO OD CENTRA MÓDY. FRANCÚZSKA MÓDA NA DVORE HABSBURGOVCOV A V KAŠTIEĽOCH NA SLOVENSKU

Začiatkom 18. storočia dochádza na európskych panovníckych dvoroch k postupnej zmene vkusu. Prím udáva Francúzsko, ktoré sa počas vlády Ľudovíta XIV. stalo vzorom životného štýlu pre celú európsku aristokraciu. Francúzsko sa stalo najväčším výrobcom kvalitných hodvábnych tkanín, ktoré začali pod vplyvom orientalizmov, najmä chinoiserie meniť vzory. Dominancia čipiek a stužiek na pánskom aj dámskom odeve pretrvávala. Zmena v odievaní nastala nielen prostredníctvom textílií, ale aj novej siluete. Tá nadobudla monumentálny charakter a napriek tomu, že v ženskom šatníku stále pretrvávala schéma útly driek a objemná sukňa, začali sa odevy šiť inými strihmi. Mohutnosť celej siluete  dodávala sukňa, pod ktorú sa obliekala prútená konštrukcia – spodná sukňa, v dobovej terminológii panier (fr.), v archívnych prameňoch z územia Slovenska Reifrock (nem.). Ženy pôsobili ako nasadené na objemnom podstavci. Okolo roku 1745 dochádza k ďalšej zmene, ktorú spôsobil iný tvar sukne – začala byť formovaná výrazne do bokov, v extrémnych prípadoch mala táto elipsa v pôdoryse priemer až dva metre. Preexponovaná horizontálna silueta pôsobila veľmi štylizovane a nápadne. Teatrálnosť tohto odevu znásobovala aj obľuba používať sivé parochne, najskôr v malých účesoch, po roku 1745 vo vysokých. Zvláštna estetická norma, ktorá sivovlasé parochne kládla na vrchol dobovej elegancie platila aj pre mužov.

Nové zmeny nasledovala aj vysoká uhorská aristokracia zastávajúca vysoké úrady na dvore Habsburgovcov. Ale vzorom boli aj pre drobnejšiu uhorskú šľachtu obývajúcu územie Slovenska, najmä ženy. Napriek tomu, že obľúbeným typom odevu bol stále uhorský odev, nové francúzske trendy sa stali normou pre životný štýl šľachty.

Zmena vkusu prišla na viedenský dvor pomaly. Samotná Mária Terézia po sobáši s Františkom Štefanom Lotrinským začala nosiť síce novú úpravu hlavy, ale nový strih šiat ju ešte nelákal. Dobové portréty ukazujú, že robe à la française, najtypickejšiu rokokovú toaletu nosili až jej dcéry. Volali ju Franzözischer Sack. Móda ani vo Viedni na dvore za Márie Terézie a Jozefa II. nedosiahla také nebývalé rozmary ako na francúzskom kráľovskom dvore. Habsburgovci, aj keď nosili odevy nákladné a prepychové, sa vyhýbali extravagantnosti. Dcéra Márie Terézia, Mária Antoinetta by si nebola mohla na cisárskom dvore vo Viedni dovoliť také módne roztopašnosti ako vo Versailles.

Manželky uhorských šľachticov si obľúbili nielen tento typ šiat a biele parochne, ale aj nové typy textilných šperkov, ktoré sa nosili ako náhrdelníky a množstvo manžiet – angažanty (fr. engageantes). Rukávy dámskych šiat sa výrazne skrátili po lakte a prekrývali ich práve tieto čipkové výrazné manžety.  Dokonca si ich obliekali aj k uhorskému odevu, ktorý ostával v svojej skladbe nezmenený od renesancie. Jeho siluetu upravovali tiež podľa dobovej tým, že si pod sukňu dávali aj objemnú spodnú sukňu do bokov (obr. 1).

V mužskom šatníku uhorských šľachticov sa nosil stále kabát, vesta a nohavice na francúzsky spôsob. Od tridsiatych rokov sa nohavice zúžili, kabát mal v zadnej časti smerom od pása menej objemné šosy, zúžili sa rukávy a skrátila manžeta (obr. 2). Vesta a kabát sa šili z hodvábnych tkanín vzorovaných novými modernými vzormi, niekedy sa aj dopĺňali výšivkou zlatými a striebornými niťami, alebo sa zdobili výraznými pramárskymi tkanicami. Ich nákladnosť dopĺňali ešte výrazné gombíky na veste, kabáte, manžetách, aj vreckách. Bohaté čipkované žabó a manžety dopĺňali pánsku toaletu. Stále sa nosil veľký trojrohý klobúk. Farbené alebo biele hodvábne úpletové pančušky dopĺňali črievičky na podpätku, alebo vysoké čižmy na jazdu na koni. Tento typ odevu bol rozšírený na dvore, kde honosili aj uhorskí šľachtici. Na bežný život vo svojich sídlach na Slovensku preferovali stále uhorský odev. V portrétnej tvorbe vidíme, že uhorskí aristokrati a šľachtici sa dávali portrétovať v oboch typoch odevov.

Uhorským odevom sa inšpirovali nielen na viedenskom habsburgovskom dvore pri predpisoch na husárske a honvédske uniformy, takže v mnohých prípadoch vidíme na portrétoch vojakov v uniformách, pripomínajúcich uhorský odev. Najmä dekoratívnym zapínaním ako na mentiekach, lemovaním kožušinou, vyšívaním na prednej aj zadnej časti nohavíc, aj na bokoch lýtok, kožušinovou čiapkou, ale aj aranžovaným spôsobom nosenia mentieky prehodenej cez plecia (obr. 3).

Uhorský odev prestáva mať v druhej polovici 18. storočia taký politický pátos ako v storočí predchádzajúcom. Súvisí to aj s tým, že mnoho uhorských magnátov si na Habsburgovcov na uhorskom tróne zvyklo, mnohí boli priamo angažovaní v rôznych úradoch.  Uhorský odev nadobúda charakter slávnostného odevu na mimoriadne príležitosti. Dokonca si ho obliekajú aj aristokrati z Habsburského domu ako korunovačný slávnostný kostým. Sama Mária Terézia prijala v roku 1741 v Dóme sv. Martina v Bratislave na hlavu uhorskú korunu v tomto type odevu.

MEŠŤANIA NA NEMECKÝ A NA UHORSKÝ SPÔSOB

Obyvatelia, žijúci v mestách sa obliekali najmä podľa etnickej príslušnosti, buď na nemecký alebo uhorský spôsob. Označenie je dobové, podľa archívnych záznamov napríklad krajčírskych cechov. Viazalo sa na mužský, aj ženský odev v mestách. Mešťania slovenského pôvodu si vyberali z týchto dvoch možností. Rozdiel medzi meštiankami a šľachtičnami bol jednoznačný, pretože meštianky nemohli nosiť dlhé sukne, takže im sukne siahali po členky. Nenosili šaty, ale viacdielne komplety, napríklad sukňu s kabátikom alebo sukňu s košeľou a živôtikom. S obľubou nosili stále aj zásteru (obr. 4).

V kastovom aristokratickom režime každý obyvateľ vedel z akej vrstvy pochádza a kým neboli mešťania povýšení do šľachtického stavu, neobliekali sa ako šľachtici. Osemnáste storočie bolo posledným obdobím, keď sa vydávali vrchnostenské nariadenia určujúce, čo nemôže nosiť meštianstvo. Odev mešťanov sa musel zhotovovať z jednoduchších a lacnejších textilných materiálov, hodváb prináležal len šľachte, nemohli nosiť zlato a striebro a niektoré druhy kožušín. Práve použitie materiálu spôsobovalo, že meštiansky odev, hoci z rovnakých alebo podobných strihov ako šľachtický, pôsobil jednoduchšie a striedmejšie.