„Roky 1945 – 1948 znamenajú typicky prechodné obdobie v dejinách slovenskej literatúry 20. storočia“ (Šmatlák, 1999, s. 510), s pluralitou autorských poetík z medzivojnovej etapy. Bezprostredne po skončení druhej svetovej vojny nedochádza v slovenskej próze k slohovo-typologickým zmenám, no odklon od lyrizovanej prózy a naturizmu predznamenáva už polemika o tzv. anjelských zemiach. Jozef Felix, ktorý ju svojím článkom O nové cesty v próze. Problém „anjelských zemí“ v našej literatúre (Elán, 1946) inicioval, vyčítal slovenským prozaikom samoúčelnú poetizáciu textov, zdôrazňovanie formy na úkor obsahu a tematické odtrhnutie od reality, únik do sveta fantázie či minulosti. V tomto zmysle boli vnímané naturistické prózy (Margity Figuli: Babylon, Františka Švantnera: Nevesta hôľ, Hany Zelinovej: Anjelská zem; všetky 1946) i texty autorov, ktorí pokračovali v lyrizácii epiky (pars pro toto Jozef Horák: Zahmlený návrat, 1946). Nevesta hôľ však – bez ohľadu na dobové výhrady – predstavuje vrcholné dielo slovenského naturizmu. Švantner v tejto próze antropomorfizoval prírodné bytie do takej miery, že sa tu strácajú hranice medzi ním a ľudským svetom a vytvoril jednu z najkrajších ženských postáv slovenskej prózy: premenlivú, nespútanú, nedosiahnuteľnú Zunu – nevestu hôľ, ako i postavu vlkodlaka, v ktorej účinne prepojil iracionálne a reálne prvky, zlo animálne i abstraktné.
Návrat do skutočnosti predstavovali texty, ktorých autori tematizovali Slovenské národné povstanie či druhú svetovú vojnu: dokumentárne spracovaný román Petra Jilemnického Kronika (1947), naturalistická zbierka noviel Jána Bodeneka Z vlčích dní (1947), Horákov čiastočne mýtizovaný román Hory mlčia (1947). Autentické skúsenosti z Povstania zachytil Vladimír Mináč v debute Smrť chodí po horách (1948) a obdobie slovenského štátu stvárnil Dominik Tatarka v románe Farská republika (1948).