O začiatkoch slovenského výtvarného umenia, a teda i sochárstva, môžeme najskôr hovoriť až v súvislosti s národným obrodením v 19. storočí. Najstaršie prejavy sochárstva na území dnešného Slovenska však siahajú až do obdobia praveku.
Nezvyčajne realisticky stvárnená Moravianska venuša (nájdená v Moravanoch nad Váhom pri Piešťanoch) bola vytvorená z mamutej kosti v staršej dobe kamennej, približne 22 500 rokov pred naším letopočtom. Na našom území sa našli praveké plastiky z kosti a hliny zdobené technikou vrypu či prírodnými metódami farbenia.
Neskôr po objavení kovu i z tohto materiálu, ktorý pravekému „umelcovi“ ponúkal nové možnosti vyjadrenia. Výrazové možnosti bronzu objavujeme najmä cez nálezy keltských mincí, šperkov a zbraní, teda skôr predmetov úžitkovej hodnoty s umeleckou nadhodnotou, nájdených v našej lokalite.
Obdobie rímskej dominancie tohto územia zanechalo skôr drobné sochárske prejavy, buď samostatné voľného charakteru, alebo fragmenty dopĺňajúce celok úžitkového rázu. Medzi vzácne príklady voľného sochárstva patrí i verne stvárnené poprsie Siléna (vychovávateľa a spoločníka boha Dionýza, rímskeho Bakcha) z Pobedima.
Obdobie veľkého sťahovania národov a duchovná kultúra prvých Slovanov na tomto území dosiaľ nemajú veľké množstvo nálezísk, a teda ani dokladov o umeleckej kultúre. Ide o eklekticky stvárnené predmety s vplyvmi antickej a germánskej kultúry – oblastí bezprostredne vplývajúcich na toto územie.
Rozšírenie kresťanstva v strednej Európe má hmatateľnú podobu v prvých nájdených liturgických predmetoch (Zlaté Moravce, Trnovec…) vyzdobených viac-menej schematicky. I neskôr, v románskom období, prevláda sochárska reliéfna tvorba nadväzujúca zasa na vtedajšiu architektúru.
Prvé gotické kostoly sa u nás objavujú až v polovici 13. storočia (farský kostol v Kaplnej pri Trnave) a práve v súvislosti s rozvojom gotického stavebníctva malo úlohu pri chrámovej výzdobe sochárstvo. Artefakty z obdobia vrcholného stredoveku stredoeurópskeho regiónu, ktoré dnes vidíme v múzeách a galériách, boli väčšinou súčasťou oltárnych konštrukcií. Sochárske zobrazenie sa dostáva do čoraz väčšej konfrontácie s proporciami v prírode, čo sa uplatnilo najmä pri tvarovaní ľudskej figúry. U nás sa najviac sôch zachovalo z dreva. Boli produktmi rezbárskych dielní z oblasti stredného Slovenska a Spiša.
Aj do Uhorska sa dostáva tzv. „krásny sloh“ alebo „kult krásnych madon“ usilujúci sa o stvárnenie Božej matky ako nežnej mladej ženy, typologicky vychádzajúcej z dobovej predstavy o urodzených dámach. Príkladom vyhraneného gotického slohu v sochárstve u nás je i Madona z Ruskinoviec od neznámeho spišského rezbára 14. storočia; dnes je majetkom Slovenskej národnej galérie. Relatívne vysoká skulptúra podčiarknutá typickým esovitým postojom, jemnými črtami tváre a bohato splývajúcou drapériou je prototypom gotickej mariánskej skulptúry.
Bezpochyby najznámejšou autorskou osobnosťou obdobia gotiky na Slovensku je neskorogotický Majster Pavol z Levoče, ktorého dielo, hlavný oltár v Kostole sv. Jakuba v Levoči s výjavom Poslednej večere a sochami Madony, sv. Jána a sv. Jakuba je najvyšším dreveným oltárom na svete. Prácou svojej dielne dovŕšil vyše dvestoročnú tradíciu rezbárstva v regióne.
Obdobie 16. a 17. storočia je úzko späté s náboženskou reformáciou. Levočský oltár bol posledným veľkým stredovekým dielom u nás. Objavujú sa nové štylistické fenomény a verzie naturalizmu a individualizmu smerujúce k humanistickej strohosti renesančného chápania človeka. Pre toto obdobie je príznačné miešanie domácich tradícií s renesanciou a manierizmom. Ťažisko umeleckej produkcie sa okrem jednotlivostí nachádza na území západného Slovenska. Medzi kľúčové ranorenesančné sochárske pamiatky patria oltáre sv. Juraja vo farskom kostole vo Svätom Jure pri Bratislave a v Spišskej Sobote (ten je prácou dielne Majstra Pavla z Levoče). Pod spomínaným vplyvom reformácie však tvorba oltárnej plastiky zaniká. Sochárstvo sa preto uplatňuje najmä v oblasti náhrobnej plastiky viazanej na šľachtu a cirkevnú hierarchiu. Sochárske reliéfy náhrobkov sa vyznačujú trojrozmerným priestorom s perspektívou a s plasticitou, ako aj vernosťou stvárnenia postáv tesaných s dôvernou znalosťou anatómie. Medzi dôležité práce svojho druhu v strednej Európe patrí figurálny náhrobok ostrihomského arcibiskupa Mikuláša Oláha v trnavskom Dóme sv. Mikuláša neznámeho rakúskeho autora. Vzťah sochárstva a architektúry bol rozvinutý v prístenných epitafoch. Jedinečným dielom renesancie na našom území je Rolandova studňa v Bratislave, ktorú vytvoril v roku 1572 na zákazku cisára Maximiliána II nemecký umelec Ondrej Luttringer. Bola doplnená o vzácne dielo svojho druhu z tohto obdobia u nás – voľne stojacu figúru (rytier v brnení).
Nový barokový sloh prichádzal postupne, prelínajúc sa s renesanciou.
17. storočie sa nieslo v znamení napätia medzi uhorskou šľachtou a cisárskym dvorom Habsburgovcov a s ním súvisiace rozpory medzi evanjelickou a katolíckou cirkvou. Dôsledkom je program rekatolizácie krajiny, ktorý sa odrazil na dochovaných umeleckých predmetoch. Do popredia sa opäť dostáva rezbárstvo a s ním spojená sochárska výzdoba kostolov. Baroková architektúra bola bohato zdobená sochárskou výzdobou, na ktorej realizáciu boli prizývaní majstri talianskeho pôvodu. Barok na západnom Slovensku podliehal vplyvu Viedne. Vrcholné diela klasicizujúceho baroka zanechal v Bratislave viedenský sochár Juraj Rafael Donner. V Dóme sv. Martina vyzdobil Kaplnku sv. Jána Almužníka a monumentálne jazdecké súsošie sv. Martina. Jeho desaťročné pôsobenie v Bratislave ovplyvnilo a povzbudilo sochársku a kamenársku tvorbu. Žiak a spolupracovník Donnera v Bratislave Ludwig Gode bol sochárom inklinujúcim zasa k „sladšiemu“ rokokovému slohu.
Ďalší z rakúskych umelcov pôsobiacich v regióne západného Slovenska je František Xaver Seegen predstavujúci klasicistické smerovanie stredoeurópskeho sochárstva. Nemožno nespomenúť ďalšieho rakúskeho sochára pôsobiaceho na sklonku života v Bratislave – Františka Xavera Messerschmidta, ktorého dielo uzatvára veľkú etapu barokového sochárstva u nás. Po jeho smrti sa u neho našlo 69 búst zachytávajúcich expresívne výrazy tvárí, až grimasy. Ich kvalitné odliatky (časť z nich dnes uložená v majetku SNG) si na zákazku pre svoje sídlo vo Valticiach dal vytvoriť knieža Lichtenstein v dielni Franza Jakoba Stegera na začiatku 19. storočia.
O ohniskách umeleckej činnosti na Slovensku v 19. storočí sa už hovoriť nedá, azda s výnimkou Bratislavy (výhodne položenej v blízkosti centier Viedne a Budapešti). V tomto období vzrástol význam sochárskeho portrétu vo forme busty, poprsia alebo medailónu (cestu otvorilo neskoré Messerschmidtovo dielo) vďaka prebúdzajúcemu sa osvietenskému záujmu o duchovné kvality jednotlivcov. Umelecký život priamo na Slovensku bol však dôsledkom migrácie autorov rozdrobený. István Ferenczy, významný maďarský sochár (zakladajúca generácia maďarskej národnej školy; strávil čas v dielni slávneho talianskeho sochára Antónia Canovu), pôsobil i na našom území, kde v roku 1856 zomrel. Na Slovensku po ňom zostal napríklad oltár evanjelického kostola v Tisovci. Bratislavčania Viktor Tilgner a Ján Fadrusz našli uplatnenie v akademickom prostredí Viedne a Budapešti. Z Tilgnerových historizujúcich realizácií môžeme vidieť Ganymedovu fontánu (1888) pred budovou opery Slovenského národného divadla (SND) alebo Tritóna a nymfu (1877) na nádvorí Slovenskej národnej galérie. Fadrusz je autorom monumentálneho jazdeckého súsošia Márie Terézie (korunovačný pomník), ktoré bolo, žiaľ, v roku 1919 zničené. Jeho fragmenty sú uložené v niekoľkých štátnych a súkromných zbierkach. K najvýraznejším postavám stredoeurópskeho sochárstva prelomu 19. a 20. storočia patril aj rodák z Liptova Aloiz Stróbl. Väčšinu života strávil v Budapešti, ale jeho väzby na územie Slovenska sú nezanedbateľné. Jeho tvorba je zameraná na podobizne popredných osobností spoločenského života v Uhorsku a monumentálne realizácie exteriérových pomníkov.