Súčasnú ochranu a reštaurovanie pamiatok usmerňuje zákon NR SR č. 49/2002 o ochrane pamiatkového fondu (v znení zákona NR SR č. 479/2005 Z. z.), ktorý bol schválený 19. 12. 2001 s účinnosťou od 1. apríla 2002. Tento pamiatkový zákon úplne zmenil filozofiu ochrany pamiatok na Slovensku. Pamiatkové orgány v minulosti boli len poradnými inštitúciami pre iné úrady štátnej správy. Hoci mali často široké kompetencie, v skutočnosti im existujúce zákony nedávali moc rozhodovať o osude pamiatok. Túto skutočnosť zmenil až pamiatkový zákon z roku 2002. Nová pamiatková organizácia – Pamiatkový úrad Slovenskej republiky – sa stala priamo súčasťou špecializovanej štátnej správy a z právneho hľadiska nadobudla rozhodovaciu právomoc.
Pamiatkový úrad Slovenskej republiky vznikol 1. apríla 2002. Jeho sídlom je hlavné mesto Slovenska Bratislava. Ochrana pamiatkového fondu Slovenska v súlade s vedeckými poznatkami a medzinárodnými dohovormi o ochrane kultúrneho dedičstva sa stala jeho hlavným poslaním zakotveným v pamiatkovom zákone aj v štatúte. Pripadla mu celospoločenská úloha vykonávať všetky činnosti súvisiace s ochranou pamiatkového fondu Slovenska.
Organizačne sa Pamiatkový úrad člení na centrum v Bratislave, ktoré sa sústredí na riadiace, koncepčné, metodické, vedecko-výskumné, dokumentačné a reštaurátorské práce, a na osem krajských pamiatkových úradov, ktoré vykonávajú ochranu pamiatok na prvom stupni štátnej správy v jednotlivých regiónoch Slovenska.
Pamiatkový úrad vedie Ústredný zoznam pamiatkového fondu Slovenskej republiky, ktorý obsahuje registre nehnuteľných a hnuteľných kultúrnych pamiatok, pamiatkových rezervácií a pamiatkových zón. Je hlavným podkladom pre výkon štátnej správy. Právomoc Pamiatkového úradu, resp. krajských pamiatkových úradov sa totiž priamo odvíja od údajov týchto registrov. Rozhodovať sa môže len o objektoch, predmetoch a územiach, ktoré sú evidované ako kultúrne pamiatky alebo pamiatkové územia, alebo sa v chránenom území nachádzajú. Chráneným územím môže byť pamiatková rezervácia, pamiatková zóna alebo archeologické nálezisko. Za kultúrne pamiatky sa považujú aj neodkryté archeologické nálezy zistené archeologickým výskumom. Dôkladné poznanie pamiatkového fondu je hlavným predpokladom jeho kvalitnej ochrany a obnovy. Hlavnou úlohou posledných rokov je preto revízia Ústredného zoznamu pamiatkového fondu formou základného terénneho a dokumentačného výskumu. Syntéza získaných údajov doplnená o poznatky predchádzajúcich generácií pamiatkarov, ako aj o najnovšie vedecké výskumy, je základom nového edičného radu Národné kultúrne pamiatky Slovenskej republiky, v ktorom sa širokej verejnosti postupne predstaví celý pamiatkový fond Slovenska. Okrem syntézy poznatkov o evidovaných kultúrnych pamiatkach sú výsledkom revízie aj návrhy na vyhlásenie nových kultúrnych pamiatok či pamiatkových území (vyhlasovanie objektov za kultúrne pamiatky je v kompetencii Ministerstva kultúry Slovenskej republiky). Pamiatkové bohatstvo Slovenska totiž ešte stále nie je úplne odhalené a mnoho objektov, predmetov či území ešte len čaká na svoje objavenie a zhodnotenie.
V teoreticko-metodických otázkach sa Pamiatkový úrad riadi a inšpiruje najnovšími svetovými trendmi v ochrane a prezentácii kultúrneho dedičstva. Zo všetkých metód, ktoré ovládali pamiatkovú starostlivosť v minulých storočiach, sa vyberá to najlepšie a vhodne sa kombinuje konzervácia, rekonštrukcia a reštaurovanie. Estetický princíp obnovy zvíťazil nad historickým. Jednotlivé slohové obdobia, štýly a ich techniky sa rešpektujú a nepopiera sa jeden na úkor druhého. Zároveň sa zdôrazňuje zachovanie autenticity pamiatky a jej pamiatkových hodnôt (historických, spoločenských, krajinných, urbanistických, architektonických, vedeckých, technických alebo umelecko-remeselných). Tam, kde nie je nevyhnutné reštaurovanie ako špecifický druh obnovy pamiatok, sa presadzujú umelecko-remeselné práce a používanie tradičných technológií a materiálov. Aj pri prezentácii kultúrnej pamiatky sa využíva taká metóda, ktorá najlepšie zachováva jej pamiatkové hodnoty, zároveň ich zdôrazňuje, prípadne aj optimálne využíva. Dôležitý je celkový ucelený výraz obnovenej pamiatky, pričom sa nevylučuje aj analytická prezentácia výnimočných prvkov. Zlepšenie stavebno-technického stavu pamiatky a odstránenie príčin deštrukcií a porúch je pri obnove samozrejmosťou. K celkovému výslednému efektu pamiatkovej obnovy patrí aj revitalizácia okolitého prostredia.
Ochrana pamiatok je nielen odborne a finančne náročnou činnosťou, ale je aj veľmi delikátnou záležitosťou, keďže pamiatkar priamo zasahuje do vlastníckych práv osôb a spoločností, ktoré sú vlastníkmi či užívateľmi pamiatok. Záujmy štátnej ochrany kultúrneho dedičstva sa nie vždy dôsledne kryjú so súkromnými záujmami. Vzťah pamiatkar versus vlastník pamiatky nie je vždy ideálny. Najmä v súčasnosti, keď Slovensko zažíva výrazný ekonomický a hospodársky rozmach, je ochrana pamiatok často tvrdým úradníckym bojom. Prílev finančných investícií na jednej strane dáva nádej, že sa prejaví na zlepšení stavu pamiatkového fondu Slovenska, na druhej strane je nebezpečenstvom, že komerčné záujmy vplyvných firiem podporované verejnými snahami o zvýšenie životnej úrovne obyvateľstva nadobudnú prevahu nad hlasom ochrancov pamiatok. V tejto situácii je preto nevyhnutné tento hlas neprestajne zvyšovať a iniciatívne rozvíjať osvetovú a propagačnú prácu. Reštriktívne opatrenia a sankcie, ktoré sú zakotvené v pamiatkovom zákone za porušenie pravidiel ochrany pamiatok, sa svojím výsledným efektom nevyrovnajú priamej a cieľavedomej občianskej úcte a náklonnosti národa k svojmu kultúrnemu dedičstvu. Pamiatkový úrad preto nezanedbáva ani publikačnú, výstavnú, prednáškovú a inú popularizačnú činnosť, ktorou sa prihovára odbornej i laickej verejnosti a ktorou sa usiluje pestovať v občanoch pozitívny vzťah k hmotnému a duchovnému bohatstvu slovenskej krajiny a slovenského národa. Archaické a konzervatívne Slovensko sa musí stále veľa učiť o tom, čo je to byť súčasťou modernej Európy, v ktorej sú pamiatky samozrejmou a pozitívnou súčasťou života jednotlivca i celej spoločnosti.