Počas 2. svetovej vojny a v období tzv. Slovenského štátu kultúra sa dostáva do defenzívy. Neustály politický tlak atakuje slobodný rozvoj populárnej hudby a najmä džezu ako multikultúrneho a multietnického žánru. Do popredia sa dostávajú skôr pochodové a národnobuditeľské piesne v reakcii na politické dianie. Ako „protireakcia“ totalitného režimu sa účinne presadzuje satirický kabaret, predovšetkým nový príťažlivý sloh – swing, a to nielen na Slovensku, ale aj v samotnom Nemecku. Podnecuje sa tým nástup novej „swingovej generácie“ – spevákov, inštrumentalistov ako bol Orchester Studio Jazz s kapelníkom L. Faixom (1939), skladatelia T. Šebo-Martinský, Z. Mikula, J. Frank-Zemplínsky a K. Valečka. G. Dusík píše a necháva premiérovať svoju najslávnejšiu operetu Modrá ruža (1939) a ďalšie operety.