Prvé pokusy o budovanie verejných zbierok na Slovensku sa objavujú na prelome  18. – 19. storočia. Súvisia s národnostne uvedomelými vrstvami a návrhmi na zriadenie vedeckých spolkov a spoločností, ktoré by sa mali starať o zbieranie, záchranu a spracovávanie pamiatok našej národnej minulosti a kultúry. Dovtedy malo zberateľstvo formu rodových šľachtických galérií, ktoré vznikali od konca stredoveku. Avšak boli to zberateľské aktivity neporovnateľne menšieho rozsahu, ako napríklad v susedných Čechách, z ktorých naviac veľká časť nakoniec skončila mimo územia Slovenska.

K osvietenským ideálom pristúpila v 40. rokoch 19. storočia aj romantická, vlastenecká motivácia záujmu o dejiny a kultúru národa, v dôsledku čoho tieto myšlienky nadobúdajú konkrétnejšiu podobu. Dôležitým faktorom v raste záujmu o výtvarné umenie sa stali aj prvé samostatné výstavy umenia v Uhorsku od  30. rokov 19. storočia a neskôr aj na Slovensku v 50. – 60. rokoch (Bratislava, Košice). Vzácnym kultúrno-historickým materiálom o živote a diele výtvarných umelcov slovanského pôvodu od dôb pohanských až po súdobé časy a najmä dokladom postupného rastu slovenského estetického vedomia a zdôraznenia záujmu o výtvarnú minulosť je Kollárov Slovník slavianskych umelcov, ktorý vyšiel v roku 1843. Mal vplyv na rozprúdenie diskusií v tlači okolo výtvarného umenia a záchrany prejavov národnej kultúry a pamiatok. V Slovenských národných novinách v roku 1846 sa píše: „Pravda, žebi sa naše slovenské mestá ako Šťjavnica, Bistrica, Mikuláš, Skalica…Ňitra, Žilina mali postarať o dáke čo aj maljeobrazárňe, v ktorích bi sa oko slovenskuo v hľadení na nebeskjeideale a krásizdokonaluvať mohlo! Bez ústavou takichtobuďemevždi len národ ňízki, ňedrječni a kocúrkovskí.“

Na istý čas sa stredobodom pozornosti slovenských národovcov stáva úsilie utvoriť zbierku slovenských starožitností v rámci spolku Tatrín (1844 – 1848), návrh na ktorú spolok prijal na zasadnutí v roku 1846. Nakoniec sa ju však nepodarilo uskutočniť. Podobné motivácie a ciele v sebe niesla aj snaha o založenie Matice slovenskej. Po svojom vzniku v roku 1863 s konkrétne vypracovaným programom mala Matica slovenská ambície utvoriť v rámci svojej činnosti muzeálnu expozíciu, zahrňujúcu v menšej miere aj výtvarné umenie. Zberateľskú činnosť s cieľom zachovania kultúrnohistorických dejín Slovenska a Slovákov rozvíjala až do zákazu činnosti v roku 1875.

V druhej polovici 19. storočia vznikli postupne prvé spolkové, mestské a regionálne múzeá. Už v roku 1846 prichádza s myšlienkou potreby verejného múzea v Košiciach Imrich Henszlmann, avšak jej naplnenie predbehol Bratislavský okrášľovací spolok. Z jeho iniciatívy vzniká v roku 1868 ako prvé na území Slovenska Mestské múzeum v Bratislave. Až krátko na to, v roku 1872, štvrťstoročie starú ideu v Košiciach naplnil Hornouhorský muzeálny spolok. Samotný Henszlmann po smrti zanechal múzeu svoje zbierky, ktorých súčasťou, okrem iného bolo vyše 3000 kusov výtvarných diel. Postupne boli založené múzeá v Kremnici 1872-1901, Levoči 1884, Bardejove 1904-05. V niektorých ustanovizniach usmerňovali zberateľský program smerom k umeniu umeleckí historici, pamiatkari a aktívni výtvarníci v pozícii kustódov zbierok (Vojtech Klimkovič s Viktorom Myszkovskym v Košiciach, Viktor Myskovszky neskôr aj v Bardejove, Kornel Divald v Banskej Bystrici).

Vyvrcholením aktivity nášho múzejníctva na konci 19. storočia bolo založenie Muzeálnej slovenskej spoločnosti (MSS), ktorá vznikla v Martine 24. 4. 1893 a začala svoju činnosť 22. 8. 1895. Jej prvým predsedom bol Andrej Kmeť. Táto udalosť znovu aktualizovala myšlienku ústredného národného múzea v Martine a jeho činnosti najmä v oblasti etnografie a ľudového výtvarného prejavu. MSS mala vo svojich stanovách paragraf, v ktorom sa spomína aj zameranie na zber výtvarného umenia. Výtvarná zbierka vzniknutá z darov bola prvýkrát vystavená v novej muzeálnej budove otvorenej v roku 1909.

Postupne dozrievala aj situácia pre vznik verejnej umeleckej zbierky, galérie umenia. Po roku 1918 bolo možné reálne uvažovať o riešení tohto problému, predbežne však iba v spojení s múzejnou inštitúciou. V roku 1933 vznikla v rámci Slovenského národného múzea v Martine ako súčasť jeho veľkorysej novostavby Národná galéria slovenská. Bolo pre ňu vyčlenených 10 miestností s vrchným osvetlením, celkom 413 m², uskutočnili sa dary i nákup diel. Expozícia bola výberom slovenského umenia od obdobia národného obrodenia (Bohúň, Klemens a i.) po tvorbu zakladateľských postáv slovenského moderného umenia (Benka, Bazovský, Galanda, Fulla a i.), avšak bez jasnej koncepcie a nadväznosti na staršie tradície domácej tvorby. Bola iba skromnou ukážkou tvorivej potencie a umeleckých výsledkov a neplnila úlohu informátora o slovenskom výtvarnom umení minulosti a súčasnosti. Navyše sa súkromná spolková inštitúcia s ohraničenými ekonomickými možnosťami nemohla opierať o odborné zázemie (historici umenia, reštaurátori, odborné dielne) umožňujúce výskum, výstavnú aktivitu a pravidelné doplňovanie zbierok. No už samotná myšlienka „národnej galérie slovenskej“ bola dobrým začiatkom a výzvou pokračovať na vyššej úrovni.

Obrazáreň mala vo svojom programe ambície prerásť do samostatnej umelecko-zberateľskej celonárodnej inštitúcie, dokonca sa pre pripravovanú samostatnú galériu uskutočnili dva nákupy výtvarných diel. Nakoniec ale zostala iba súčasťou Slovenského národného múzea v Martine. V roku 1950 bola expozícia demontovaná a galéria sa zmenila na výstavnú sieň. Aj napriek istým obmedzeniam (napojenie na múzeum, priestorové a ekonomické možnosti, nedostatočné odborné zázemie) a z toho vyplývajúcej stagnácie, bol jej vznik na vtedajšie časy významným krokom, dôstojným prechodným štádiom realizácie ústrednej národnej galérie.

Ďalším dôležitým a významným počinom v tomto období  bola veľkolepo organizovaná výstava Staré umění na Slovensku v koncepcii Karla Šourka, usporiadaná v Prahe vo Vladislavskej sále hradu v roku 1937. Výstava priniesla nové podnety v poznávaní minulosti a v čase stúpajúceho politického napätia sa stala nielen domácim, ale aj medzinárodným zážitkom. Tvorcovia výstavy na konkrétnych dielach naprieč storočiami prezentovali mnohostrannú umeleckú potenciu slovenského prostredia, materiálové bohatstvo výtvarného dedičstva a kontinuitu vývoja od praveku po súčasnosť. Výstava poukázala na to, že slovenské prostredie je pripravené a zrelé naplniť myšlienku vytvorenia špecializovanej centrálnej galerijnej inštitúcie, ktorá bude schopná interpretovať pojem slovenského kultúrneho dedičstva, ale aj zabezpečovať ochranu, zber, výskum a výstavnú prezentáciu nášho umenia minulosti a súčasnosti.

V rovnakom roku, nepochybne aj na podnet objavných poznatkov uvedenej výstavy, vypracovali davisti Plán hospodárskeho, sociálneho a kultúrneho povznesenia Slovenska, v ktorom konštatujú, že„…na podporu výtvarného umenia na Slovensku sa nám vidí už zrelou myšlienka reprezentačnej štátnej galérie.“

V dvadsiatych a tridsiatych rokoch prebiehala aj intenzívna výstavná činnosť v Bratislave. Umelecké výstavy sa usporadúvali predovšetkým v Umeleckej besede, ale aj v novopostavenej budove Zemedelského múzea. Už v roku 1928 múzeum oddelilo na výstavné účely tri sály, ktoré boli vyhovujúce po každej stránke, napr. aj vrátane osvetlenia. Do roku 1938 sa v ňom uskutočnilo spolu 82 výstav, z ktorých bolo 31 umeleckých. Od roku 1940 sa budova stala sídlom Slovenského múzea, ktoré vzniklo v dôsledku reorganizácie a centralizácie múzejných zbierok (zlúčením Zemedelského a lesníckeho múzea s vlastivedným). Išlo o snahu utvoriť ústrednú celoslovenskú múzejnú zbierku aj ako protiváhu martinského Slovenského národného múzea s jeho Národnou galériou slovenskou.

V rámci novovzniknutého Slovenského múzea na spolkovej báze existoval III. Odbor Slovenského múzea (historicko-archeologický a galerijný odbor), ktorý v roku 1943 sprístupnil Slovenskú galériu. Fungovala pod vedením dr. Ľudmily Kraskovskej a na rozdiel od martinskej zbierky bola rozdelená na časť historickú a modernú. Okrem vlastných fondov a nákupov bývalého referátu Ministerstva školstva a osvety, sústreďovala aj väčšiu časť štátnych depozitov starého i moderného umenia z čias prvej republiky, uložených prechodne v Slovenskom vlastivednom múzeu pre budúcu štátnu galériu. O rozsahu umeleckého materiálu svedčí počet 2474 inventárnych čísel (vrátane grafiky). Koncepcia bratislavskej Slovenskej galérie sa viac približovala predstave o komplexnej galerijnej inštitúcii, hoci jej aktivity a rozvoj boli limitované podobnými skutočnosťami ako v Martine (väzba na organizačnú štruktúru múzea, malé perspektívy rozvoja, nedostatočné personálne a odborné zázemie, nedostatok finančných prostriedkov na nákupnú činnosť atď.). Hlavným problémom však bola komplikované dobová situácia, Slovenská galéria sa nakoniec pre vojnové udalosti nestala základom trvalej a stálej expozície. Po nedlhom fungovaní  bola zrušená a predmety boli presunuté do bezpečných priestorov Bojnického zámku a na Červený Kameň.