Peter Michalovič

Jurij Lotman v štúdii Kultúra ako subjekt a objekt sama-pre- seba prirovnáva kultúru k monáde. Podľa neho „monáda akejkoľvek úrovne je teda elementárnou jednotkou generovania zmyslu a zároveň disponuje dostatočne zložitou imanentnou štruktúrou. Jej minimálna organizácia zahŕňa binárny systém, skladajúci sa (minimálne) z dvoch semiotických mechanizmov (jazykov), ktoré sú vo vzťahu vzájomnej nepreložiteľnosti a zároveň sú si navzájom podobné, keďže každý z nich svojimi prostriedkami modeluje jednu a tú istú mimosemiotickú realitu. Zvonku vstupujúci text hneď nadobúda minimálne dve navzájom nepreložiteľné semiotické projekcie. Minimálna štruktúra zahŕňa v sebe aj tretí prvok: blok konvenčných ekvivalencií, metaforogénne zariadenie, ktoré umožňuje operácie prekladu v situácii nepreložiteľnosti. V dôsledku takýchto „prekladov“ text prechádza nezvratnou transformáciou. Prebieha akt generovania nového textu.“[1] Lotman tvrdí, že kultúru ako celok tvoria minimálne dva, v skutočnosti však viacero, od seba nezávislých semiotických systémov. Každý z nich  disponuje sebe vlastnou organizáciou zameranou na generovanie, prenos a uchovávanie informácií, v Lotmanovej terminológii tvorbu, uchovávanie a recepciu textov.

Jedným zo základných semiotických systémov každej národnej kultúry je systém prirodzeného alebo národného jazyka a na neho napojené iné, lingvisticky organizované, semiotické systémy, akými sú napríklad literatúra, filozofia, právo, morálka, náboženstvo, ideológia, veda atď. Vo všeobecnosti ide o semiotické systémy schopné generovania, prenášania a uchovávania informácií v podobe diskrétnych textov, to znamená textov zložených z diskrétnych významových jednotiek, ktorých usporiadaním vzniká text obdarený zmyslom.

Druhým zo systémov národnej kultúry je ľubovoľný nejazykovo organizovaný semiotický systém a medzi také môžeme zaradiť maľbu, kresbu, sochárstvo, fotografiu, filmové pohyblivé obrazy či architektúru atď. Tieto semiotické systémy sú schopné generovať kontinuálne čiže spojité texty, pričom text je dominantný a z neho sa odvodzujú jednotlivé znaky či dokonca od neho závisí aj to, čo môže a čo nemôže byť považované a interpretované ako znak.[2]   

Súhrn týchto textov, semiotických objektov môžeme považovať za  „nededičnú pamäť kolektívu.“[3] Aby táto nededičná kolektívna pamäť mohla fungovať, súčasťou kolektívnej pamäte musia byť aj príslušné kódy. Lotman a Uspenskij v štúdii O semiotickom mechanizme kultúry tvrdia, že trvanie textov a kódov v kolektívnej pamäti sa „nemusia priamo zhodovať: napríklad rôzne druhy povier môžeme chápať ako prvky textu starej kultúry, ku ktorej sa stratil kód, tj. ako prípad textu, ktorý prežil svoj kód.“[4] To, čo platí pre povery, vo zvýšenej miere platí pre literatúru a umelecké texty vôbec, ktoré sú spravidla dekódované iným kódom než boli zakódované, preto ich zmysel sa neprestajne konštituuje v intervale medzi  sémantickou aktualizáciou a sémantickým zvetrávaním.

 Jednotlivé texty ako celok tvoria kolektívnu pamäť národa, pričom, mutatis mutandis, táto kolektívna pamäť existuje buď v podobe funkčnej, alebo úložnej pamäti.[5] Funkčná pamäť jestvuje predovšetkým v podobe príbehov, story, a ako taká určuje život národnej kultúry a jej smerovanie. Funkčná pamäť si môže z úložnej pamäti, chápanej ako kolektívny fond, vyberať a spravidla aj vyberá texty alebo fragmenty textov rôzneho  druhu, novým spôsobom ich interpretuje a takto mení ich pôvodný zmysel v závislosti od pragmatických cieľov, ktoré prostredníctvom nich dosahuje.   

Národnú kultúru teda tvorí množstvo navzájom nezávislých semiotických systémov, ktoré reagujú predovšetkým na spoločnú mimosemiotickú realitu, nediferencované kontinuum. Bolo by však naivné si myslieť, že národná kultúra sa môže vyvíjať ako hermeticky uzavretý a izolovaný systém oddelený od systémov kultúr iných národov. Naopak, „ani jeden semiotický mechanizmus nemôže fungovať ako izolovaný systém, ponorený do vákua. Nevyhnutnou podmienkou pre jeho prácu je ponorenosť do semiosféry – do semiotického priestoru. Každá semiotická monáda, práve v dôsledku svojej vydelenosti a semiotickej svojbytnosti, môže vstupovať do konvergentných vzťahov s druhou (druhými) monádami, vytvárajúc na vyššej úrovni bipolárnu jednotu. Avšak z dvoch susediacich, navzájom neprepojených prvkov sa tieto monády menia na organickú jednotu vyššej úrovne len vtedy, keď vstupujú do jedného a toho istého zoskupenia vyššieho rádu.“[6] Ak jeden kmeň ovládne druhý a dokáže mu „vnútiť“ svoju kultúru alebo dokáže prebrať niečo z kultúry ovládnutého kmeňa, môže vzniknúť nová kultúra alebo prinajmenšom zárodok novovznikajúcej národnej kultúry. Avšak môže nastať aj iná situácia, keď napriek dlhoročnej nadvlády jedného národa nad druhým nevznikla nová kultúra a Lotman ako takýto prípad uvádza tristoročnú nadvládu Mongolov nad Rusmi. „Napriek tristoročnej nadvláde Mongolov na Rusi nevznikla tu jednotná sociálna štruktúra a početné kontakty v oblasti vojenskej a štátnej, ktoré nemohli fungovať bez určitých foriem styku, neutvorili spoločný semiotický mechanizmus. Príčinu možno vidieť v nezlučiteľnosti mestskej a stepnej kultúry, ale aj v inom zaujímavom momente: Tatári boli nábožensky tolerantní a neprenasledovali na Rusi pravoslávie. To vytváralo nezlučiteľnosť s pravoslávnou ruskou kultúrou, v ktorej cirkev mala maximálne dôležitú organizačnú úlohu.“[7] Súhlasím s Lotmanovým názorom, rád by som však upozornil, že jednotlivé národné kultúry, tieto lotmanovské monády, nielen môžu, ale spravidla aj interagujú s inými monádami. Lenže môže nastať aj taký prípad, keď niektoré semiotické systémy monád sú voči sebe rezistentné a inertné, iné semiotické systémy zase môžu navzájom interagovať, pričom formy interakcií sa rôznia od prípadu k prípadu.

Najkomplikovanejšie kultúrne sú vzťahy medzi jednotlivými národnými alebo prirodzenými jazykmi, a hoci súhlasím s Derridovou kritikou fono-logocentrizmu a vôbec s každou kritikou lingvocentrizmu, ktoré nás vystríhajú pred neodôvodneným favorizovaním národného jazyka na úkor iných jazykov, ergo iných semiotických systémov tej či onej kultúry, spory o miesto a funkciu národného jazyka v celku kultúry sú aktuálne dodnes. Samozrejme, národný jazyk sa ináč javí z pohľadu cudzieho jazykového spoločenstva a ináč sa javí z pohľadu zvnútra jazykového spoločenstva, ktoré ho každodenne používa. Z pohľadu zvonka sa jazyk ukazuje ako jazykový útvar odlišný od toho jazyka, ktorým hovorí iné jazykové spoločenstvo. Z pohľadu Maďara, Čecha, Poliaka, Rakúšana alebo Ukrajinca sa slovenčina, samozrejme ak nehovorí po slovensky, javí ako vnútorne koherentný a homogénny systém, jednoducho národný jazyk, záväzný pre všetkých Slovákov. Národné jazyky sa ťažko dokážu stať rovnocennými súčasťami dvoch odlišných národných kultúr, čo však neznamená, že dva susediace národné jazyky sa nemôžu vzájomne, aspoň na hranici kde sa stretávajú, ovplyvňovať, vzájomne si preberať slová a začleňovať ich do svojich slovníkov. Niekedy toto ovplyvňovanie prebieha na podvedomej úrovni, ktorú v mieste stretávania jednotliví hovoriaci ani nevnímajú. Tak napríklad silný maďarský akcent upozorní Slováka zo severného Slovenska, že hovorí so Slovákom pochádzajúcim z južného Slovenska ešte skôr, než by v rozhovore explicitne zaznelo, že jeden z hovoriacich pochádza z juhu Slovenska. A zase prítomnosť slov slovenského pôvodu v maďarčine Maďarov žijúcich na južnom Slovensku sa stane spoľahlivým príznakom trebárs pre Maďara z Budapešti, že hovorí s Maďarom z južného Slovenska. Obojstranné jazykové výmeny, vzájomné prenikanie a zmeny vyvolané susedstvom dvoch jazykov sú možné iba vtedy, ak medzi dvomi susediacimi národmi panujú priateľské, mocensky a ideologicky neskalené vzťahy. Akonáhle sa začína ohlasovať potenciálny konflikt, národné jazyky sa začínajú uzatvárať, sťahovať dovnútra a ich užívatelia si dávajú veľký pozor, aby nepreberali nič z cudzieho, v tomto momente už nepriateľského jazyka. Ba čo viac, nadmerná okurencia inonárodných, „cudzích prvkov“ v národnom jazyku môže takéhoto hovoriaceho v očiach ostatných príslušníkov národa robiť suspektným.

Národný, prirodzený jazyk si uchováva aj napriek dynamike vývoja svoju identitu, hoci identitu diferenciálne ustanovenú, a preto ťažko dochádza k tomu, že takýto jazyk by sa v masovom rozsahu mohol stať jedným zo základných identifikačných príznakov viacerých národných kultúr. Áno, môžete namietať, že Švajčiari hovoria francúzsky, taliansky, nemecky, dokonca aj rétorománsky, lenže to je skôr výnimka potvrdzujúca pravidlo. V dejinách a prítomnosti sa skôr stretávame s diferenciáciou, to znamená, že okrem podobností sa zohľadňujú aj rozdiely, predovšetkým tie rozdiely, ktoré sú pre určité jazykové spoločenstvá určujúce. Burke pripomína, že „hovoriť o anglickom jazykovom spoločenstve v jednotnom čísle je trochu zvláštne, užitočnejšie je rozlišovať rôzne spoločenstvá a ich ,angličtiny ʻ.“[8]  Podobne sa v rámci španielčiny rozoznáva niekoľko samostatných, obrazne povedané, „španielčin“, v súčasnosti už lingvisti berú do úvahy diferencie medzi rakúskou nemčinou a spisovnou nemčinou platnou v Spolkovej republike Nemecko.

Národný  jazyk je predmetom nielen jazykovedných výskumov, ale neraz aj predmetom nacionalisticko-ideologicky podfarbených sporov. Počas národných obrodení v 19. storočí sa začalo vášnivo diskutovať o tom, ktorý jazyk je lepší než jazyky iných národov, prípadne ktorý z národných jazykov môže byť považovaný za legitímneho dediča starogréčtiny alebo latinčiny, všeobecne považovaných za zakladajúce jazyky európskej kultúry. Jeden z dôležitých podnetov týchto diskusií predstavuje Humboldtova a Herderova iniciatíva, boli to práve oni, ktorí previedli „nadnárodný a naddejinný rozum na obraz sveta vpísaný do jazykového rádu. Rozum takto zrelativizovaný na jazykový obraz platný v danom národe bol ipso facto nacionalizovaný: zanikol v duchu národa príslušnej kultúry.“[9] V týchto diskusiách a sporoch významnú úlohu zohral najmä Johann Gottfried Herder, dokonca natoľko významnú, že možno  hovoriť „o istom ,Herderovom efekte ʻ v tom zmysle, že sa jednalo o praktické aplikácie niektorých kľúčových Herderových ideí, skôr než o vlastné teoretické a politické rozpracovanie jeho myslenia. Idey o filozofii dejín ľudstva (Ideen zur Philosophie der Geschichte der Menscheit, 1784 – 1791), nesporne najslávnejšie Herderovo dielo, mali okamžite po svojom vydaní ohromný úspech v Maďarsku (zrejme sa myslí Uhorsko – poznamenal P. M.), kde sa čítali v nemčine, je taktiež známe, že stručná kapitola, venovaná v Ideách Slovanom, mala rozhodujúci účinok: urobila z Herdera , učiteľa chorvátskej ,humanity ʻ a prvého človeka, ktorý obhajoval a oceňoval Slovanov. Hlavným motívom, neustále opakovaný Maďarmi, Rumunmi, Poliakmi, Čechmi (a taktiež aj Slovákmi – doplnil P. M.), Srbmi aj Chorvátmi, bolo právo a povinnosť písať v určitom rodnom jazyku.“[10] Tak napríklad predstavitelia českého obrodenia povzbudení Herderovými názormi v obhajobe autonómnosti a vyspelosti češtiny tvrdili, že „ ,český jazyk je libý a zvučný ʻ, zatiaľ čo nemčina je jazyk ,štekavý a chrochtavý ʻ (JUNGMAN), ,náš [jazyk] krajší ʻ než nemčina (JUNGMAN), čeština hudobnejšia než nemčina (JUNGMAN), ,reč naša […] vysoko nad touto [= nemčinou] […] hrdo vznášať môže ʻ (ŠAFAŘÍK – PALACKÝ).“[11] Vo všeobecnosti možno konštatovať, že zmyslom filologického porovnávania, ktoré je však od začiatku silne kontaminované ideologicky podfarbenou axiológiou, je dokázať, že čeština či slovenčina, poprípade iné jazyky Slovanov, ku ktorým čeština a slovenčina patria ako nárečia, sa vyrovnajú ostatným národným jazykom, predovšetkým nemčine alebo maďarčine. To je však iba prvý krok, v druhom kroku sa českí a slovenskí národní buditelia pokúšajú dokázať, že sa im nielen vyrovnajú, ale ich aj v mnohých ohľadoch predstihujú. Napríklad ľubozvučnosťou, ktorá nie je vlastná ani maďarčine či nemčine, a aj preto sa usilujú písať literatúru v národnom jazyku, tvoriť slovníky, vytvárať odbornú terminológiu a pod., všetky tieto aktivity z pohľadu súčasnosti možno považovať ako testovanie produktivity a univerzálnosti národných jazykov. Takže z tohto pohľadu sa národný jazyk javí ako kolektívne telo kolektívneho ducha národa alebo perinou, ktorá dokáže prikryť všetkých príslušníkov jedného jazykového spoločenstva.

Avšak z pohľadu príslušníka toho istého jazykového spoločenstva, napríklad z pohľadu Slováka, ktorý sa tým či oným spôsobom zaoberá vedeckou reflexiou jazyka, sa už slovenčina nejaví ako univerzálny a vnútorne homogénny jazykový systém. Naopak, javí sa ako priestor, v ktorom sa navzájom dopĺňajú a konkurujú si relatívne samostatné jazykové útvary, tzv. jazyky v jazyku alebo funkčné jazyky (Pražský lingvistický krúžok), rečové hry (Ludwig Wittgenstein), malé rečové žánre (Michail M. Bachtin – Valentin N. Vološinov), rôzne diskurzné žánre (Jean-François Lyotard). Ak sa totiž na tzv. národný jazyk pozrieme z tejto perspektívy, tak zistíme, že to, čo sa z pohľadu z diaľky javí ako jediný systém jazyka, sa vnútorne rozpadá na niekoľko subsystémov, relatívne samostatných jazykových útvarov. V horizontálnej rovine sa vedľa seba nachádzajú rôzne krajové dialekty, ktoré sa od seba vo väčšej alebo menšej miere odlišujú. Vo vertikálnej rovine zrazu uvidíme v jednom jazykovom priestore rôzne žargóny, argoty, profesionálne jazyky, jazyky spoločenských skupín, „žánrové“ či generačné jazyky atď., pričom každý člen daného spoločenstva môže a spravidla aj hovorí viacerými jazykmi, jestvujúcimi akoby vo vnútri jedného národného jazyka. Podľa Bachtina „tak už negramotný roľník na míle vzdialený od akéhokoľvek centra, naivne pohrúžený do svojho spôsobu života, ktorý bol nehybný a neotrasiteľný, žil v niekoľkých jazykových systémoch: k bohu sa modlil jedným jazykom (cirkevnoslovanským), piesne spieval druhým jazykom, v rodinnom kruhu hovoril tretím, a keď diktoval pisárovi žiadosť na úrad, pokúšal sa hovoriť i štvrtým (oficiálnym, kultúrnym ,úradným ʻ). Toto všetko sú rôzne jazyky, dokonca i z hľadiska abstraktných sociálno-dialektologických príznakov. Tieto jazyky v jazykovom vedomí roľníka neboli v dialogickom vzťahu; z jedného do druhého prechádzal bezmyšlienkovite, automaticky: každý bol na svojom mieste, nesporný a miesto každého bolo nesporné. Takýto roľník sa ešte nevedel dívať na jeden jazyk (a jemu zodpovedajúci slovesný svet) očami druhého jazyka (na jazyk svojho bežného života a jazykom modlitby alebo piesne, či naopak).“[12] Ďalej sa ako účelné ukazuje rozlišovať hovorovú a písanú formu jazyka, pričom túto, ako to Bachtin trefne pomenováva, reálnu rozvrstvenosť a rozháranosť jazykov ukážkovým spôsobom zužitkováva literatúra, predovšetkým však jeden z jej žánrov a tým je román. Prečo práve román? Pretože román patrí medzi dynamické žánre, to znamená, že pre román je príznačný neustály vývoj. „Román je čírou plasticitou. Je to večne hľadajúci, večne sa skúmajúci žáner, ktorý sa buduje v sfére bezprostredného kontaktu s formujúcou sa skutočnosťou.“[13] Okrem toho román patrí podľa Bachtina medzi „druhotné (zložité) rečové žánre.“[14] Okrem románov možno medzi druhotné rečové žánre zaradiť napríklad „drámy, všetky druhy vedeckých štúdií, veľké publicistické žánre.“[15] Tieto „vznikajú v podmienkach zložitejšieho a relatívne vysoko rozvinutého a organizovaného kultúrneho styku (prevažne písomného-umeleckého, vedeckého, spoločensko-politického atď). V procese svojho formovania vstrebávajú a pretvárajú rozličné prvotné (jednoduché) žánre, ktoré sa vyvinuli v podmienkach bezprostredného rečového styku. Tieto prvotné žánre sa po včlenení do žánrov zložitých transformujú a menia svoj charakter: strácajú bezprostredný vzťah k reálnej skutočnosti a k reálnym cudzím výpovediam. Napríklad repliky bežného dialógu alebo listu v románe si uchovávajú formu a životný význam iba v rovine obsahu románu ako celku, t. j. ako udalosť literárnoumeleckého, a nie všedného života. Román ako celok je rovnako výpoveď, ako repliky dialógu alebo súkromný list (majú rovnakú podstatu), no na rozdiel od nich je to výpoveď druhotná (zložitá).“[16] Ak niekto tento citát číta ako vysvetlenie fenoménu intertextuality, tak to číta správne, pretože, ako to presvedčivo dokázala Julia Kristeva, Bachtin vo svojich prácach presne opísal intertextualitu bez toho, aby tento pojem používal.

Možno tomu rozumieť tak, že uznanie plurilingvizmu teda likviduje priestor pre úvahy o národnom jazyku? To rozhodne nie, existuje predsa niečo, čo sa odborne označuje ako spisovný jazyk a označenie spisovný jazyk naznačuje, že tento jazyk reguluje predovšetkým písané a hovorové formy verbálnej komunikácie, presnejšie oficiálne, akademické a rôzne úradné formy písomného styku. Hoci spisovný jazyk je jedným z mnohých jazykov, napriek tomu má ambície pôsobiť ako dostredivá sila, ako, nech to znie akokoľvek odvážne, spoločný menovateľ, na ktorý sa dajú previesť všetky spomínané jazyky v jazyky, ktoré voči spisovnému jazyku vystupujú ako odstredivé sily, zabraňujúce homogenizácii a unifikácii. Treba tomu rozumieť tak, že spisovný jazyk a jazyk literatúry sú dva relatívne samostatné a vzájomne odlišné systémy. Napriek tomu možno povedať, najmä ak ide o vzťah týchto jazykov k iným jazykovým spoločenstvám, „že literárny kapitál je národný. Skrz svoj konštitutívny vzťah k jazyku – ktorý je vždy národný, pretože je nutne ,nacionalizovanýʻ, teda privlastňovaný rôznymi národnými predstaviteľmi ako symbol identity – je literárne dedičstvo spojené s národným záujmom.“[17] Vo všeobecnosti sa predpokladá, že národný jazyk a literatúra sú spojité nádoby, národný jazyk umožňuje existenciu určitej národnej literatúry a národná literatúra zase spätne kultivuje, rozširuje možnosti národného jazyka a zároveň ho deformuje, reformuje, mení zaužívané významy, vytvára jazykové rébusy, rozvíja všetky registre irónie. Ak to takto chápeme, tak nejestvuje problém medzi spisovným a literárnym jazykom, ani problém medzi jedným a druhým národným jazykom. Lenže akonáhle sa jeden národný jazyk a národná literatúra začnú hierarchicky nadraďovať nad druhý národný jazyk a literatúru, tak už problém vidím, dokonca vidím veľký problém, a zároveň vidím aj neblahé dôsledky, ktoré sa neraz môžu prejaviť ako iracionálny dôvod pre rozpútanie krvavých vojen medzi dvomi štátmi či etnikami. Namiesto konfrontácie treba hľadať možnosti kooperácie, pričom v tomto ohľade obrovskú úlohu zohrávajú preklady literárnych textov z jedného jazyka do druhého. Preklady umožňujú spoznávať inú literatúru, inšpirovať sa ňou alebo hľadať originálne alternatívy. Verím, že čím viac prekladov bude, tým dôvernejšie sa budeme vzájomne poznať, vďaka čomu sa vzdialenosť medzi nami skráti a z pôvodných nepriateľov sa môžu stať dialogickí partneri, inakosť sa môže zmeniť na našu inakosť, teda takú inakosť, vďaka ktorej si uvedomíme, kto vlastne sme.    

Okrem prípadov, keď dva semiotické systémy identického typu ako súčasti dvoch iných národných kultúr si zachovávajú svoju autonómiu a iba v malej miere, aj to iba v určitom historickom čase a geografickom priestore, interagujú, pričom efekt tejto interakcie sa prejavuje v zmene týchto systémov, registrujeme aj prípady masívnej, obojstranne výhodnej a politicky nelimitovanej interakcie. Dokonca tak masívnej interakcie, že texty generované takým semiotickým systémom, akým je napríklad jazyk maliarstva, môžu byť považované za súčasť kultúrneho dedičstva dvoch národov, v tejto súvislosti stačí uviesť mená Ladislav Medňanský alebo Dominik Skutecký, a hneď je pre príslušníka slovenského alebo maďarského národa jasné, na čo narážam. Maľby oboch umelcov predstavujú súčasť dejín maďarského výtvarného umenia a tie isté diela sú zároveň aj slovenskými historikmi výtvarného umenia považované za neodmysliteľnú súčasť dejín slovenského výtvarného umenia. Iný príklad úspešnej interkulturácie predstavuje hudba, a teraz nie je podstatné, či myslíme artificiálnu, tzv. vážnu hudbu alebo hudbu ľudovú. V prípade vážnej hudby sa jazyky hudby dokážu úspešne internacionalizovať, jednotlivé iniciatívy, ktoré vznikajú na pôde tej či onej národnej hudobnej kultúry, si dokážu osvojiť a neraz aj úspešne rozvíjať či modifikovať aj iné národné hudobné kultúry. Umožňujú to okrem iného aj prísne definované zvukové jednotky (tóny) a záväzný systém pravidiel (hudobná syntax), ktoré tieto zvukové jednotky umožňujú spájať do harmonických, melodických a rytmických štruktúr.

Čo sa týka tzv. ľudovej hudby, tam je situácia ešte jednoduchšia, pretože melódie takmer v nezmenenom tvare migrujú z jednej národnej kultúry do druhej, neraz sa dokonca stanú trvalou súčasťou troch či viacerých národných kultúr. Myslím si, že málokto to dokázal tak presne, ako Béla Bartók (1881 – 1945), ktorý na svojich etnomuzikologických pracovných cestách po Slovensku, Maďarsku a Rumunsku zozbieral mnoho ľudových piesní, čím si vyslúžil obdiv nielen u Maďarov, ale aj Slovákov či Rumunov. Bartók podľa mňa ukázal jednu z možných ciest, po ktorej by sa mohli vydať tí, ktorým záleží na tom, aby interkulturálnosť uspela a stala sa vzorom ako si uvedomiť cez poznanie inakosti vlastnú identitu, a najmä ako inakosť nepovažovať za niečo negatívne, ohrozujúce, nepriateľské, ale ako naše iné, ako výzvu stať sa inými a hlavne citlivejšími voči svetu prírody a aj svetu ľudí. Viem, znie to ako fráza, ale ja tomu stále verím a zdá sa, že tak rýchlo touto mojou vierou nikto neotrasie.    Táto štúdia vznikla ako súčasť grantového projektu Umelecké dielo: medialita, pravidlá umenia a interpretácie (VEGA č. 1/0541/20).

---

[1] Jurij M. Lotman, Kultúra ako subjekt a objekt – sama-pre-seba. In: Text a kultúra. Bratislava: Archa 1994, s. 10.

[2] K rozlíšeniu medzi diskrétnymi a kontinuálnymi textami pozri štúdiu LOTMAN, Jurij M.: Rétorika. In: text a kultúra. Bratislava: Archa 1994, s. 67 – 90.

[3] Jurij, M. Lotman – Boris A. Uspenskij,  O sémiotickém mechanismu kultury. In: Exotika. Výbor z prací tartuské školy.  Brno: Host 2003, s. 39.  

[4] Tamže, s. 40.

[5] V tomto bode voľným spôsobom využívam názory Aleidy Assmanovej. Pozri ASSMANOVÁ, Aleida: Prostory vzpomínání. Podoby a proměny kulturní paměti. Praha: Nakladatelství Karolinum 2018, s. 151 – 157.   

[6] Jurij M Lotman, Kultúra ako subjekt a objekt – sama-pre seba. In: Text a kultúra. Bratislava: Archa 1994, s. 11.

[7] Tamže.

[8] Peter Burke, Jazyky a spoločenství v raně novověké Evropě. Praha: Nakladatelství Lidové noviny 2011, s. 11.

[9] Manfred Frank, Co je neostrukturalizmus? Praha: SOFIS v spolupráci s vydavateľstvom PASTELKA 2000, s. 15.

[10] Pascale Casanova, Světová republika literatury. Praha: Nakladatelství Karolinum 2012, s. 103 – 104.

[11] Citované podľa Vladimír Macura, Znamení zrodu. Praha: Academia 2015, s. 51.

[12] Michail M. Bachtin, Slovo v poézii a v próze. In: Problémy poetiky románu. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1973, s. 53.

[13] Michail M. Bachtin, Epos a román. In: Problémy poetiky románu. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1973, s. 110.

[14] Michail M. Bachtin, Estetika slovesnej tvorby. Bratislava: Tatran 1988, s. 268.

[15] Tamže.

[16] Tamže. 

[17] Pascale Casanova, Světová republika literatury. Praha: Nakladatelství Karolinum 2012, s. 53 – 54.